Belfirin - Profil

Meno: Siegfried S. Bright
Funkcia: Čarodejník
Fakulta: Solarius
Rasa: Upír
Ročník: 0.
Vek: 22
Body: 0
Peniaze: 14972

~ Schopnosti ~

Levitácia ~ Expert
Metamorfomág ~ Expert
Premena na hmlu ~ Majster
Pyrokinéza ~ Expert
Regenerácia ~ Učeň
Telekinéza ~ Majster

Sophie Schwarz
(matka) - zosnulá

Sebastian Schwarz
(otec) - zosnulý

Severin Schwarz
(strýko) - zosnulý

Alexa B. Selvinski
(nevlastná sestra)

Charlize Bryce Bright
(adoptívna matka)

Na severe, v chladnom Nórsku, v období, keď bola príroda uprostred spánku sa neďaleko mesta Fredrikstad v menšom zasneženom rodinnom sídle rozliehal krik a plač. Patril jemu, alebo niekomu inému? A prečo vlastne niekto plakal? Bola to radostná chvíľa, na svet prichádzal nový člen starej nemeckej rodiny Schwarz.
Všade bola tma, no aj cez nikdy neotvorené oči spoznal, že bola iná. Mrazila. Prvé dúšky vzduchu rozliehajúce sa v jeho malých pľúcach boli.. iné.. sprvu boleli. Bol to pre neho nezvyk, dýchať sám. „Sieg,“ povedala a milo sa na neho usmiala. Dieťa nevedno prečo prestalo plakať.
Prešlo veľa dní v tejto tme, už si na ňu aj zvykol, bola pre neho samozrejmosťou. Spoločnosť mu robili akurát hlasy a dotyky, ktoré ho tešili a upokojovali. Hlas jeho matky obzvlášť. No o pár týždňov prišli zmeny, oči sa mu začali pomaly otvárať a spod viečok vykukli dve jasnozelené dúhovky. Videl toľko nových vecí! Tmavý svet nahradilo ostré svetlo a nespočetne veľa farieb. Konečne videl tváre ľudí, ktorí sa o neho celý čas starali. Mama, otec a po ich boku dokonca aj strýko. No ten nevyzeral veľmi šťastný, vlastné deti nemal a iné mu tiež neboli po chuti, preto sa v jeho blízkosti netrávil veľa času. Ale bol to dobrý človek.. vtedy.

A tak roky plynuli. Dieťa rástlo ako z vody, rodičia boli čím ďalej, tým šťastnejší. Od jeho narodenia uplynulo šesť rokov a žil si šťastný, pokojný, ničím nerušený detský život. Avšak nie všetko pekné trvá večne, jednu tichú zimnú noc sa všetko zmenilo. Po zasneženej cestičke kráčala smerom k sídlu osoba zahalená v plášti. Podišla bližšie, vytiahla prútik a vyriekla zaklínadlo. Strechou a oknami sídla prešli obrovské jazyky plameňov.
Malého Siega vytrhol zo sna neznámy hlas. „Bež!“ Pred očami mu vybuchlo okno a plamene začali oblizovať steny. Vyskočil z postele, ktorá po chvíli tiež vzbĺkla a utekal na chodbu. V hlave mu znelo len jedno stále opakujúce sa slovo „Bež!“ Zbehol po schodoch, ledva otvoril ťažké drevené dvere a vyšiel na zasnežený chodník pred sídlom, kde sa pošmykol a spadol na kolená. Zodvihol hlavu a pred sebou zbadal postavu celú zahalenú v čiernom tenkom plášti, mieriacu prútikom na sídlo. Preľakol sa, v očiach mal strach, ako ešte nikdy predtým, keď uvidel, ako z prútika vyliezajú plamene a primrzol na mieste. Z domu sa začali ozývať výkriky, v okne sa objavila horiaca postava. Bol to jeho otec, poznal to podľa dlhých horiacich rúk. Do očí sa mu vtlačili slzy. „Maličký..“ ozval sa k nemu ženský hlas a postava naň namierila prútik. V okamihu sa mu zahmlilo pred očami a dopadol doluznak na chladnú zem. Zobudil sa až ráno, keď bolo sídlo úplne vyhorené, vedľa seba našiel len mierne opitého strýka. V ten deň sa druhýkrát narodil.

Po požiari začal žiť u strýka v jeho malom dome. Bol psychicky na dne, vždy v noci mal pred očami horiaceho otca a kričiacu mamu. Obviňoval sa, že im nijak nepomohol. Niekedy to chcel proste vzdať, ukončiť to navždy, no túžba po pomste mu to nedovolila. Stále sa pýtal strýka, kde tá žena zmizla a ako to, že on žije. Mala ho na dosah ruky, no aj tak ho nechala žiť. Prečo? To bola jedna z otázok, ktorú jej chcel položiť, až ju nájde. A potom jej to vráti aj s úrokmi, sníval o tom, ako jej zničí všetko čo mala, podpáli ju ako ona jeho rodičov a nechá ju roztiecť sa v tom ohni. Strýko mu zakazoval akékoľvek pátranie po tej žene, čo ho viedlo k myšlienkam, že ju pozná. Keď sa ho na to pýtal, tak naňho len nakričal a poslal ho do izby. V tom lepšom prípade. V návale zlosti často utekal z domu, či už cez dvere, alebo cez okno a tak ho strýko začal zamykať.
Po roku začal strýko obnovovať vyhorené rodinné sídlo, najímal si muklov aj čarodejníkov z najbližšieho mesta Fredrikstad. Sídlo vyzeralo čoraz viac a viac ako predtým, no stále tam niečo chýbalo. Niekto..

