Čarodejnícka rada sa začala zaoberať jedinou otázkou. Ako tomu predísť? Nech sa snažili akokoľvek, vždy im vyšla tá istá odpoveď. Utajenie! Museli skryť všetko čarovné pred nevzdelanosťou a strachom smrteľníkov.

Ale na tak silné kúzlo potrebovali spojenie bielej a čiernej mágie. Spomedzi seba vybrali dvoch najmocnejších. Elfka Tierra, jedna z Eligorov, bola dobrá čarodejnica z juhu. Jej opakom bol samozrejme človek, severský čarodejník Moab so srdcom prehnitým od zla a nenávisti. Iba z povinnosti voči mágii spojili svoje kúzla a svoju krv. Z nich vzišla trojsila v podobe troch sestier.

Prvej a teda aj najstaršej dali meno Saulé. Vysoké dievča s krásnou tvárou a vlasmi farby zlata a očami modrými ako obloha v ten najjasnejší deň. Skrývala sa v nej múdrosť a vytrvalosť. Verila v dobro a bielu mágiu. Jej presným opakom bola najmladšia sestra Aylin. Dievča s alabastrovou pokožkou, vlasmi a očami čiernymi ako uhoľ oplývala veľkou silou a bola schopná spútať hocakú nevinnú dušu a uväzniť ju v pazúroch temnej moci. Spojnicou najstaršej a najmladšej bola nemenej krásna, prostredná Layla. Neposlušné kučeravé medové vlasy jej padali až po pás. Každého, kto na ňu pozrel ihneď zaujali svetlozelené uhrančivé oči šelmy. Vždy bola tá, ktorá celú trojsilu udržiavala v rovnováhe. Len vďaka jej fantázii a fígľom sa sestry navzájom nezničili.

Nikto im nič nemusel vravieť, nikto ich nemusel o nič žiadať. Vystúpili na horu Nexus a za pomoci Slnka, Mesiaca, Hviezd a mágii v ich srdciach postavili mohutný hrad. Dali mu meno Belfirin. Tu sa mali vzdelávať ďalšie generácie v čarodejníckej vede, schované pred zvedavými očami muklov a ich strachom z nepoznaného.


Do čela vedenia sa postavili bok po boku Tierra a Moab. Avšak nie nadlho. Moabovi sa nepáčilo, že nechcú vyučovať čiernu mágiu. A tak ho Tierra a Čarodejnícka rada pozbavili väčšiny jeho moci a vyhnali z Belfirinu preč. No i tak sa báli jeho pomsty, a preto trojsila vyčarovala troch lietajúcich tvorov, ochrancov, vďaka ktorým zavládol na hrade a v jeho okolí pokoj.

Ale nič netrvá večne. Ani pokoj na hrade. Odlišnosť sestier vnášala na Belfirin neustále hádky a spory o vyučovaní, o prijímaní študentov... jednoducho o všetkom. Viedlo to až k vytvoreniu troch fakúlt, na ktorých čelo sa postavili sestry a do ktorých boli študenti prideľovaní podľa svojich vlastností a schopností. I keď jednu vlastnosť mali všetci spoločnú a tá bola najpodstatnejšou pre štúdium. Bola ňou samostatnosť.

Aj napriek týmto zmenám sváry neustávali a prenášali sa z vedúcich fakúlt na študentov. Po jednej väčšej roztržke sa Tierra rozhodla všetko ukončiť a potrestať svoje dcéry za nedbalosť a neschopnosť spolu vychádzať. Premenila ich na tri stvorenia, ovplyvnené vlastnosťami samotných sestier. Saulé narástli mohutné krídla pokryté snehovo bielym perím, Layle sa zúžili zreničky, prispôsobili sa tme a Aylin sa predĺžili očné zuby.

Matka vyhnala svoje tri dcéry z hradu, aby objavovali svoje nové schopnosti a aby sa naučili ako sa správať k iným. Rozdelili sa a stali sa predurčenými byť počiatkom troch nových rás.

Tak Belfirin prišiel o svoje stvoriteľky. Zostali po nich len hrubé kamenné múry, traja nezvyčajní tvorovia a tri fakulty so súťaživým duchom.