Slnko už dávno zapadlo, on si pokojne vysedával v kresle a ceruzkou si kreslil na malý papier. Par čiarok sa mu nepodarilo, no nerobil si s tým ťažkú hlavu, len sa nad tým pousmial. Už dávno prišiel na čaro kreslenia, no čím bol starší, tým viac sa mu to páčilo. Zrazu začul z vonku hluk. Zdalo sa mu, že počuje strýkov hrubý hlas a v pozadí tenký smiech.
Dvere do domu sa vyvalili a dnu sa začal šíriť zápach rumu, potu a cigaretového smradu. 'Obvyklý strýkov návrat.' pomyslel si Sieg. Na chodbe sa ozval tenký hlas. Odložil ceruzku, papier a potichu prekĺzol na chodbu. Smrad bol čoraz silnejší. Pred sebou uvidel strýka a mladú ženu vo veľmi blízkom objatí. Žena sa na neho cez strýkovo plece pousmiala, žmurkla a znova sa začala venovať strýkovi. Rýchlo mu rozopínala košeľu jednou rukou a druhou mu zamierila do nohavíc. Strýko jej už dávno stihol roztrhať blúzku a rukou jej hladil prsia.
Malý chlapec ich bez jediného slovka zvedavo pozoroval spoza tmavého výklenku na chodbe a čoskoro spadli na zem ďalšie kusy oblečenia, až na nej visela len krátka sukňa. Strýko ju chytil za krk, oprel o stenu a rukou prenikol pod sukňu. Žena slastne vzdychla. Začal si rozopínať nohavice.
Chlapec všímajúc si strýkovu ruku na jej krku vybehol a zakričal. 'Nie!' rozliehalo sa po celom dome. Opitý strýko, ktorý mu doteraz nevenoval pozornosť sa k nemu obrátil a dal mu poriadnu facku. Chlapcovi sa zatočila hlava a spadol pod tlakom rany na podlahu. Ublížene sa zahľadel na strýka. Žena sa zaškerila, strýko ho chytil za golier, prehodil do jeho izby a zamkol dvere. Chlapec sa chytil za líce, kam mu uštedril facku, oprel sa o kraj postele. Spoza dverí počul len hlasite vzdychy, buchot a tlmene pleskanie tiel.

Deň jeho jedenástich narodenín sa mu zdal obyčajný, ako každý iný deň. Zase sa zobudil a bol doma sám. Strýko pomáhal pri rekonštrukcii sídla, alebo sa tak aspoň tváril. Vstal z postele, prešiel sa do kuchyne a na stole našiel lístok. Bolo tam strýkovým písmom „Vrátim sa večer.“ Odhodil lístok na stôl a šiel skontrolovať poštu. Pod dverami našiel obálku. Malú obálku a na nej tenké šikmé písmo. Belfirin.., to mu niečo hovorilo. Otvoril obálku a hneď prišiel na to, čo mu pripomína. Rodičia tú školu spomínali ešte keď bol malý. Čarodejnícku školu. Neveril vlastným očiam, bude čarodejník ako oni! „To sú moje najlepšie narodeniny!“ hovoril si. Už sa nevedel dočkať, kedy to niekomu povie. Jeho momentálne jedinej rodine, a teda strýkovi. Nadšene vyčkával až do neskorých nočných hodín, len aby mu ukázal obálku. Nervózne pozeral von oknom, či ho náhodou nezazrie, no nič nevidel. Len mesiac a oheň z krbu osvetľovali jeho tvár. Neprišiel. „Zase šiel piť, to sa dalo čakať,“ pomyslel si. Nechal otvorenú obálku na kraji stola dúfajúc, že sa na ňu strýko aspoň pozrie a šiel spať. Ráno našiel strýka sedieť v kresle s obálkou v zašpinených rukách. „Už bolo načase,“ povedal s úsmevom. No strýko myslel hlavne na to, ako sa ho zbaví. Bude tráviť v škole takmer celý rok a on bude mať konečne pokoj. „Mali by sme ti kúpiť veci..“ vstal, zobral mešec s niekoľkými veľkými mincami a viedol ho ku dverá1)Narodil sa v neveľkom mestečku na okraji Ruska, nie práve bohatým ľuďom, roľníkom. Nemali toho veľa, no boli radi aj za to málo, čo sa im ušlo. Vtedy.. v pätnástom storočí nemal veľmi na výber a jeho osud bol predurčený hneď ako príšiel na svet. Rôzne vojny a povstania zužujúce krajinu z neho už teraz spravili budúceho pešiaka na nezmyselnej šachovnici.
Matku mal veľmi mladú a peknú. Síce sa tehotenstvo už stihlo pohrať s jej telom, no krásu si dokázalo zachovať. Taktiež bola veľmi prívetivá a starala. Čo sa však nedalo povedať o otcovi. Ten už mal svoje roky života pomaly za sebou. Vojna sa na ňom poriadne vyriadila. Prišiel o ľavé oko a ani nohy mu už neslúžili tak, ako predtým, no prežil. Našťastie. Ktovie, kde by skončili, ak by tam zomrel. Mladá vdova, roľníčka s malým deckom. Častokrát prosila boha, aby im dožičil ešte pár rokov života v tejto zákernej dobe, no s otcom to šlo dolu vodou. Všímal si to aj malý Gabriel.
Postupne sa naučil chodiť a musel rodine pomáhať s čím sa dalo, s čím pomôcť dokázal. Detstvo u neho skončilo príliš skoro a skutočný život mu už uštedril pár faciek, ako aj jeho starnúci otec.(201)

2)Dni plynuli a otcovo zdravie postupne chradlo. Už veľmi nevychádzal na slnečné svetlo a len ležal v posteli. Väčšinu ľahkej práce zaňho vykonával Gabriel a čo nezvládal, do toho sa pustila matka. Otec v posteli sa mu zdal len na príťaž a aj keď to bola jeho rodina, nevedel sa dočkať, kedy tie jeho starecké reči prestane počúvať. Čím bol dlhšie v posteli, tým viac na nich nadával, no matka sa nad tým len pousmiala. „Jeho to prejde.“ hovorila často Gabrielovi, pričom mu stále venovala utešujúci úsmev. Do mestečka prišiel mor. Znova. Minule sa mu stihli vyhnúť, no teraz to zasiahlo chorľavého otca. Museli si od neho držať odstup. Čím dlhšie dúfali, že sa nejakým zázrakom vylieči, tým dlhšie trpel. Gabriel sa k nemu bál čo i len priblížiť. Jeho čierne končeky prstov ho strašili aj v snoch.
Netrvalo dlho a otec vyzeral ako z iného sveta. Žijúca mŕtvola, ktorá sa rozhodla nikdy neumrieť. Matku to trápilo a smútila, no Gabriel musel ostať pekný ako skala a starať sa o to málo, čo mali. Až nadišiel ten deň, keď sa naplnili matkine slová. Prešlo ho to.. otec naposledy vydýchol a všetko ostalo na mladom Gabrielovi. Musel sa postarať aj o otcovo mŕtve telo, matku pohľad naň okamžite rozplakal.208

3)Prešlo pár rokov po otcovej smrti a už sa s tým ako-tak zmieril, no ani netušil, že život mu uštedrí ďalšiu facku.
Deň sa chýlil ku koncu, keď sa mestečkom začal ozývať buchod tvrdých armádnych topánok. Všetci v meste veľmi dobre vedeli, čo to znamená. Verbovanie.. nedobrovoľné. Každý schopný muž, či chlapec musel odísť s vojskom a nikto sa nestaral o to, čo s nimi bude potom. Gabriel bol však jediný muž v rodine a ak by odviedli aj jeho, znamenalo by to koniec pre nich.
Začul zaklopanie na dvere a matka mu pokynula, nech sa schová. Veľmi nerád ju poslúchol, no ak jej nechcel ublížiť tým, že ju nechá samú doma, musel to spraviť. Matka otvorila dvere a predstúpil pred ňu muž s úradnou listinou. "Bývam tu sama." povedala a Gabriel ju počul veľmi dobre zo svojej skrýše pod podlahou. Mužovi sa zaiskrilo v očiach a vyceril na ňu špinavé zubiská, pričom sa na ňu vrhol. Strhol z nej sukňu a posilnený nejakým alkoholom ju zvalil na posteľ. Matka sa ho snažila od seba odtlačiť, no bol na ňu prisilný. Po chvíli začal prirážať a izbou sa začali ozývať vzlyky. Gabriel rýchlo a potichu prebehol k schovaným vrátkam v podlahe a išiel ich nadvihnúť, keď sa matka otočila k tomu miestu so slzami v očiach. "Nieee!" vykríkla a zamaskovala to silným zatlačením na muža. Nepomohlo to. Stočený do kĺbka, zakrývajúc si uši prosil Gabriel boha, aby sa to už skončilo.241
mGabriel *nakloní sa k Naomi.* Si nádherná. *šepne jej do ucha, užívajúc si úvodný valčík.*

Naomi *Skloní pohľad k zemi a zapýri sa.* Ďakujem. *odvetí potichu. Neznáša to. Vždy sa pri ňom červená ako paprika. Nechápe to. Ako je možné, že aj po tých mesiacoch ju stále dokáže dostať do pomykova ? Od ich prvého bozku sa všetko zmenilo. Bol k nej milý, nežný, nedoberal si ju. Alebo aspoň nie takým spôsobom. Nikdy jej nenavrhol, aby nakukli do uličky číslo päť. Lax si z nej kvôli tomu robila srandu. Hlavne vtedy, keď Izzy navštevovala stajne mimo hodín jazdectva. Spomenie si na deň, keď jej prvýkrát povedal, že ju ľúbi. Boli tam sami, pod hviezdami, ďaleko od budov oboch škôl. Romantické a zároveň tak nečakané. Samozrejme, cítila to už dávno. Ale ani nedúfala, že to tak je aj v jeho prípade.*

Gabriel *Zašepká jej do ucha.* Nehanbi sa za to. *obtrie sa jej lícom o tvár a znova sa narovná.* I keď, tvoje červenanie sa je rozkošné. Keby sa pán Hylden teraz nedíval, tak by som ťa pobozkal. *kútiky pier sa mu vykrivia dohora.*

Naomi *Zachichoce sa.* Ale díval by sa zvyšok spoločnosti. Vrátane pani Nahia. Kamarátim sa s jej dcérou. Nechcem si u nej poškodiť reputáciu. *zahovorí a pokračuje v tanci.*

Gabriel *Nenechá sa tak ľahko odbiť.* Prosím ťa! Pri tom ako sa správa Lax, ťa musí Kerensa považovať za dar z nebies. *uchechtne sa.*

Naomi Nemyslím. *hodí očkom po stole, kde sedí madam Nahia, prvá dáma všetkých upírov, krásna a nebezpečná zároveň, orlím zrakom sledujúca svoju dcéru. Naomi sa nemôže sa diviť, že jej Lax robí prieky. Jej mama dokázala byť vážne neznesiteľná. A veľmi dobrá v strápňovaní svojej dcéry. Naomi sa čudovala, že ešte nesfúkla jej priateľku za ten jeden prameň vlasov, ktorý si odvážne nechala mimo svojho precízneho účesu. Lax bola rebelantka.*

Gabriel *Chvíľu mlčí a sleduje, kam sa pozerá, no len nenápadne zavrtí hlavou.* Podceňuješ sa. *prehovorí nesúhlasne.*

Naomi *Obráti sa zas k nemu a milo sa na neho usmeje.* To by si ju musel poznať. Väčšinou na mňa zazerá. Nie je to vôbec príjemné. Asi má pocit, že pre Lachesis Ananka Nahia nie som dosť dobrá partia. *pri poslednej vete prevráti očami. Ako keby za to mohla.*

Gabriel *Nadvihne obočie.* V tom prípade asi nikto. Si predsa Hyldenova. *povie veselšie.*

Naomi Som hlavne Dolorova. *opraví ho. V tej istej chvíli dohrá hudba a sálu naplní šum, ako to už po tanci býva. Začína sa podávať večera.*

Gabriel *Odvedie ju z parketu, no nenasmeruje si to k ich stolu. Zovrie jej ruku vo svojej dlani a ťahá ju kamsi preč.*

Naomi *Nechápavo na neho zazerá.* Čo to robíš ? *okríkne ho.*

Gabriel *Usmeje sa na ňu ponad plece a žmurkne.*

Naomi *Tušila nejaké prekvapenie a tajne dúfala, že to nebude nič čo by ich dvoch dostalo do trápnej situácie. Škandál k šťastiu nepotrebovala. Obzrie sa a pohľad jej padne na starú mamu Neassu a strýka Cavana. Práve sa na niečom spoločne smejú. Ešte chvíľu to bez nás vydržia, pomyslí si.*