Bolo to už dávno, čo človek prvýkrát stúpil bosou nohou na zem a pocítil svieži jarný vánok. Uplynuli veky a dar, ktorý mu bol daný si nevážil stále viac. Ničil prírodu, zabíjal zver nie pre potrebu, ale pre radosť.

Matka Zem a otec Nebo sa už na to nemohli pozerať. Z jeho myšlienky a z jej slova stvorili novú rasu, ktorá si bude vážiť všetko živé. Tá bude viesť ľudí tým správnym smerom. Tak pred nimi stála neveľká skupina dokonalých bytostí. Vysoké urastené postavy, krásne tváre, prenikavé oči, dlhé rovné vlasy skrývajúce špicaté uši. Dali im meno Eldari, inak aj elfi. Venovali im krajinu menom Eldamar. Spomedzi nich vybrali dvoch najdokonalejších. Žena sa volala Silme, muž Umbar. Oni sa stali Eligormi, čiže vyvolenými.

Eldamar sa pod ich správou rozrastal. Tráva tu bola večne zelená, stromy nikdy neostali bez lístia a zvieratá sa nemuseli strachovať o svoj život. Silme porodila dvojčatá, Annu a Ithila. Ako rástli, človek by nepovedal, že sú súrodenci a už vôbec, že sú dvojčatá. Anna zbožňovala deň, slnečné lúče a rozumela si so zvieratami. Naopak Ithil vychádzal z domu až po západe slnka, obdivoval hviezdy a staral sa o rastliny.

Keď Silme a Umbar cítili, že už na zemi nemajú čo robiť, ustanovili svoje deti Eligormi, rozlúčili sa a odišli na dlhú púť ku hviezdam. No vďaka odlišnosti Anny a Ithila sa museli rozdeliť a spolu s nimi sa rozdelilo a obyvateľstvo Eldamaru. Ithil a jeho prívrženci odišli na sever a utiahli sa do tieňov Aterských vrchov, kde postavili mesto Umbrosus. Anna zostala a aj naďalej zveľaďovala svoj domov. Tu rástli jej potomkovia, z ktorých vzišiel nejeden mocný čarodejník.

Potom, čo Moaba vyhnali zo školy prisahal pomstu. Prisahal, že sa vráti a zničí tých čo ho odtiaľ potupne vyhnali. Čím dlhšie bol preč z hradu, tým viac v ňom rástol hnev. A hlavne hnev na ženy, na každú jednu, ktorá ho vyhnala, ale aj na iné. Na celé ženské pokolenie.

Jednej noci ho napadlo ako im tú potupu a bolesť zo straty vrátiť. Keďže na pôdu Belfirinu vkročiť nemohol, našiel si iný spôsob. Zašiel do jednej z blízkych dedín, prechádzal sa po nej a prehliadal si dievčatá. Jedno si vybral a začal ju sledovať. Keď bola sama, schmatol ju, odmiestnil do lesa a znásilnil ju so slovami: „Vy si to zaslúžite!“ a nechal ju tam.

Ale upokojil sa tým len na určitý čas, zloba v ňom prebývala naďalej. Jeho vyčíňanie pokračovalo mnoho rokov a vždy nezostalo bez následkov. Avšak len štyri z jeho detí, ktoré sa narodili, boli dostatočne silné na to, aby sa presadili. Jedine z týchto detí sa stali démoni.

Najstarší bol syn a dostal meno Adram. Do vienka mu bol daný oheň, ktorý dokázal ovládať a splynúť s ním. V poradí druhý bol Rahab. Ten objavil čaro vo vode, ktorá sa vylievala na jeho požiadanie. Ako tretia sa narodila Merir a učaroval jej vzduch, silný vietor, ktorý sa objavil na slovo. Najmladšou bola Sariel, dievča, ktoré odmalička milovalo prírodu a zem, ktorá ju počúvala.

Ako deti rástli svoj živel si pomaly podmaňovali až ho úplne ovládli. Ale aj ich niečo ovládlo. Bol to hnev a nenávisť voči svojmu otcovi. Navzájom sa nepoznali, no každý jeden z nich prisahal, že mu spočíta všetku tú bolesť svojej matky. Stalo sa to ich prioritou. Aj keď nevedeli ako a kedy, no vedeli, že raz ho nájdu. A tak aj bolo.

Všetci naraz, v jednu chvíľu, sa objavili pred jaskyňou, kde sa Moab ukrýval. Bol starý a bezmocný. Ale ani pohľad na starca im nezabránil zasadiť rany do jeho vetchého tela. V tej chvíli akoby zastal čas, všetka tá krv, ktorá sa im objavila na rukách sa vsala do ich tela, hnev a nenávisť ich pohltila, čierny dym zahalil jaskyňu a z nich sa stali démoni. Nielen obyčajní. Stali sa najvyššími vládcami, vládcami strachu.

Každý panoval svojmu živlu a spolu vládli všetkým. Odolávali sporom, tvorili aliancie a vytvárali dohody. Rád démonov sa rozrastal vďaka ich deťom a ľudom, ktorí dokázali natoľko nenávidieť až ich zloba pohltila a uväznila vo svojej moci.

Prvý Anjel bola jedna z troch belfirinských sestier, Saulé. Ona bola čistá a nepoškrvnená bytosť. Zaumienila si, že napriek vyhnaniu z hradu, zostane v jeho blízkosti, bude chrániť všetko dobré a ustráži rovnováhu. Našla šesť ľudí, ktorí boli podobní jej ideálom a pod Belfirinom, v jaskyniach hory Nexus postavila tajný chrám, ktorý mal slúžiť k ich vysväteniu a ďalšiemu stretávaniu tejto rasy.

Čas plynul rýchlo, a tak aj narastal počet anjelov. Väčšina z nich sa po svojom výcviku vydala do sveta šíriť ich posolstvo a skutočne len pár vyvolených sa vídavalo častejšie ako len raz za desať rokov. Rada najstarších Anjelov dospela k rozhodnutiu, že je treba ustanoviť jedno miesto, akúsi „baštu“ anjelov. Prekvapujúco, nestal sa ňou Belfirin, vzhľadom k tomu že neležal na neutrálnej pôde. Bolo postavené obrovské lietajúce mesto kdesi nad Atlantickým oceánom, skryté pred zrakmi neprajníkov, nazvané Celeste.

Krátko po jeho postavení došlo k prvým rozporom v radách anjelov. Väčšina z nich, aj keď boli predurčení k udržiavaniu rovnováhy, stáli na svetlej strane a zriedkakedy zasiahli v prospech tej zlej. Skupinke anjelov sa to však nepáčilo, po pár rozporoch boli vyhostení z lietajúceho mesta a prišli o anjelské schopnosti. Títo ex-anjeli si dali za úlohu udržiavať vo svete „skutočnú“ rovnováhu a zaprisahali sa byť navždy neutrálnymi. Tak vznikla rasa Asimarov, ľudí s božskou krvou, žijúcich v tajnosti.

Druhá podskupina Anjelov vznikla za omnoho tragickejších okolností. Časť Anjelov prenikla do podstaty až tak, že sa stali úplne temnými. Väčšinou to boli Anjeli tmy, ktorí s odvrátenou stranou prichádzali do styku veľmi často. Zoskupili sa okolo Auzaresa, najviac posadnutého zlobou a zosnovali plán prevzatia moci v Anjelskom meste. Našťastie plán nevyšiel úplne dokonale a povstanie bolo potlačené, no i tak ich väčšia časť ušla trestu a stali sa Odvrátenými, pôsobiac najmä v strednej a východnej Európe.