Gabriel *Prudko zabrzdí a ju prinúti spraviť to isté. Pred nimi stojí Laxin otec.*

Naomi *Prudko zabrzdí a pred sebou uvidí Laxinho otca, ako ju prepaľuje ľadovým pohľadom tyrkysovo modrých očí. Je jej to nepríjemné, preto sklopí zrak k zemi. Nedá sa povedať, že by ho mala rada. Vlastne, ani jeho vlastná dcéra ho príliš nemiluje. Tá o ňom vždy tvrdí, že je to jeden nezodpovedný arogantný sebecký sviniar, ktorý je s nimi len z povinnosti. Naomi sa s ním stretla len párkrát, ale vždy si ju obzeral takým divným spôsobom. Nie zvrhlým. Skôr takým, ktorý sa dostane dovnútra tela a prevŕta dušu skrz na skrz.*

Gabriel *Po chvíli hľadenia na Laxinho otca ho pozdraví.* Dobrý večer, pane.

Naomi Dobrý večer, pán Ananka. *povie ticho a spraví nízky pukerlík.*

Pierr Dobrý večer, slečna. *odvetí viditeľne ignorujúc jej partnera.* Nemali by ste byť teraz pri stole aj so svojim strýkom? Tuším sa podáva večera. *opýta sa jej.*

Naomi *Dovolí si na neho pozrieť, no má z toho čudný pocit.*

Gabriel My sa hneď vrátime. *vloží sa do debaty medzi Pierra a Naomi.*

Pierr *Naďalej ho ignoruje a stále hľadí na Naomi očakávajúc, že sa ozve.*

Naomi *Zhlboka sa nadýchne.* My sa hneď vrátime. *zopakuje skleslo po Gabrielovi.*

Pierr *Až vtedy to začne brať na vedomie a uvoľní im cestu.* Príliš sa nezdržujte, slečna Hylden. *odpovie jej.*

Naomi *Zamračí sa naňho.* Dolor. *opraví ho. Priezviskom jej strýka ju oslovuje Lax pomerne často. Lenže u nej jej to až tak neprekáža. Ale z úst Pierra Ananku to je akési nemiestne, pomyslí si.*

Pierr *Uškrnie sa a žmurkne na ňu.* Keď myslíte.. *zasyčí po nej a vmiesi sa medzi ostatných hostí.*

Gabriel *Nechápavo zazerá.* To bolo divné. *zhodnotí nakoniec celú situáciu.*

Naomi *otočí sa k nemu a súhlasne prikývne.* Pán Ananka nebol asi nikdy celkom normálny. *šepne mu.* aspoň podľa toho, čo tvrdí Lax. *prevráti očami.*

Gabriel *Uchechtne sa a zasa vykročí vpred.* Mali by sme si pohnúť. Nech nás nezačne hľadať tvoj strýko. *popoženie ju vpred.*

Naomi *Nadvihne jedno obočie.* Bojíš sa ho ? *opýta sa Gabriela.*

Gabriel Ehm, povedzme, že mám rešpekt pred každým, kto ma oboznámi so zbierkou svojich zbraní a ešte k tomu pridá poznámku, že sa dokáže správať ako stopovací pes, keď je to nutné. *povie nervózne.*

Naomi *Keď to začuje, vyprskne smiechom.*

Gabriel *Zahne za roh a nasmeruje ju do takmer prázdnej chodby. Stiahne ju do jedného z výklenkov, kde majú aké také súkromie aj napriek tomu, že nie sú ďaleko od sály. Objíme ju, skloní sa k nej a pobozká ju na nos.* Vravel som ti už, že ťa ľúbim? *opýta sa jej šeptom.*

Naomi Hm.. *pozrie sa do stropu, akoby premýšľal.* nie som si tým celkom istá.

Gabriel *Chytí jej tvár do dlaní.* Ľú -bim-ťa. *hláskuje a pobozká ju na pery.* až tak veľmi, že sa odvážne postavím pred tvojho strýka a ignorujúc spomienky na tú naozaj veľkú zbierku zbraní ho požiadam o tvoju ruku. *povie s úsmevom na perách.*

Naomi *Odrazu všetko zastalo. Pre ňu. Zastala hudba, akýkoľvek šum a vrava, zastal čas a dostala pocit, že zastalo aj jej srdce, pľúca a mozog.*

Gabriel Žabka.. *osloví ju prezývkou, ktorú už dávno prehrýzla a dokonca sa jej aj začala páčiť.* počula si ma? *opýta sa jej veselo.*

Naomi *Zaskočená jeho slovami zo seba najprv nevie vydať ani slovko. Po chvíli sa však odhodlá.* A-a-asi si musím sadnúť. *V hlave začína preklínať ten debilný nápad utiahnuť si korzet ešte viac.*

Gabriel *Všimne si kreslo, ktoré stojí až na druhej strane chodby. Mávne rukou a okamžite ho presunie k nim. Telekinézu zvláda bez problémov. Pomôže jej posadiť sa.*

Naomi *Snaží sa polapiť dych, aby mohla zasa normálne dýchať. Žiadať o uvoľnenie korzetu tu na verejnosti by nebolo práve príkladom slušného správania, pomyslí si.*

Gabriel *Kľakne si pred ňu na jedno koleno.* Si v poriadku ? *V tvári sa mu zračí strach.*

Naomi *Všíma si, ako si kľakol na koleno a neskutočne ju to dojalo. Uvedomí si, že sa o ňu bojí. A práve ju požiadal o ruku. Bol jej prvou láskou a po tejto žiadosti o ruku má byť aj poslednou. Vie si predstaviť čo by na to povedali jej dve kamarátky. Ale ona ten názor nezdieľa. Naopak, je šťastná. Prikývne a do očí sa jej nahrnú slzy.* Som v poriadku. *odpovie mu šťastne.*

Gabriel Takže si ma počula ? *opýta sa jej pre istotu.*

Naomi *Opäť mu prikývne a pohladí ho po líci.*

Gabriel Takže si ma vezmeš? *znova sa jej opýta vnímajúc jej dotyk na líci.*

Naomi *Znova mu prikývne a pokynie mu, aby vstal. Nestačí však povedať nič ďalšie a už ju silno objíma. Jej pľúca stratili význačný prívod vzduchu.* Fenrir, *zasmeje sa.* pusti ma! Veď ma zadusíš.