Layla, prvá z bytostí uväznených medzi dňom a nocou s dušou zviazanou nepokojom. Keď zakryl oblohu tmavý záves, jej ženské črty a krásu vystriedala nenávisť, nespútanosť a ohavný vzhľad šelmy pripomínajúcej vlka. Kliatba vyrieknutá ústami jej matky ju však len posilnila. Vôňa čerstvého mäsa sa zdala lákavá, a tak svoje schopnosti využívala pre lov. Spočiatku boli jej premeny vo vlkolaka neovládateľné a nevedela sa kontrolovať, no časom začala svoju silu meniť vo svoj prospech. Jej postava sa zmenila od päty až po korienky vlasov a to aj za bežného stavu počas dňa. Telo nadobudlo svalstvo a výšku, oči jej zostali čisto žlté s vlčími štrbinami, vlasy sa ešte viac zahustili, nechty jej zhrubli, narástli do začínajúcich pazúrov, zuby sa jej zaostrili a prispôsobili na trhanie surového mäsa. Ani jej povaha sa neobišla bez zmien. Oveľa viac času trávila v prírode a schovávala sa pred skupinami ľudí. To ale neznamenalo, že bola samotárka. Začala sa združovať s ľuďmi zdieľajúcimi jej názory a stala sa prirodzenou vodkyňou akejsi svorky. Avšak nepovedala im o jej tajomstve a v noci sa radšej vždy ukrývala v jaskyniach hlboko v horách, kde ju nikto nemohol vidieť. Jej svorka sa začala pravidelne stretávať.

Jeden večer sa Layla odhodlala všetkých oboznámiť s tým, že je vlkolak. Nevyšlo jej to. Správanie sa jej vymklo z pod kontroly a väčšinu svojich prívržencov pozabíjala. Tí jediní traja čo ostali nažive, sa z obavy pred ňou radšej skryli v krajine čo najďalej od nej. Layla si už myslela, že stratila všetko. Ale pri splne mesiaca v dobe, keď mala najväčšiu silu sa do jej lesa vrátili všetci traja postihnutí jej zlobou a premenení na vlkolakov. Pridali sa k nej a vytvorili prvú svorku vlkolakov. Vodkyňa svorky, Layla, a jej traja pokrvní vlkolaci, prví z nepriamych potomkov, Ardes, Taryel a Halea. Tvorili navzájom mocnú štvoricu. Počas noci unášali v dedinách ľudí a kazili ich svojou kliatbou. Skúmali spoločne svoje vlastnosti a správanie počas noci, naučili sa kontrolovať premenu až natoľko, že sa vedeli premeniť kedy chceli a zas naspäť.

Na konci druhej etapy vývoju vlkolakov sa Layla a Ardes do seba nečakane zamilovali a čakali dieťa. Dieťa dvoch vlkolakov. Bol to syn. Prvý rodený vlkolak s menom Rain. Vychovávali ho s láskou vo svorke. Postupne sa rodilo stále viacej a viacej vlkolakov. Odchádzali a zas prichádzali. Tak vznikla rasa vlkolakov. Rasa rozdvojená, plná utrpenia a nenávisti.

Aylin prešla Zakliatým lesom, okolo mesta Umbrosus až na opačnú stranu Aterských vrchov a usadila sa v opustenom hrade, ktorý obyvatelia blízkych aj ďalekých dedín a mestečiek nazývali Turris Daemonae. Túlala sa jeho opustenými chodbami akoby niečo hľadala. Bola hladná, no žiaden pokrm ju nevedel zasýtiť. Mala smäd, o žiaden nápoj jej ho nemohol uhasiť. V srdci cítila samotu a nech sa snažila akokoľvek, nedalo sa to zastaviť. Až raz večer...

Na hrad zavítal návštevník. Mladý muž menom Raven, jeden z potomkov Ithila, eligora severských elfov. Aylinina dušička zaplesala. Nelenila a prihovorila sa mu. Čudoval sa, čo tu robí a spočiatku jej neveril. No nedôvera ustúpila a vystriedal ju smiech a milé slová.