Gabriel *Pustí ju.* Prepáč, prepáč.. *pobozká ju na líca.*

Naomi *Konečne polapi dych.* Ale nie hneď! Musím doštudovať. *dodá.*

Gabriel *Oplatí jej to úsmevom a siahne do svojho vrecka.* Je mi to jasné.* *odvetí.* Veď ja odchádzam na vysokú. Ale chcem si ťa poistiť. Keby sa tu zjavil niekto iný, umrel by som.

Naomi *Prekrúti nad tým očami. Jej predošlý asketický život bol vážne dôkazom, že keby ju nepožiadal o ruku, tak určite zdúchne s nejakým Japoncom.*

Gabriel Ale nie! Chcem, aby si vedela, že to s tebou myslím naozaj vážne. *Vytiahne malý zlatý prsteň Claddagh. Srdce s korunkou a ruky, ktoré ho zvierajú symbolizuje jednotu, oddanosť a lásku.*

Naomi *Zaklipká viečkami, aby zahnala slzy. Takéto nemé vyznanie v podobe kúsku zlatého pliešku ju teší viac ako keby jej dal nejaký diamant. *

Gabriel Nemôžem ti dať pravý snubný prsteň, lebo.. *povzdychne si.* lebo tvoj strýko by asi nebol nadšený, že som sa najprv neopýtal jeho.

Naomi Nie je až taký zástanca tradícií. *odvetí mu.*

Gabriel Nesúhlasím. *ukončí to. Vie predsa svoje.*

Naomi *Pohladí ho po líci.* To je jedno. Toto je ten najkrajší prsteň aký si mi mohol dať. *povie mu šťastne s úsmevom na perách.*

Gabriel *Vezme jej pravú ruku do svojej dlane a natiahne prsteň na prstenník hrotom k nej. Pozrie jej do očí a šibalsky sa usmeje.* A teraz si oficiálne zadaná. *oznámi jej potichu.*

Naomi Ľúbim ťa, ty môj otrokár. *nakloní sa k nemu a zľahka sa obtrie svojimi perami o tie jeho. Začuje niekoho, kto si odkašľal. Obzrie sa za kašľom.*

Gabriel *Zacíti jemný dotyk jej pier na tých svojich a začuje, ako si niekto odkašle. Všimne si čašníka s podnosom plných pohárov so šampanským.*

Čašník *Začne sa ospravedlňovať hľadiac na ten párik.* Prepáčte prosím, ale o chvíľu bude prípitok. *povie s úsmevom.* myslím, že by ste sa mali pripojiť k ostatným.

Gabriel *Prikývne a vezme dve čaše, pričom jednu podá Naomi. Správne sa mali vrátiť do sály a čakať na ostatných. Ale jemu sa nechce. A Naomi určite tiež.

Naomi *Štrngne si s ním a odpijú si z pohárov. Zo siene začuje potlesk a takmer ihneď aj tlmený Kerensin hlas.

Gabriel *Nakloní hlavu na stranu.* Asi by sme tam mali ísť. *povie nechcene.*

Naomi Ešte chvíľku. *šepne mu, pustí pohár, ktorý sa roztriešti o kamennú dlážku. Je jej jedno, že to niekto počul. Potrebuje cítiť jeho pery. Hladne ho pobozká.

Gabriel *Nemusí ho nijako nútiť. Sám to s radosťou prijíma a bozk jej opätuje.*

Naomi *Začuje ďalší silný potlesk, štrnganie skla. Ale to už je ako z nejakého iného sveta, do ktorého oni dvaja nepatria. Šťastnejšia už nemôže byť.*

Gabriel *V momente zaznel ohromný výbuch, steny sa zatriasli a všíma si ako pár obrazov padá na zem. Do chodby sa začne valiť dym. Zo sály vidí vybiehať upírov ako splašených, všade počul krik. Vyskočí na rovné nohy a postaví sa pred ňu.* Zostaň tu.

Naomi *Vstane a zaprotestuje.* Nie! Veď je tam moja rodina, priatelia. *sykne potichu.*

Gabriel Zostaň tu! *prikáže jej ostro a začne sa o ňu báť.*

Naomi *Prižmúri oči a varovne zdvihne prst.* Nemysli si, že ťa teraz kvôli tomu prsteňu budem počúvať na slovo.

Gabriel *Pokrúti nad tým hlavou a silno ju zovrie v náručí.* Bál by som sa o teba. Prosím, zostaň tu. *povie umučene.*

Naomi *Tomu umučenému tónu v jeho hlase sa nemôže vzoprieť.* Dobre. *prikyvne napokon.*

Gabriel Ľúbim ťa. *šepne jej do ucha, rýchlo ju pobozká na čelo a už uteká preč.

Naomi Aj ja teba. *povie už len pre seba, sleduje ako beži a nervózne si hryzie do spodnej pery. Bojí sa o strýka, o Lax a Izzy, o Gabriela.. Začuje ďalší výbuch a trieštenia skla. Nemôže ich v tom nechať samých. Rozbehne sa do sály pretláčajúc sa pomedzi tých, ktorým sa podarilo ujsť pred..* Zaklínači! *povie priškrtene. Všade je hurhaj a chaos, obrovský kryštálový luster leží na zemi, rozbitý na márne kúsky. Vidí postavy zahalené do čiernych plášťov, ako ich chytajú do strieborných reťazí ako nejaké zvieratá. Prečo sa nebránia? Nikto z upírov nepoužíva svoje schopnosti. Zhlboka sa nadýchne, no nič necíti. Dokonca ani smrad horiaceho pušného prachu. Spustí pohľad k svojej ruke a snaží sa v sebe prebudiť oheň. Nič sa nedeje.. akoby ho v nej niekto uzamkol a nechcel pustiť von.* Čo, dopekla.. *Začuje výstrel, ktorý ju preberie zo zamyslenia. Pozrie sa tým smerom a vidí jedného zaklínača padnúť k zemi. Vedľa neho si všíma strýka Cavana držiac dymiacu pištoľ. Ťahá za sebou nahnevanú Lax. Zrejme tiež chcela pomáhať.. pomysli si a takmer sa k nim rozbehne, no ďalší výstrel ju zastaví. Rýchlo otočí hlavu za výstrelom.*