Odrazu Aylin pocítila hlad tak silný a naliehavý, že sa mu nemohla ubrániť. Ani nevedela ako a už bola prisatá na jeho krku. Pomocou tesákov mu prehrýzla krčnú žilu a sala. Sala čerstvú teplú červenú tekutinu, ktorá sa jej rozlievala do útrob a príjemne hriala. Cítila vzrušenie, ktoré sa šírilo celým telom. Dopila a pustila bezmocné telo na zem. Utrela si ústa a na rukách jej zostala krv. Vzrušenie zmizlo a zostal takmer mŕtvy nevinný mladý muž. Vystrašená svojim činom si bez rozmyslu prekusla zápästie a do pootvorených úst mu nakvapkala svoju krv. Ticho krajiny preťal hrom. Ravenova pokožka zosvetlela, uši sa zaoblili a spod tenkej hornej pery mu narástli ostré tesáky. Otvoril oči a usmial sa. Zostal s Aylin. Od chvíle čo sa stal upírom bola jeho rodinou, Turris Daemonae jeho domovom. Tu spolu žili a tu splodili svoje štyri deti. Volali sa Niamh, Conall, Alya a Marcus. Všetci bažili po krvi a ani jeden neopúšťal múry hradu pred západom slnka. Ako rástli, zväčšovala sa ich magická a aj fyzická sila. Zároveň v sebe objavovali nové schopnosti.

Najstaršia Niamh dokázala levitovať a myšlienky súrodencov vnímala akoby ich hovorili nahlas. Teda okrem Conalla, druhé dieťa v poradí. On jej snahu čítať v jeho hlave vedel zastaviť. Zároveň vedel ovplyvniť slobodnú vôľu a kohokoľvek prinútiť konať podľa svojho rozmaru. Alya sa dokázala kedykoľvek premeniť na hmlu alebo netopiera. Vďaka tomu sa stala majsterkou úteku. Posledný syn, Marcus, dokázal pohľadom podpáliť čokoľvek. Okrem toho sa vyžíval aj v sečných zbraniach a neustále s nimi trénoval. Na rozdiel od súrodencov, on nič nemyslel ako zábavu. Nie raz horelo ostatným za pätami. Rodičia sa jeho chovania báli a hrozili sa jeho budúcnosti.

Keď deti dovŕšili plnoletosť, prišli za rodičmi s tým, že chcú odísť. Oni to odobrili a dali im štyri drahé kamene ako označenie Elatiorov, vyšších, prvých z prvých, vyvolených viesť. Niamh dostala diamant, Conall smaragd, Alya zafír a Marcus rubín. Tak opustili svojich rodičov, svoj domov a rozišli sa každý iným smerom.

Aylin využila svoju mágiu a zahalila Turris Daemonae do neprehliadnuteľnej hmly, a tak ho ukryla pred očami nevítaných návštevníkov a pred návratom svojich detí.

Ale zahalením Turris Daemonae sa nič neskončilo. Niekto dokázal preniknúť cez hmlovú pavučinu upletenú Aylinimi kúzlami. Sarlas, potomok jedného z prvých démonov, syn Rahaba, túžil po tom stať sa najmocnejším démonom a bol ochotný pre to urobiť čokoľvek. Cestoval po svete, aby našiel spôsob ako nadobudnúť silu a moc, ktorú nik neprekoná. Až sa raz dozvedel o zámku Turris Daemonae, o moci Aylin a jej kráse, ktorou oplývala. Tak zosnoval plán ako sa zmocniť nových schopností. Dostal sa až bráne hradu a sliedil, kedy hradná pani opustí tie chladné múry. Dočkal sa. Aylin sa objavila a on využil všetku svoju mágiu, aby jej opantal myseľ. Nechal sa ňou uhryznúť, napil sa jej krvi a premenil sa na upíra, v ktorom sa skĺbila moc dvoch rás. V tú noc zasial do nej semienko, ktoré malo šíriť jeho krv a jeho silu aj ďalej a ušiel. Ale Aylin sa z opantania dostala a pamätala si všetko, čo sa stalo. Zloba v nej narástla do takých rozmerov, že si našla Sarlasa a sama ho zabila. No po tej noci jej ostala spomienka v podobe syna Phoenixa s krvavo červenými očami jeho otca, v ktorým sa skrývalo veľké zlo. A tak sa ho rozhodla uzamknúť za pečať doujutsu. Keď Phoenix dospel, jeho matka sa s nim musela rozlúčiť rovnako ako s jeho staršími súrodencami. Pri rozlúčke s ním však zaplakala a jej slza sa premenila na čiernu perlu. Vzal si ju, aby nikdy nezabudol kým je a kde je jeho domov.