Zaklínač *Vystrelí po neznámom upírovi s úškrnom na tvári.*

Gabriel *Zosunie sa k zemi a rozbolí ho miesto, kam ho zasiahol. Vidí, ako mu z rany vyteká krv.*

Naomi Fenrir! *vykríkne pri pohľade na neho a do oči sa jej začnú tlačiť slzy.*

Zaklínač *Začuje upírkin výkrik a vytasí ďalšiu zbraň. Zamieri priamo na ňu.

Naomi *Celé telo jej stuhne a cíti sa ako soľný stĺp.*

Zaklínač *Na zarastenej tvári sa mu mihne grimasa a zakričí po nej.* Zdochni, suka!

Naomi *Aj cez tie výkriky počuje jeho ďalšie slová, no okolo jej hlavy preletí iná cudzia guľka a zasiahne chlapa priamo do čela. Zostane šokovane stáť. Niekto ju schytí za pás a ťahá ju von. Preberie sa, a v poslednej chvíli zbadá Gabrielove modré oči.*

Chlap *Natiahne k nej ruku, aby ju chytil.*

Naomi Pusti ma! *začne sa vzpierať. Normálne dievča by asi vrieskalo o pomoc a bálo sa o svoj život. Lenže ona sa bojí o Fenrira. Starosti o svoj krk nejako nemá.*

Chlap Prestaň sa metať! *zasyčí jej do ucha.*

Naomi *Spozná ten hlas. Je ešte z toho večera, keď ju takmer zabil vlkolak. Ale to, že ju tento chlap tej noci zachránil ešte neznamená, že to tak bude aj teraz. Možno to je zaklínač. stuhne a roztrasie sa po celom tele. Odrazu si už začne uvedomovať nebezpečenstvo okolo nej.*

Chlap *Sotí ju do výklenku.* Zostaň tu! *prikáže jej a beží preč.*

Naomi *Vrazí do steny a zvezie sa na kolená. Ten náraz ju ochromí a z očí sa jej pustia ďalšie slzy.*

Chlap Zostaň tu. *prikáže jej a beží preč bez toho, aby sa naň mohla čo i len pozrieť.*

Naomi *Chce ho neposlúchnuť, ale nohy má ako zo želatíny, nedokáže sa postaviť. V jeden deň získa večnú lásku a hneď aj všetko stratí. Nenapadá jej nič lepšie ako zopäť ruky a odriekať modlitbu, ktorú si zapamätala z povinných hodín katechézy.* Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička...
..Bol už pár dní na novej škole, no nikoho zatiaľ veľmi nepoznal. Učaroval mu však školský pozemok, na ktorý sa rád díval z okna izby, tak ho chcel viac preskúmať. Prešiel sa z izby až na nádvorie, kde sa pomaly stmievalo a sadol si na prvý múrik, ktorý uvidel, rozmýšľajúc, ako to tu na čarodejníckej škole vlastne funguje. Po nejakom čase si všimol aj študentku, ktorá k nemu kráčala, alebo to tak aspoň vyzeralo. Sprvu ju nespoznal, nervózne sa jej pokúsil prihovoriť, no dočkal sa len zavrčania a drzej hlášky o jej mieste. Nenechal sa vyviesť z miery a len sa nevinne posunul trochu ďalej, aby jej uvoľnil miesto. Prisadla si a zdala sa mu nejako známa. „Nevideli sme sa niekde?“ opýtal sa. „V sieni. Včera ráno.“ dočkal sa odpovede a spomenul si na dievča, ktoré vtedy videl. Predstavil sa jej a otravne pokračoval v otázkach ako sa na malého študenta patrí. Zdalo sa mu, že je to staršia študentka, no ako sa väčšinou stáva, zdanie klame. Zadívaný na mesiac sa dozvedel, že tiež nastupovala do prvého ročníka, ako on. Bol rád, že v tom teraz nie je sám a že konečne pozná niekoho z kým bude chodiť na hodiny.

„Odkiaľ vlastne si?“ opýtala sa najprv a nezabudla sa opýtať aj na jeho nezvyčajné meno. Spomenul si na chladné Nórsko a na um mu prišlo aj pár povestí o jeho mene. Začal sa jej viac vypytovať o škole, o vianočných akciách na ktorých, ak vôbec boli nestihol byť. Povedala mu o vianočnom plese a začervenala sa. Keď videl, že sa jej práve o tom nechce hovoriť, tak zmenil tému na výber predmetov. Už mu chcela povedať aj niečo viac, no niekoho zacítila. Čudoval sa, ako to mohla vedieť. Po chvíli aj on zbadal nejaké dievča, ktoré sa predstavilo pod menom Soley. Vyzeralo staršie.. staršie než Alexa a bolo ukecané. Viac než on. Začudoval sa tomu, prehodil s ňou pár slov a radšej sa vrátil k rozhovoru s Alexou.

Keď mu Alexa vymenovala predmety, na ktoré bude chodiť, ostal trochu sklamaný a očakával viac spoločných hodín, než len transfiguráciu, no potešil sa aj tomu málu. Zazdalo sa mu, že Soley ignoruje, tak sa jej opýtal v ktorom je ročníku. Zistil, že je len o rok vyššie. Chcel sa jej niečo opýtať o škole, no Alex ho už predbehla.

Bol už pár dní na novej škole, no nikoho zatiaľ veľmi nepoznal. Učaroval mu však školský pozemok, na ktorý sa rád díval z okna izby, tak ho chcel viac preskúmať. Stretol tam jednu zaujímavú študentku, ktorá bola v rovnakom ročníku a našli spoločnú reč. Jej meno bolo Alexa. Po chvíli sa k nim pridala aj ďalšia, staršia študentka, Soley, ktorú zavalili otázkami o hodinách a profesoroch, ktorí ich čakajú. Tá im nadšene odpovedala. Hovorila im, ako to na škole chodí, o školskom pohári, či o skokanoch a iných trikoch, ako skôr ukončiť štúdium.

~~~
Zanedávno sa stretli znova, v knižnici, kde objavili neveľkú knihu plnú všelijakých rún a divných znakov. Ani jeden z nich netušil čo je tá kniha zač. Opýtali sa to profesorky. Tá si ju zobrala a odišla. Alex si odniesla z knižnice knihu o vlkolakoch a spolu so Sigim sa prešli. Ako vždy, Sigi bol zvedavý a chcel vedieť akú knihu si odniesla. Čím dlhšie odmietala, tým bol zvedavejší, až si ju nakoniec od nej uchmatol. „Vlkolaci?“ Alex sa na neho nahnevala, zobrala si knihu a odišla preč.

~~~
Pár dni na to sa stretnutie zopakovalo. V menšom pube vo Witchwoode, volal sa U šialenej čarodejnice. Ako práve zistil, chcela sa mu ísť ospravedlniť. No to vôbec nemusela. Zobral jej vtedy knihu a správal sa ako blbec. On by sa mal ospravedlniť. Zbadal, že má tu knihu znovu pri sebe a tentoraz sa jej opýtal, či si ju môže pozrieť. Dovolila mu to. Po prezretí jej ju vrátil a začal vyzvedať, prečo ju tak zaujímajú a či pozná nejakého aspoň z počutia. Priznala sa, že jej mama vraj nejakých poznala a tak sa rozhovor zvrtol na tému rodina. Čas ubehol rýchlo a keď si Alex odkašľala a ukázala k hodinám, zistil, že by sa už mali vrátiť do školy. Pri odchode z čarodejnice si do nej ešte rýpol. „Rovno do hradu, alebo sa ešte niekde zastavíme?“ no vražedný pohľad Alexy mu dal okamžitú odpoveď.

~~~
Po dlhšom skúmaní knihy a samozrejme naliehaní študentov sa profesorka rozhodla, že im prezradí, čo to vlastne našli. Zavolala si ich po hodine čarovania, najskôr na nich bola prísna a potrestala ich, Sigiho a Alexu za včerajší neskorý príchod, no potom im dala nápovedu. Bol to denník, ktorý vytvoril nejaký mocný čarodejník.
Blížil sa koniec roka a tak sa radšej zameral na písanie úloh a nie na vyzvedanie ohľadom denníka, no jednu úlohu spraviť nevedel. Alebo sa mu to jednoducho nechcelo. Predsa len bol to lenivec od prírody a lettersológia mu nebola práve po chuti. Pred termínom nechal v klubovni veľkú kopu pokrčených pergamenov, jednoducho sa na to vykašľal. Dúfal, že ostatné predmety mu zaistia prechod ročníkom.
Opäť sa k profesorke po čase vrátili, po konci roka a boli odhodlaní zistiť čo pred nimi tak tají. Bol to denník, to už vedeli, veľkého čarodejníka či čarodejníčku si tiež našli, už len zistiť pravdu. Nakoniec im to profesorka prezradila. Bol to Tierrin denník, vybral si ich troch – Sigiho, Alexu a Soley, aby ho strážili a dovolil im nahliadnuť do neho.

~~~
Prázdniny strávil chvíľu v Nórsku, no čo najskôr sa vrátil naspäť do školy. Neznášal to tam, so strýkom sa už nemohli viac zniesť, preto sa rozhodol, že domov sa už nebude vracať. Počkal až začne školský rok, no tento už nebol pokojný ako minulý. Alexu prišla pri ich stretnutí pri škole navštíviť matka. Tá, ktorá vraj poznala vlkolakov. Volala sa Chloë. Sprvu ju nespoznal, veď nemal ani ako, no jej poznámka o pozdravení vlastnej matky mu vytiahla spomienku na dávnejší rozhovor s Alexou. Nehovorila mu, že žije vo witchwoode. Chloe utrúsila pár urážlivých poznámok, no Sieg sa bránil. Možno očakával aj nejakú podporu od Alex, ktovie, no z jej úst vyšlo len „Uteč...musíš utiecť. Okamžite!“ V očiach sa jej leskli slzy a jej matka začala blázniť už len z pohľadu na mesiac. Videl ako sa premenila a aby ju dostal od Alexy hodil po nej ďalekohľad. Úspešne trafil, no odmena mu bol akurát doškrabaný hrudník od vlkolačích pazúrov. Alex ju odlákala k sebe a Sieg neschopný pohybu videl, ako mu uteká. Lesom sa ozval výkrik.

~~~
Alex sa stala vlkolakom, po mesiaci prekonala svoju prvú premenu, pri ktorej bol znova prítomný on a Chloe. Podarilo sa mu utiecť pred Alex premenenej na vlkolaka a to bolo asi jeho jediné šťastie. Chloe síce bola vlkolak tiež, ale tá sa vedela ovládať. Čo sa o Alex nedalo povedať.
Na konci roka už mal samé V-čka a napriek tomu, že sa už domov vrátiť nechcel, niečo ho tam ťahalo. Nejaký pocit. Možno ľútosť nad strýkom, možno túžba po rodine, ktorú Alex získala, keď si ju adoptovala rodina Selvinski. Keď sa vrátil na prázdniny domov, mal chuť otočiť sa vo dverách a odísť, no chcel to ešte aspoň raz skúsiť.
Strýko sa jedno ráno vybral skontrolovať rekonštrukciu sídla a Sieg sa doma jednak nudil a jednak sa už blížil začiatok školského roka, tak si začal baliť veci a pripravovať sa na odchod. Zbalený, oblečený vybral sa ešte pozrieť na sídlo, kde zomreli jeho rodičia. Čo tam však uvidel ho nesmierne zaskočilo. Chloe! A jeho strýko Severin! Poznali sa, to mu bolo jasné už len z ich rozhovoru, no slová ktoré vypadli obom z úst tie boli vskutku zaujímavé. Jeho otec bol neverný. Mal vzťah s Chloe a dokonca aj dieťa. Vtedy mu to došlo. Alex svojho otca nepoznala a matka ju dala do domova. Pocity ktoré cítil nevedel veľmi dobre opísať. Hnev na strýka, otca, celú rodinu a Chloe a zároveň radosť, že našiel súrodenca.. sestru.
Nechal Chloe, nech sa vyriadi na strýkovi, ukradol mu jeho prútik a za trest mu zamkol jeho vlastný dom kúzlom, zobral si svoje veci a prešiel sa do blízkeho mesta, kde sa cez kozub dostal do Belfirinskej klubovne. Konečne doma.. vzdychol si a utekal si zložiť veci.

~~~
Nový rok, nové veci. A tak aj bolo. Povedal Alex o stretnutí Chloe a Severina, o tom že sú súrodenci a nakoniec sa tomu aj potešila. No tá radosť netrvala večne. Jeden večer si vyšiel von, kde narazil aj na Naysu a Soley. Všetko by sa zdalo fajn, keby na oblohu nevykukol mesiac v splne a za nimi by nebežala Alex premenená na vlkolaka. Snažil sa ju zastaviť kúzlami, no pohrýzla Soley. Podarilo sa im ujsť, no nie nadlho. V dome, v ktorom sa ukryli nastal výbuch, všade bol oheň a začali padať trámy. Ostal tam len tak zakliesnený, ani sa nebrániac vlastnej smrti. No tá prišla ruku v ruke s novým životom, ktorý mu vdýchla profesorka Charlize Bryce Bright. Stal sa z neho upír.

~~~
Pár dni v novom tele objavoval svoje rozvinuté schopnosti, ako veľkú silu, rýchlosť no aj nepretržitú túžbu po krvi. Pokúsil sa zdemolovať izbu, v ktorej zatiaľ býval, no skrotila ho profesorka. Začal žiť na sáčkoch s krvou. Chcel vedieť čo sa stalo tú noc, no tajila mu to. Chcel vidieť Soley nažive a svoju sestru pri sebe. No ako sa ukázalo, mohol mať iba jedno.
Netrvalo dlho a prišla ho vyhľadať Alex, prespala u profesorky a úplne mu tým vylepšila náladu. Pri raňajkách sa s profesorkou trochu poškriepili, no to sa takmer ihneď urovnalo, len Sieg priznal svoje chyby. Profesorka mu ukázala, ako má používať svoj čuch a rozoznávať pachy, aby sa mohol vyhnúť ľuďom a iným lákavým tvorom. Dovolila mu aj vychádzky.
V deň jeho prvej bol znovu s Alex a mierili do lesa, kde samozrejme nemal nikto byť, no nebola by to ona, ak by sa niekam nezaplietla. Naysa.. bola rovnaká ako Soley. Mal chuť skočiť po nej a roztrhať jej hrdlo, keď ucítil jej pach. Našťastie ju zachránila Alex, no za akú cenu? Sama sa porezala, aby ho od nej odlákala. Keď už vypil z jej zápästia príliš krvi, začala panikáriť a uhryzla ho. Ako človeku by mu to možno neublížilo, keďže nebola premenená, no ako upírovi..

~~~
Stal sa z neho na krátku dobu invalid a spolu s Alex sa uchýlili do domu po Seliwien. Tá už dávnejšie zomrela. Prečkali tam noc, kde mu Alex znovu dala napiť svojej krvi a ráno, kde mu doniesla trochu zvieracej. Vedel, že jediný človek, ktorý mu dokáže pomôcť je profesorka Bright, no bál sa jej reakcie. Spolu s Alex sa však rozhodli, že pre neho bude najlepšie, ak sa tam vydajú.

~~~
Za pár dní ho prišiel navštíviť strýko. No nie s práve slušným úmyslom. Doniesol mu otcov denník, ktorý odhaľoval celú jeho minulosť a taktiež sa prišiel pomstiť za to, že mu zobral domov. Pri dome sa ukázala aj Alexa a s úmyslom ochrániť brata veľmi nepochodila. Udrela síce Severina, no on jej to vrátil hneď dvakrát kopancom do brucha a odmiestnil sa.
Jeho ďalšia návšteva bola hneď ráno po splne. Pokúsil sa Alex znásilniť, no vďaka Sigiho zásahu to nezašlo až tak ďaleko. Otrhaná a bezbranná Alex chúliaca sa v machu, kam ju Severin hodil mu vtlačila slzy do očí. Zobral ju do náručia a odniesol do Seliwieninho domu. Keď sa jej podarilo zaspať bol len a len rád a doprial si taktiež trochu oddychu. Prebudil ho len pach čerstvej krvi šíriaci sa z kúpeľne. Vyrazil dvere a obraz, ktorý sa mu naskytol mu takmer vyrazil oči. Vytiahol Alex s podrezaným zápästím z vody a začal jej okamžite zastavovať krvácanie.
Podarilo sa mu ju zachrániť, no ani na druhý deň sa nechcela vzdať možnosti na smrť. Zahnala sa po ňom dýkou a vtedy objavil svoju novú schopnosť. Vedel sa zmeniť na hmlu. Keď sa konečne premenil späť na upíra, chytil ju za dýku. Nečakal, že sa bude Alex brániť, o to viac ho prekvapili jeho zakrvavené ruky. Vylepil jej facku, ktorou ju ukľudnil a z dýky jej spravil chuchvalec železa.

~~~
Zamilovali sa do seba aj keď vedeli, že to nie je práve vhodné, no neprekážalo im to. Skúškou pre nich bol aj Alexin súd a trest, no aj to prekonali. Nadišiel nový rok, posledný na škole a Alex prišla z väzenia iná, no nevedel stále zistiť, prečo. Až raz, keď ju znova uvidel, ako si reže zápästie. Alexa prišla na chuť sebapoškodzovaniu.

Ocenenia

Inventár

Nick:
Heslo: