Belfirin - Profil

Meno: Dahlia D. Caillaux
Funkcia: Obchodník
Fakulta: Solarius
Rasa: Anjel
Ročník: 0.
Vek: 53
Body: 0
Peniaze: 75000

Here's a sigh to those who love me,
And a smile to those who hate;
And whatever sky's above me,
Here's a heart for every fate.
♦♦♦

Narodenie – jedna z najšťastnejších udalostí v rodine. S bratom by sme si túto chvíľu, keď sme uzreli svetlo sveta, asi veľmi ťažko pamätali. Naša matka nám však prerozprávala svoje spomienky na tento moment do príbehu, ktorý sme si v detstve vždy radi vypočuli...
Pamätám si na tie detské časy, keď sme sa s Devonom nahrnuli mame pod perinu, ako keby to bolo včera. Nedočkavo sme sa na ňu pozreli a čakali sme, čo za príbeh si vypočujeme. No naším obľúbeným bol príbeh o našom narodení.
"Aký príbeh by ste si dnes chceli vypočuť?"
Zbytočne sa nás to pýtala, lebo našu odpoveď vedela už vopred. Nemuseli sme jej na to ani odpovedať. Iba sme sa pomrvili pod paplónom a urobili si lepšie pohodlie, pričom hlavy sme mali už spokojne položené na vankúšoch. Uši sme nastražili, aby nám neušlo ani jedno slovo a pohrúžili sme sa do príbehu.
"Bola to asi najchladnejšia noc v mesiaci. Za oknami sa vznášali, v poryvoch silného vetra, veľké snehové vločky a pomaly klesali na zmrznutú zem. Celé to vyčíňanie počasia som sledovala spoza okien obrovského domu, v ktorom bolo chladnejšie než zvyčajne."
Pri posledných slovách sa jej na tvári črtalo znechutenie. Ako keby najradšej nebola v tom dome, ale niekde úplne inde.
"Veľké stojace hodiny vo vstupnej hale, ktoré bolo počuť ak do komnát na poschodí, odbili polnoc, keď som zacítila silné kopnutie. Kopnutie, ktoré ste mali na svedomí vy dvaja."
Na perách sa jej objavil úsmev, ktorý nás doslova zahrial pri srdci. Ja osobne som milovala ten jej úsmev, ktorý sa jej odrážal aj v očiach. Taký úsmev mala vždy, keď sa rozprávala s nami, alebo bola reč o nás s bratom.
"Vedela som, že to nebude trvať dlho a dostatočne ohlásite svoj príchod na tento svet. Pre istotu, i keď som netušila kedy to bude, som svoju pomocnicu poslala do dediny po pôrodnú babu. V dome som ostala sama."
Jej hlas v tomto momente nabral na dramatickosti. V malých rúčkach sme zovreli paplón, ktorým sme boli prikrytí a čakali sme, čo sa bude diať ďalej, ako ten príbeh bude pokračovať.
"Za oknami sa scenéria vôbec nezmenila. Metelica zosilnela a z okna nebolo vidno ani na vrcholky stromov, ktoré sa týčili neďaleko domu. Opäť som zacítila kopnutie a tak som sa radšej presunula do posteli. Nemotorne som si na ňu ľahla a bezmocne čakala, kým príde pomocnica aj s vhodnou liečiteľkou, ktorá by dopomohla k vášmu prvému nádychu."
S Devonom sme sa prerývane nadýchli. Vtedy sme si neuvedomovali, aké to muselo byť pre našu mamu ťažké.
"Aby som si skrátila chvíľu čakania na moje vykúpenie, keďže ste ma celkom potrápili, vzala som si do rúk rozčítanú knihu. Nestihla som ani dočítať rozčítanú vetu, keď v tom som pocítila ďalšie kontrakcie. Snažila som sa zhlboka dýchať, tak ako som sa to učila ešte pred tým, než som sa dostala do tak pokročilého tehotenstva."
Matka sa zhlboka nadýchla a pohodlnejšie si ľahla, pričom si nás privinula k sebe. Pred tým, ako sa pustila do pokračovania príbehu, sfúkla sviečky a poriadne nás prikryla paplónom.
"Myslela som si, že už sa blíži čas, vášho príchodu, ale predčasne som sa tešila. Bolesti ma síce donútili odložiť knihu, ale inak sa nič nezmenilo. V tom sa však roztvorili dvere a do mojej izby vošla moja pomocnica aj s liečiteľkou, ktorá obývala dedinu a špecializovala sa na pôrody. Potešila som sa ich príchodu a konečne sme sa mohli pripravovať na ten váš príchod."
Jej hlas pomaly prešiel do tichého, príjemného šepotu. Oči nám začali klipkať, čo bol neklamný znak toho, že nás pomaly začal premáhať spánok, no i naďalej sme sa snažili zachytiť každé jedno slovo jej príbehu.
"Boli sme asi v polovici príprav. Čisté uteráky a prevarená voda boli už našťastie nachystané, keď som pocítila najsilnejšie kontrakcie toho večera. Bolo už dávno po polnoci, keď váš príchod vyzeral seriózne vážne. Plodová voda mi odtiekla, bolesti stúpali, obohnala ma horúčava a na čelo mi pričarovala kropaje potu. Zhlboka som dýchala a riadila sa slovami liečiteľky. Neviem, koľko to celé trvalo. Viem len toľko, že za oknami sa počasie ustálilo a vyzeralo to na celkom pokojný začiatok nového dňa."
Cítila som na sebe mamin pohľad. Kontrolovala, či ju ešte vnímame a či sme náhodou nezaspali. No ja som bola vždy pri vedomí. Bol to totiž jeden z mojich obľúbených príbehov na dobrú noc.
"Keď sa skončila všetka tá bolesť, do uší sa mi dostal hlasný plač mojich práve narodených detí – vás. Pomocnica mi vás vložila do náručia a zvedavo mi položila otázku, ako sa budete volať. Bez zaváhania som jej odpovedala – Devon a Dahlia."
Takto ten príbeh vždy končil. Matka si pohodlnejšie ľahla a hlavu si podoprela voľnou rukou.
"Mami? A kto vyšiel z tvojho bluška na svet ako plvý?"
Zaznel môj trojročný ospalý hlas do tmy. Bola som zvedavá na jej odpoveď. Bolo to niečo, na čo som jednoducho nemohla počkať do rána.
"Tvoj braček. Buď ale rada... Aspoň ťa bude mať kto ochrániť pred nebezpečenstvom tohto sveta."
Odpovedala mi milo a pred tým, ako sa aj ona pohrúžila do spánku, vtisla mne a Devonovi bozk na čelo, aby sa nám lepšie spalo...

2.kapitola

Ranné detstvo – obdobie, z ktorého mám len málo spomienok, no o to cennejších. Chvíle, ktoré som strávila s milujúcou rodinou, boli na nezaplatenie a vtedy som chcela, aby trvali večne. Neskôr som však pochopila, že všetko pekné sa jedného dňa skončí. Ešte šťastie, že spomienky ostávajú.
Pršalo. Okenné tabule boli zmáčané dažďom, ktorý ich neľútostne bičoval svojimi kvapkami. Pochmúrne počasie sa tlačilo do vnútra veľkého sídla v Paríži i cez tie najmenšie škáročky. Devon sa zabával spolu so Salomé a z diaľky na nich dozeral náš strýko Thierry – otec malej Salomé a matkin starší brat. Ja som sa pred dobiedzajúcimi dažďovými kvapkami ukryla vo veľkej knižnici na prízemí. Sedela som v kresle, opretá o operadlo a v rukách som zvierala svoju obľúbenú knižku, ktorú som dostala od babky, keď sa vrátila z pracovnej cesty, ktorú absolvovala na Britských ostrovoch. Bol to ošúchaný výtlačok rozprávok Barda Beedla. Hneď po prvom vypočutí príbehov, skrývajúcich sa na stránkach knihy, som sa do nej zamilovala. Tie príbehy ma očarili natoľko, že by som ich dokázala počúvať dennodenne. Pomaly som prevracala stránky knihy a prezerala si obrázky, ktoré tam boli vkreslené. Keď som sa dostala k svojej obľúbenej rozprávke, do knižnice vošla babka. Podišla ku mne a sadla si do kresla, ktoré bolo neďaleko toho môjho.
"Máš chuť si vypočuť opäť raz čarovné príbehy, ktoré ukrýva kniha, ktorú som ti darovala?"
Spýtala sa ma a ja som sa na ňu nedočkavo pozrela. Mala som to brať ako ponuku? S malou prosbou v očiach som jej podala knihu, pričom som ju nechala otvorenú na stránke, kde sa črtal názov "The Warlock’s Hairy Heart" – Mágovo chlpaté srdce. Kniha bola síce písaná v angličtine, ale moja babka vedela dokonale prekladať každé jedno slovo do nášho rodného jazyka – francúzštiny. I keď mňa a brata začal súkromný učiteľ učiť angličtinu, ešte sme neboli v takom štádiu, že by sme porozumeli celému textu. Babka si ochotne vzala knihu a pozrela sa na názov príbehu, ktorý sa stal mojím obľúbeným. Pohodlne sa usadila v kresle a v neďalekom krbe zapálila oheň, aby nám bolo teplejšie.
"Le Sorcier au cœur velu..."
Prečítala názov príbehu v rodnom jazyku a ja som sa spokojne schúlila vo svojom kresle, čakajúc na príbeh o mágovi, ktorý som pomaly vedel naspamäť.
"Bol raz jeden pekný, bohatý a talentovaný mladý mág, ktorý si všimol, že jeho priatelia sa správajú veľmi hlúpo, keď sa zaľúbia. Vyvádzajú a parádia sa, strácajú chuť do jedenia a dôstojnosť. Mladý mág sa rozhodol, že nikdy nepodľahne takej slabosti, a použil čiernu mágiu, aby si zabezpečil odolnosť."
Bubnovanie dažďa a tancujúce plamienky na kúskoch dreva, vytvárali v obrovskej knižnici dokonalú atmosféru. Netrvalo dlho a ja som sa vďaka babkinmu čítaniu dostala do krajiny, kde sa príbehy stávajú skutočné a ste ich súčasťou. Fantázii a predstavivosti, počas čítania príbehov a rozprávok, sa medze nikdy nekládli. Na tvári sa mi objavil úsmev a spokojne som sa pozrela na babku, pričom do uší sa mi dostával jej zamatový hlas.
"Mágova rodina nevedela o jeho tajomstve a smiali sa mu, aký je odmeraný a chladný. «Všetko sa zmení,» prorokovali, «keď sa mu zapáči nejaké dievča.» Lenže mágovi nikto nepadol do oka. Hoci mnoho dievčat zaujalo jeho povýšenecké vystupovanie a využili všetko svoje umenie, aby sa mu zapáčili, ani jednej sa nepodarilo chytiť ho za srdce. Mág sa tešil zo svojej ľahostajnosti a inteligencie, ktorá ju splodila."
Vždy som si mága predstavovala, ako bledého muža s havraními očami a vlasmi čiernymi ako uhoľ, ktoré sa na Slnku, ale i mimo neho, neuveriteľne leskli. Črty jeho tváre boli ostré, no i tak z neho vyžarovalo niečo, čo prinútilo tie dievčatá, uchádzať sa o jeho srdce. A jeho moc? Tá bola pre mňa nevyčerpateľná a chyrovalo sa o nej ďaleko široko.
"Svieža mladosť povädla a mágovi rovesníci sa začali ženiť a privádzali na svet deti. «Z ich sŕdc musia byť už len šupky,» uškŕňal sa v duchu, keď sledoval šantenie mladých rodičov okolo seba, «scvrknuté od požiadaviek umrnčaných potomkov.» A znovu si blahoželal, aký bol múdry a zavčasu sa rozhodol. Po čase mágovi staručkí rodičia zomreli. Syn za nimi nežialil, naopak, ich skon považoval za požehnanie. Teraz v ich zámku vládol sám. Svoj najväčší poklad si preniesol hlboko do žalára, žil si v hojnosti a bezstarostne a o jeho pohodlie sa staralo množstvo sluhov."
Babka sa prerývane nadýchla, aby mohla ďalej pokračovať v čítaní rozprávky, pričom pár krát svojim pohľadom spočinula na mne, ako sa schúlená v kresle ponáram do sveta fantázie. Keď som prvý krát počula túto rozprávku, túžila som takého mága spoznať aj ja. Možno pre jeho moc, možno pre krásu... Možno len tak, aby som sa od neho niečo priučila. O týchto svojich túžbach, som však nikomu nepovedala. Veľakrát som totižto počula, ako sa mama dohaduje s babkou, či nie je škodlivé, keď počúvam rozprávku o temnom mágovi bez srdca, ktorý napokon zabil dievča o ktoré sa chcel uchádzať. Moja skrytá túžba by k ich rozhodnutiu nedopomohla a tak som ju radšej v sebe skrývala.
"Mág si bol istý, že všetci, čo vidia jeho nádhernú a ničím nerušenú samotu, mu nesmierne závidia. Preto pocítil veľký hnev a mrzutosť, keď raz počul, ako sa dvaja jeho lokaji rozprávajú o ňom. Prvý sluha poľutoval mága, ktorého napriek bohatstvu a moci ešte nikto neľúbil. No druhý posmešne nadhodil, že ktovie, kde je chyba, keď muž s toľkým množstvom zlata a s takým palácom nebol schopný upútať nijakú ženu. Ich slová zasadili pýche počúvajúceho mága strašný úder."
Uprene som hľadela na babku a hltala každé jej slovo, ktoré moje malé ušká zachytili. Sem-tam som pohľadom skĺzla do tancujúceho ohňa, pričom sa mi zazdalo, že v žeravých plamienkoch som zazrela mága. Na perách sa mi objavil úškrn.
"Ihneď sa rozhodol, že si nájde manželku nad všetky ostatné. Bude očarujúco krásna, bude vzbudzovať závisť a túžbu v každom mužovi, ktorý ju uvidí, bude mať čarodejnícky rodokmeň, aby ich potomkovia zdedili mimoriadny čarodejnícky talent, a bude bohatá prinajmenšom rovnako ako on, aby si zabezpečil pohodlie napriek prírastku do domácnosti."
Pri tomto úseku som si predstavila dedka. On bol tiež čarodejník, ktorý ovládal veľa tajov mágie. Bol dobrý v dueloch a bojoch. Možno aj preto si zaslúžil oslovenie – mág. Tak isto dbal na čarodejnícky rodokmeň, talent a bohatstvo, ktoré bolo potrebné na to, aby sa niekto dostal do rodu Caillaux.
"Mágovi mohlo trvať aj päťdesiat rokov, kým by našiel takú ženu, a predsa náhodou v ten istý deň, ako sa rozhodol ju hľadať, k susedom prišla na návštevu dievčina, ktorá spĺňala všetky jeho požiadavky. Bola to čarodejnica s obdivuhodnými schopnosťami, ktorá vlastnila plno zlata. Bola taká krásna, až každému mužovi, ktorý na ňu pozrel, stislo srdce – každému okrem jedného. Mágovo srdce necítilo vôbec nič. Napriek tomu bola dievčina korisťou, ktorú hľadal, a tak jej začal dvoriť. Všetkých, ktorí postrehli zmenu v mágovom správaní, to prekvapilo a povedali dievčine, že uspela tam, kde stovka iných zlyhala."
Bez jediného slovka som sa postavila z kresla a prešla k babke, pričom som si sadla do jej lona a vychutnala si teplo jej náruče. Tá ma bez problémom k sebe privinula a natočila knihu tak, aby som sa mohla pozerať na písmenká, ktoré ona prekladala do jazyku, ktorému som dokonale rozumela.
"Mladá žena bola uchvátená, a zároveň ju mágova pozornosť odpudzovala. Cítila za jeho lichotením chlad, nikdy v živote sa nestretla s takým čudným a neprístupným mužom. Príbuzní ich však považovali za vhodnú partiu a v snahe podporiť ich vzťah prijali mágovo pozvanie na veľkú hostinu na počesť dievčiny. Na stole bolo prestreté zlato, striebro, najjemnejšie vína a najdrahšie jedlá. Minstreli brnkali na lutnách s hodvábnymi strunami a spievali o láske, ktorú ich pán nikdy necítil. Dievčina sedela na tróne vedľa mága, ktorý jej potichu vravel slová lásky ukradnuté od básnikov, hoci vôbec netušil, čo v skutočnosti znamenajú."
Babkin príjemný hlas ma pomaly uspával, no ja som sa zo všetkých svojich síl snažila byť hore a vypočuť si tento čarovný príbeh až do konca. Vnímala som jej pohľad, ako ma kontroluje, či už náhodou nespím. Namiesto toho, aby som privrela svoje oči, ktoré toto pochmúrne počasie, príjemná atmosféra a babkin hlas uspávali, som ich mala otvorené dokorán a premáhala som spánok, ktorý sa mi chcel na nich usadiť.
"Dievčina zmätená počúvala a napokon odvetila: «Vaše slová sú pekné, mág, a tešila by ma vaša pozornosť, keby som si len mohla myslieť, že máte srdce!» Mág sa usmial a povedal jej, že o to sa nemusí obávať. Navrhol jej, aby ho nasledovala, a odviedol ju z hostiny dolu do zamknutého žalára, kde mal svoj najväčší poklad. Tu, v začarovanej krištáľovej skrinke, bilo mágovo srdce. Dlho odpojené od očí, uší a prstov nikdy nepodľahlo kráse či melódii, alebo dotyku hodvábnej pokožky. Dievčina bola pri pohľade naň zdesená, lebo srdce bolo scvrknuté a pokryté dlhými čiernymi chlpmi. «Och, čo ste to urobili?» lamentovala. «Dajte ho naspäť, kam patrí, zaprisahávam vás!»"
Zasmiala som sa, keď babka napodobnila hlas dievčiny. Bol úplne iný, ako ten jej. Bol o čosi vyšší a piskľavejší. Do deja som bola tak zahĺbená, že som si ani len nevšimla príchod dedka do knižnice, ktorý sa usadil neďaleko nás. Iba sa mi do nosa dostal pach kvalitného tabaku, ktorý si dedko vychutnával vždy popoludní. To ma primälo k tomu, aby som sa rozhliadla po miestnosti a keď som ho zbadala, iba na mňa žmurkol a ja som sa usmiala. Otočila som sa späť ku knihe a potichu som preglgla. Blížil sa pomaly koniec rozprávky.
"Mág vedel, že jej musí urobiť po vôli, vytiahol prútik, odomkol krištáľovú truhličku, rozrezal si hruď a vložil chlpaté srdce do prázdnej dutiny, kde kedysi sídlilo. «Teraz ste vyliečený a spoznáte pravú lásku!» zvolala dievčina a objala ho. Dotyk jej mäkkých bielych rúk, jej dych pri mágovom uchu, vôňa jej hustých zlatých vlasov, to všetko preniklo jeho práve prebudeným srdcom ako kopije. Lenže v tom dlhom odcudzení srdce ochladlo, v tej tme, na ktorú bolo odsúdené, sa stalo slepým a krutým a jeho túžby boli silné a zvrátené."
Zadržala som dych a slabo som babke stisla ruku. Moja fantázia pracovala na plné obrátky. Doslova som v mysli videla žalár, v ktorom mág skrýval svoje srdce. Babka sa na malý moment odmlčala. Zvedavo som sa na ňu pozrela, aby som zistila prečo nepokračuje v príbehu. Tá sa len na mňa pousmiala, nadýchla sa a opäť sa knižnicou niesol jej zamatový hlas.
"Hostia na hostine si všimli neprítomnosť hostiteľa a dievčiny. Najprv sa neznepokojovali, no ako plynuli hodiny, zmocnili sa ich obavy a napokon začali prehľadávať zámok. Nakoniec našli žalár a tam ich čakal strašný pohľad. Dievčina ležala na zemi mŕtva s otvorenou hruďou a vedľa nej čupel šialený mág. V jednej krvavej ruke držal veľké, hladké, lesklé šarlátovočervené srdce, ktoré oblizoval a hladkal a sľuboval, že ho vymení za svoje."
Pri tomto úseku, som doslova nedýchala. Každé jedno slovo mnou preniklo a predstava mága, ako oblizuje krvavé srdce, mi nahnala zimomriavky po tele.
"V druhej ruke držal prútik a pokúšal sa vylákať zo svojej hrude scvrknuté chlpaté srdce. Chlpaté srdce však bolo silnejšie než on a odmietalo vzdať sa vlády nad jeho zmyslami či vrátiť sa do truhlice, v ktorej bolo tak dlho zamknuté. Pred očami zdesených hostí mág odhodil prútik a chytil striebornú dýku. Prisahajúc, že už sa nikdy nedá ovládnuť svojím srdcom, vyrezal si ho z hrude. Chvíľku mág víťazoslávne kľačal, v každej ruke zvierajúc jedno srdce, a potom padol na telo dievčiny a zomrel."
Keď babka dočítala poslednú vetu, zavrela knižku a pohodlnejšie si ma usadila na kolenách. Mierne som sa mračila, lebo koniec bol niečím, čo som skutočne nemala rada. Vedela by som si predstaviť aj pokračovanie tohto príbehu. Premohlo ma zívnutie, pričom som sa ho neúspešne snažila zakryť rukou.
"Myslím, že je čas na poobedné zdriemnutie..."
Nadhodila grand-mere a pozrela sa na mňa veľavýznamným pohľadom. Vedela som, že aj keby som namietala, nič by to nezmenilo na fakte, že posteľ už na mňa nedočkavo čaká. V tom momente sa postavil dedko a vzal si ma na ruky. Spokojne som mu malé rúčky ovinula okolo krku a z tej výšky som sa pozrela dole na sediacu babku. Tá sa len spokojne usmiala a mávnutím ruky uhasila oheň v krbe. Knižnicu zalialo šero a mňa opäť premohlo zívnutie. Dedko sa vybral smerom k dverám, pričom ja som si položila hlavu na jeho plece a krátko som rukou zakývala babke na rozlúčku.
"Nie je to strašidelný príbeh pre princeznú ako si ty?"
Spýtal sa ma dedko kráčajúc hore schodmi a mieriac do izby, ktorá patrila mne a môjmu bratovi. Pokrútila som malou hlávkou a potichu som sa zasmiala.
"Ale kdeže, grand-pére! Ja už nebudem princeznou! Budem mágom, tak ako si ním ty."
Padlo moje rozhodnutie, na ktorom sa dedko len zasmial. V tom momente sme vošli do izby, kde už Devon spokojne odfukoval a vychutnával si poobedný spánok. Bez ďalších slov ma dedko zložil na posteľ, kde som sa postavila a pozrela na neho svojimi hnedými očami. Nemala som rada, keď sa niekto na mojich plánoch smial, ale v tom momente som sa rozhodla, že budem ako to dievča z príbehu – uspejem tam, kde stovka iných zlyhala. Následne som si navliekla na seba nočnú košeľu a schovala som sa pod paplón. Ešte pred tým, ako dedko vyšiel z izby, privrela som oči a ponorila sa do spánku plného snov...

3.kapitola

Detstvo strávené vo svete fantázie je to najkrajšie, aké si dieťa môže priať. Mali sme s Devonom šesť rokov, keď nás postavili pred rozhodnutie, ktoré nám obom zmenilo život. Už to nevyzeralo na život ako z rozprávky. Vyzeralo to na život nespravodlivý a krutý...
"Ja budem Jack Rackam, Salomé ty budeš Anne Bonny a ty Dah budeš Mary Read!"
Všetci traja – ja, Devon a Salomé, sme trávili voľný čas v knižnici, pričom sme na sebe mali pirátske oblečenie. Devon držal v ruke drevený meč a ukazoval ním na mňa a našu sesternicu. Obe sme sa s ním hrali túto hru, len aby nebol odutý a aby sme mu spravili radosť. Evidentne sa vyžíval v tejto hre na pirátov, i keď nám dvom to už liezlo hore krkom.
"Och... Poďme radšej do záhrad."
Navrhla som. Vonku svietilo Slnko, ale namiesto toho, aby sme si ho užívali, sme trčali vnútri. V tom sa na mňa môj brat vrhol a svoj drevený meč mi priložil ku krku. Vyzeralo to dosť hrozivo, ale keď som sa pozrela Devonovi do očí, videla som, ako sa na mňa smejú.
"Ako sa to rozprávaš s kapitánom, Readová?"
Salomé sa na tom s tichým chichotom zabávala a ja som sa nezmohla na nič iné, ako len tresnúť Devonovi rukou po hlave. Neznášala som to, keď ma takto znemožnil pred našom sesternicou, ktorá bola o rok mladšia.
"Tak, ako si zaslúžiš, Kalika Jack!"
Zvolala som, vymámila som sa spod jeho meča a vytasila som ten môj. Týmto mojim počinom som mu dala možnosť vychutnať si túto hru. Zaujala som postoj, tak ako nás to naučil strýko Thierry a namierila som meč na môjho brata, ktorý sa hral na kapitána lode. Jedným očkom som pozrela na Salomé, ktorá stala neďaleko nás.
"Ženy držia spolu, Anne!"
Povedala som pomedzi stisnuté zuby, ale nevyzeralo to tak, že by sa ku mne mienila pridať a tak som sa pustila do boja. Boli sme dosť hluční, no i napriek tomu sme počuli nahnevané buchnutie vchodových dvier. Neklamný znak toho, že sa naša mama vrátila domov z mesta.
"Zabijem ho!"
Keď sme s bratom počuli jej slová, okamžite sme prestali s bojovaním. Stíchli sme a čakali, čo sa bude diať. V tom sa ozvali kroky na schodisku.
"Čo sa stalo?"
Hlas patril strýkovi, ktorý sa rozhodol zistiť, čo donútilo našu matku k takémuto správaniu. O pár sekúnd na to sa k ním pridala aj babka. Pozrela som sa na brata a pohľady sa nám stretli. Kývla som hlavou smerom k dverám, ku ktorým sme sa následne začali pomaly približovať, aby sme počuli o čom sa dospelí rozprávajú.
"Ten bastard bol na ministerstve ohľadom zverenia detí do opatery."
Pri slove bastard som sa nechápavo pozrela na Devona, ktorý mi pohľad opätoval a následne mykol malými plecami. Ani on netušil, čo to slovo znamená. Vlastne, len málo čomu sme rozumeli, no naša zvedavosť bola silnejšia než naša vôľa.
"Myslela som si, že právnici všetko zariadili."
Ozvala sa reakcia babky a následne sa začal niekto prechádzať po priestrannej vstupnej hale. Evidentne nikto z nich netušil, kde sa práve nachádzame a bolo im jedno, či počujeme to, o čom sa bavia.
"Zrejme nie. Bola som si na našom ministerstve pre rozhodnutie. Berie si Dahliu."
Matkin hlas znel zdrvene a posledné slová ma dosť prekvapili. Kto, alebo čo si ma berie? A kam? Úporne som premýšľala, pričom sa mi pri tom zvraštilo obočie. No na nič som neprišla. Nevedela som si spomenúť na nikoho, kto by si ma mohol zobrať. Veď celá rodina sme žili pod jednou strechou a bolo nám spolu dobre. Potichu som preglgla a sem-tam som pohľad namierila na brata. Ten vyzeral tiež dosť prekvapene.
"Ako to, že si ju berie?"
Thierryho hrubý hlas sa ozýval vo vstupnej hale. V tom momente som dostala nutkanie otvoriť dvere a opýtať sa mami, čo sa vlastne deje. Už-už som malú rúčku položila na kľučku, keď v tom ma brat zastavil. Keď som sa na neho nechápavo pozrela, iba pokrútil hlavou na znak toho, aby som to nerobila. Zamračila som sa, no napokon som od svojho plánu upustila.
"Ja neviem ako, ale rozhodnutie je vraj konečné. Snažila som sa na ministerstve ešte niečo vybaviť, ale s ľútosťou mi oznámili, že sa už nedá nič robiť."
Mamin hnev bol cítiť v každom jednom slove. Nemala som chuť ďalej to počúvať a tak som prešla ku kreslám v strede miestnosti a do jedného z nich som sa pohodlne posadila. Prešla ma chuť aj na hry. Chcela som len vedieť, čo sa vlastne deje. Od mami.

♦♦♦
Možno ubehla hodina a možno aj viac. Pamätám si iba na to, že som stále sedela v knižnici, ale Devon a Salomé tam už neboli. Ostala som sama. V tom sa však otvorili dvere a dovnútra vošla mama. Pozrela som na ňu a zhlboka som sa nadýchla.
"Prečo si kričala, mami?"
Spýtala som sa jej, keď podišla ku kreslu, v ktorom som sedela. Stále som na sebe mala to hlúpe pirátske oblečenie a v rukách som zvierala drevený meč, ktorý nám vystrúhal dedko.
"Bola som nahnevaná, zlatko. Keď sú ľudia nahnevaní, tak zvyknú kričať."
Odpovedala mi milým hlasom a vzdala si ma na ruky. Posadila sa do kresla, kde som pred tým sedela a mňa si usadila na kolená. Pozrela sa na mňa svojimi orieškovými očami a na perách sa jej objavil úsmev.
"Nevedela som, že ma ty a Devon počujete. Myslela som si, že keď je tak pekne, tak ste niekde v záhradách."
Na jej slová som len pokrútila hlavou, pričom som si rozstrapatila vlasy. Pár pramienkov som si založila za ucho, aby mi nezavadzali a pozrela som sa na mamu.
"Devon nechcel ísť von. Chcel sa hrať tu na pirátov a potom si zrazu prišla domov..."
Prerývane som sa nadýchla a v očiach sa mi črtala zvedavosť.
"Prečo si bola nahnevaná?"
Spýtala som sa jej a pohľad som namierila na svoj meč. Stále mi vŕtali v hlave slová: Berie si Dahliu.
"Vieš..."
Začala a ja som sa na ňu opäť zvedavo pozrela. Zrejme však netušila ako má pokračovať a tak sa na pár sekúnd odmlčala.
"Zlatko, tvoj ocko si ťa berie k sebe."
Mama nás učila, že klamať sa nevypláca. Sama sa toho držala a snažila sa nám vždy hovoriť pravdu, i keď bola akokoľvek krutá.
"Na istý čas pôjdeš bývať k nemu."
Do očí sa mi nahrnuli slzy. Otca som vôbec nepoznala a už vonkoncom som nechcela ísť bývať k nemu.
"Ale mne je tu dobre. Ja chcem ostať s tebou, mamka."
Prehltla som hrču, ktorá mi navrela v hrdle a snažila som sa byť statočná. Mama si ma bez ďalších slov k sebe privinula a objala ma. Jej hrejivá náruč bola pre mňa vždy balzamom na dušu. Slzy sa mi však i naďalej tisli do očí a prelievali sa cez okraje očí. Pomaly mi stekali dole lícami.
"Zlatko, ja viem, že chceš ostať so mnou. S nami."
Pošepla mi potichu do vlasov a naďalej ma držala vo svojom náručí.
"Tak s tým niečo urob... Ja nikam nechcem ísť."
Povedala som tichým hláskom a meč sa mi vyšmykol z rúk. S buchotom padol na podlahu. Vyzeralo to tak, že s bratom sa už nikdy nezahrám na pirátov... Dušu mi naplnil smútok. V tom sa dvere do knižnice opäť otvorili a pri nás sa objavil dedko.
"Už si jej to povedala?"
Počula som jeho hlas a zacítila som, ako mama prikývla na jeho slová. S uslzeným pohľadom som sa pozrela na svojho dedka a ten sa na mňa smutne usmial. Evidentne z tejto správy nebol nikto v dome nadšený. Chcela som, aby s tým niekto niečo urobil. Vyzeralo to však tak, že sa s tým nedá nič robiť. Iba sa s tým jednoducho zmieriť...

4.kapitola

Prišiel deň, kedy som si musela pobaliť svoje veci a vydať sa na cestu za nepoznaným otcom, ktorý zatúžil po utužovaní vzťahov so svojou najmladšou dcérou. Mala som šesť rokov, keď som bola odtrhnutá od milovanej rodiny. Vtedy som vedela, že moje detstvo skončilo a už to nikdy nebude také, ako pred tým...
Sedela som vo vlaku a v rukách som pevne zvierala klietku, v ktorej si spokojne podriemkaval hranostaj. Daroval mi ho na rozlúčku môj strýko a zároveň krstný otec – Thierry. Rozlúčka na stanici nebola práve najkrajšia. Mame tiekli po alabastrovej pokožke líc slzy a zmáčali jej golier čiernej blúzky. Brat bol až priveľmi tichý a bolo na ňom vidno, že najradšej by ma nikam nepustil. A ja? Ja som vo svojom vnútri umrela. Už som nebola malým dievčatkom, ktoré sa rado hráva na pirátov. Moje krásne detstvo sa skončilo, keď som sa posadila na koženú sedačku vo svojom kupé, ktoré bolo našťastie prázdne. Z okna som pozerala na mamu a brata, ktorí boli smútkom bez seba. Keď sa vlak dal do pohybu, zakývala som im a smutne hľadela na nástupište, kde stáli vedľa seba. Dve najmilovanejšie osoby v mojom živote. Vlak naberal pomaly na rýchlosti, keď v tom sa Devon rozbehol popri ňom. Postavila som sa zo sedačky a pritisla som sa k oknu. Videla som, že už za vlakom nestíha... Smutne som sa posadila, položila som si klietku na kolená a pozerala som von oknom. Potichu som preglgla obrovskú hrču emócii, ktoré sa vo mne zbierali. Očami som sledovala ubiehajúcu krajinu, no akosi som ju videla rozmazane. Možno to bolo aj tým, že oči mi akosi zvlhli a pomaly sa mi cez okraje viečok preliali slzy. Chladné a plné smútku... Mala som pocit, že cesta bude trvať neskutočne dlho a vo svojom vnútri som dúfala, že do cieľa nikdy nedorazíme. Sklamaním bolo, keď vlak o hodinu a pol zastal na konečnej stanici. Vystúpila som z vlaku a ocitla som sa na jednom z nástupíšť rozľahlej železničnej stanice King’s Cross. So sebou som si vzala len jeden kufor, ktorý som mala v pravej ruke a klietku s hranostajom som držala v tej ľavej. Bezmocne som sa obzerala po obrovskej stanici a v duchu som dúfala, že sa nikto neobjaví a ja sa budem môcť vrátiť späť za mamou a bratom. No v tom moje myšlienky prerušil vysoký muž, ktorý ku mne pristúpil a zahľadel sa na mňa. Netušila som kto to je a ani čo chce. Až kým sa neozval...
"Dahlia?"
Hlas mal hrubý a pevný. Ja som opatrne zdvihla hlavu a snažila som sa pozrieť mu zospodu do očí, keďže aj ona sa pozeral na mňa. Bez slov som mu prikývla na jeho otázku a sklamane som si vzdychla. Myslela som si, že po mňa nikto nepríde. Že budem márne čakať a napokon sa nejako dostanem späť do Paríža.
"Si pripravená ísť domov?"
Jeho otázka mi prišla mierne iracionálna. Ja som sa cítila doma niekde inde. Ale rozhodla som sa naďalej mlčať. Muž, ktorý sa tváril ako môj otec, bol pre mňa neznámym. Bez toho, aby som mu odpovedala, vzal mi z ruky kufor a pevne ma chytil za voľnú ruku. Poobzeral sa naokolo, či nás nikto nevidí a následne nás premiestnil. Netuším, kde som sa to ocitla. Okolo mňa však bolo plno zelene a nejaký honosný dom. Za ním sa skrýval o čosi menší dom, no i tak dosť veľký. Opatrne som sa pozrela na nepoznaného otca a keď vykročil smerom k veľkému sídlu, cupitala som za ním. Ruku mi stále držal a ja som sa trochu uvoľnila. Pomyslela som si, že by to tu nemuselo byť až také hrozné. Keď sme dorazili k tomu veľkému obydliu, čo vyzeral ako palác, otec sa na mňa pozrel.
"Toto sídlo má názov Chatsworth House. Momentálne sa nachádzame v Derbyshire, kde si sa pred šiestimi rokmi narodila. V tomto honosnom dome býva momentálne lord Andrew Cavendish a ja som jeho pravou rukou. Preto bývame blízko neho."
Snažila som sa jeho slová vnímať, ale dalo mi to veľa námahy. Radšej som sa pozrela na klietku, ktorú som si niesla a na hranostaja v nej. Vyzeral celkom pokojne. Zrejme doňho musel dať strýko kus čarovnej moci, lebo ani to premiestnenie s ním nič neurobilo.
"Chcem ísť späť za mamou."
Vyšlo zo mňa zrazu, keď sme sa pomaly približovali k menšiemu domčeku, v ktorom som mala bývať s mojim novoobjaveným otcom. Zhlboka som si vzdychla a v mysli som sa premiestnila do Paríža. Chcela som vedieť, čo v ten moment robila moja rodina. Čo robil môj milovaný brat – Devon.
"Veď len teraz si prišla. Daj mi šancu."
Nadhodil, keď sme sa dostali k dverám domu, v ktorom som sa vraj narodila. Bez ďalších slov ich otvoril a vošiel dnu, pričom ja som stála vonku a sledovala som ho. Kufor mi položil k veľkému schodisku a cez plece sa na mňa pozrel.
"Poď dnu a zavri za sebou dvere. V krátkosti ti to tu ukážem a potom sa musím pustiť do práce."
Tieto slová mi vravel popri tom, ako hľadel na svoje vreckové hodinky. Potichu som preglgla ďalšiu hrču plnú emócii a vošla som do domu. Samozrejme, nezabudla som za sebou zavrieť dvere, tak ako mi bolo nakázané. Otec mi zatiaľ začal vravieť, kde čo nájdem a napokon ma zobral do mojej izby. Otvoril ošúchané dvere, z ktorých sa odlupovala farba a vošiel do malej izby. Kufor položil na posteľ a pozrel sa na mňa, keď som vošla za ním. Zrejme bol zvedavý na môj názor, no ja som sa nezmohla na žiadne slová. Iba som nemo hľadela na svoju novú izbu a popritom som si priala byť v tej starej, čo som mala v dedkovom dome.
"Keď budeš niečo potrebovať, nájdeš ma dole v pracovni."
Povedal mi a následne za sebou zvonka zavrel dvere. Ja som sa smutne posadila na malú posteľ a z klietky som si vybrala jediného kamaráta, ktorého som tu mala. Svojho hranostaja – Huga. Potichu som ho začala hladkať, pričom som sa snažila upokojiť samú seba. Nevedela som to však už dlhšie vydržať. Slzy sa mi predrali cez okraje viečok a bez opýtania mi skĺzali dole lícami. Sem-tam som si ich poutierala, ale väčšina z nich zastihla moja ignorácia a tak sa veselo pretekali v tom, ktorá dopadne na moje čierne tričko ako prvá. Nechcela som žiť s otcom. Nemala som si s ním čo povedať a popravde, premrhal mojich a Devonových šesť rokov života. Mohol to akokoľvek odôvodniť, no jeho slová mi boli ukradnuté. Ten čas, čo mohol byť s nami, už nikdy nemohol vrátiť. Opäť som si poutierala slzy a poobzerala som sa okolo seba. Pri posteli som mala malý nočný stolík so svietnikom. Oproti posteli, hneď pri stene, stála komoda. Huga som položila na posteľ a otvorila som si kufor. Aké prvé som si vybalila rámčeky s fotkami, na ktorých bola moja rodina – mama, brat, ujo, teta, sesternica a dedko s babkou. Smutne som sa na tie fotky pozrela a napokon som sa pustila do vybaľovania, keďže som vedela, že nemám žiadnu šancu dostať sa z otcovej opatery. Aspoň nie v ten moment...

5.kapitola

V živote každého dieťaťa príde obdobie, kedy by najradšej od všetkých a všetkého odišiel. Pre mňa to bolo obdobie, kedy som žila so svojim otcom – Derionom Taylor, ktorého som nepoznala a ani som netúžila spoznať ho. Asi najväčší šok, ktorému ma vystavil, prišil po dovŕšení mojich dvanástych narodenín.
Odkedy som prišla bývať k otcovi, nič sa v podstate nezmenilo. Ak neberiem do úvahy fakt, že som sa len málokedy videla so svojou rodinou a ak náhodou, tak len na pár hodín. Len čo som sa vybalila a udomácnila vo svojej novej izbe, otec pre mňa našiel domáceho učiteľa, ktorý ma učil skoro to isté, ako môj učiteľ v Paríži. Písať a čítať som už ako tak vedela. Tak isto som mala základy anglického jazyka a aj latinčiny. Francúzštinu, keďže bola mojim rodným jazykom, som sa učiť nemusela. Tú som našťastie vedela na výbornú. Hodiny, ktoré som trávila so súkromným učiteľom v otcovom dome, zahŕňali aj dejiny mágie, teóriu čarovania, základné poznatky z prípravy elixírov a ešte veľa ďalších odvetví, ktoré som vraj musela vedieť. Otec to odôvodňoval slovami: "Aby si ma nezahanbila." A tak som sa deň čo deň, až do mojich dvanástych narodenín, morila s úlohami a čítala staré diela veľkých umelcov, aby som mala dokonalú angličtinu a tak isto aj latinčinu. Samozrejme, otec spolu s mojim učiteľom, zabúdali na môj rodný jazyk. Preto som si každý večer pred spaním čítala ešte rozprávky, ktoré mi zvyčajne čítala mama pred spaním. Každú noc som mala čo robiť, aby som premohla slzy a zahnala pochmúrne myšlienky. V prostredí bez matky, iba s chladným a bezcitným otcom, sa mi vyrastalo ťažko. Nemala som žiadneho kamaráta, s ktorým som sa mohla hrať. Občas síce do sídla lorda Cavendisha zavítal jeho synovec, ale s ním som nikdy nenašla spoločnú reč. Čoraz viac mi chýbal môj brat, moja sesternica a zvyšok rodiny...
Keď som oslávila (sama so sebou a s mojim hranostajom Hugom) svoje dvanáste narodeniny, otec si ma zavolal do svojej pracovne.
"Posaď sa, dcérka."
Slovo dcérka z jeho úst bolo pre mňa urážkou už v tom veku. Keďže hľadel do svojich pergamenov a bol celkom zahĺbený, tak som nad ním prekrútila očami a na tvári sa mi objavila otrávená grimasa. Posadila som sa na drevenú a dosť tvrdú stoličku, ktorá bola oproti nemu, na druhej strane stola. Mňa a otca vždy niečo delilo. Stále bola medzi nami bariéra, akási neprekonateľná priepasť. Ešte chvíľu hľadel do číslami počmáraných pergamenov, no po pár minútach ticha ich odložil a zahľadel sa na mňa. Ja som si založila ruky na prsiach a sledovala som ho svojimi tmavými očami. Čakala som, čo mi chce také povedať.
"Keďže dnes máš dvanásť rokov, to znamená, že od septembra môžeš nastúpiť na školu pre mladých čarodejníkov. Tá škola je neďaleko hlavného mesta a je tam príjemne. Sám som ju vyštudoval..."
Zneli jeho slová z úst a ja som len nechápavo na neho hľadela? Škola? V Anglicku? V ten moment som mohla zabudnúť na Beauxbatons, na ktorom som bola zapísaná od narodenia. Do tej školy chodili celé pokolenia rodu Caillaux a zo mňa sa mala stať výnimka, ktorá si získa svoje čarodejnícke vzdelanie na nejakej šupáckej škole, pre anglické deti s krivými zubami. V mojom vnútri to penilo. Hnev mi ovládol každučkú časť môjho tela. Otec ma pozorne sledoval a zrejme čakal, že mu na to niečo poviem. No ja som len mlčala. Bála som sa, že by môj hlas bol o čosi vyšší a že by som bola nepríjemná.
"Ty sa vari netešíš?"
Spýtal sa ma a na tvári som mu zazrela akési nepríjemné prekvapenie. Môj otec zrejme čakal, že budem od radosti skákať, možno plakať. Ja som len na neho nepríjemne zazerala a v duchu som si opakovala, že zrejme to nemá všetko v poriadku.
"Nenávidím ťa!"
To bola moja jednoduchá odpoveď na jeho otázku. Vzápätí som sa postavila a odišla do svojej izby, v ktorej som sa so silným buchnutím dvier zamkla. Samozrejme, vedela som, že mi neostáva nič iné, ako sa len s tým faktom zmieriť. Rozlúčiť sa s možnosťou, že by som chodila do jednej triedy so svojim milovaným bratom a spoznala mnoho skvelých ľudí z rovnakého prostredia, z ktorého sme pochádzali ja a Devon. Takto som sa mohla tešiť len na nafúkané anglické detičky, ktoré to preháňajú a každému na nos vešajú svoje tragické životné príbehy...

♦♦♦
Prešlo osem mesiacov, keď som sa ocitla na malej vlakovej stanici mestečka zvaného Witchwood. Vystúpila som zo školského vlaku, pričom na tvári sa mi črtala totálna nechuť a zlá nálada. Pár krát do mňa vrazili nejaké decká, ktoré sa neunúvali ani len ospravedlniť, čo som považovala za nie práve najlepší začiatok. Zrejme som tam bola jediná, ktorú učili nejakej etike a správaniu. Bez ďalšieho pozastavovania nad inteligenciou Angličanov a im podobným, som si vzala kufor a klietku, v ktorej si spokojne chrapkal Hugo. Netušila som, ktorým smerom sa mám vydať a len som tápala v tme. V tom som však začula akýsi rozhovor dvoch deciek, ktoré sa zrejme spoznali vo vlaku. Trúsili niečo o fakultách a kam by chceli byť zadelení. Tak som ich nenápadne nasledovala.
"Prváci! Prosím, zoraďte sa sem!"
Ozval sa ženský, mohutný hlas, ponad naše hlavy. V duchu som si vydýchla, že nemusím už ísť za tými deťmi, ktorých reči boli na nevydržanie. Rýchlo som ich predbehla a ocitla som sa pred ženou, ktorá nás zvolávala. Nemala som poňatia kto to je a ani ma to nezaujímalo.
"Ste tu všetci? Výborne! Poďte za mnou."
Po týchto slovách sa pohla a my, ako také húsatá, sme ju nasledovali. V toľkom dave som sa cítila dosť nepríjemne. Problém mi robilo ešte aj to, že sme museli nasledovať nejakú ženu, ktorá sa nám ani len nepredstavila. Kráčali sme hodnú chvíľu, keď v tom sme sa ocitli pred kamenným schodiskom, ktoré viedlo do obrovského hradu s mnohými vežičkami. Ak ma to malo uchvátiť, tak nič také neprišlo. Žiadny úžas, žiadne prekvapenie... V duchu som však ticho závidela svojmu bratovi, ktorý mal pred sebou naozaj skutočný palác. Matka nám ukazovala veľmi rada fotky zo školy a na nich bol často zachytený aj samotný Beauxbatons. A ja? Ja som sa ocitla doslova pred nejakou zrúcaninou. Bolo mi z toho do plaču, ale keďže som bola statočným dievčaťom, tak som tie slzy prehltla a vybrala som sa pomaly po kamenných schodoch, až som sa ocitla pred obrovskými dubovými dverami. Boli otvorené dokorán. Vítali nás, no ja by som bola radšej, keby sa so mnou v tom momente lúčili. Za tých osem mesiacov voľna som si však premyslela akú takú stratégiu. Dať sa vyhodiť zo školy mal byť ten najľahší plán, ktorý som počas môjho života vymyslela...
"Tu chvíľu počkajte. Za malý moment po Vás príde pani zástupkyňa."
Zhromaždili sme sa vo veľkej kamennej hale a čakali na niekoho zrejme skutočne dôležitého. Dotyčná pani si však dávala na čas a nás nechala dlho čakať. Ja som to napokon vzdala a oprela som sa o jednu z kamenných stien, pričom som škúlila po mojich zrejme nových spolužiakoch. Ubehlo asi desať minút, keď sme sa konečne dočkali a niekto po nás prišiel. Následne nás odviedli do siene, ktorú nazvali Polnočná. Začudovala som sa tomu názvu, ale radšej som sa nad tým nepozastavovala. Prešli sme potichu pomedzi stoly troch fakúlt, až sme sa ocitli pred hlavným, teda profesorským stolom, ktorý akoby dohliadal na tie ostatné. Očami som nenápadne prečesala profesorský zbor a následne som sa radšej pozrela na svoje nohy. Nebol tam nikto, kto by stál za viac ako pár sekundový pohľad.
"Teraz prejdeme k rozdeľovaniu do fakúlt."
Zneli slová panej, ktorá sa nazývala zástupkyňou. Keďže moje priezvisko bolo na tejto odpornej škole Taylor, tak som si postála o čosi dlhšie, až napokon prišiel rad aj na mňa. Neviem podľa čoho zaraďovali do fakúlt, ale mne prischla asi tá najlenivejšia – Solarius. Keď som sa posadila k fakultnému stolu, niekto sa mi prihovoril. Len som sa na neho pozerala svojim milým (rozumej nepríjemným) pohľadom a mala som na celý večer pokoj. Po slávnostnej večeri nás odviedli do izieb. Ja som sa o tú moju delila s ďalšími dvomi prváčkami, ktoré boli neskutočne ukecané a otravné.

♦♦♦
Pár dní po mojom príchode na akademickú pôdu ma vyhľadala akási žena. Vyzerala celkom mlado, ale vek som sa neodvážila tipovať. Niekoho mi v tvári pripomínala, ale nemohla som si spomenúť koho. Zrejme niekoho nezaujímavého a nie veľmi dôležitého. Niekoho, kto nestál ani za zmienku. To dievča, žieňa sa predstavilo ako Deborah Taylor. Keď som počula jej priezvisko, mala som pocit, že sa mi sníva. Vravela mi niečo o sove, ale nevnímala som ju. Snažila som sa dať si všetko dohromady. Nechápala som, prečo má rovnaké priezvisko ako ja.
"Som tvoja nevlastná sestra."
Keď mi povedala tieto slová, potichu som sa zasmiala. Staršia nevlastná sestra, o ktorej som nemala ani potuchy? Veď prečo nie? Nemo som na ňu hľadela. Zrejme čakala tiež na nejakú reakciu, ale akosi som sa na žiadnu nezmohla. V tom som si uvedomila, koho mi pripomína v tvári. Nášho spoločného otca, ktorého som začala nenávidieť o čosi viac. Už len za to, že pred nami sa vykašlal ešte na ďalšie dieťa, ktoré splodil. Zhlboka som dýchala a sem-tam som registrovala slová, ktoré mi Deborah vravela. Splietala niečo s tým, že je šťastná, že ma spoznáva a mojej pozornosti v ten moment neunikol jeden fakt. Mala špicaté uši. Nenávidený otec mal dcéru s nejakou elfkou, ktorá sa poddala na ňu rasovo, ale vzhľadovo toho pochytila viac od neho. V tom momente som bola vďačná, že jediné, čo mám po otcovi je status človeka. Viac som sa podobala na svoju mamu a v tom momente ma to nesmierne potešilo.
"Dúfam, že spolu budeme dobre vychádzať."
Pri týchto jej slovách som sa v duchu uškrnula. Odkedy som bola v opatere otca, nevychádzala som s nikým dobre. Možno obstojne, ale dobre určite nie. Na jej slová som len ticho prikývla hlavou. Zrejme si o mne musela pomyslieť svoje, ale netrápilo ma to. Namiesto toho som sa pobrala radšej na ďalšiu hodinu, ktorú som mala zapísanú v rozvrhu a ju som nechala niekde pri školských skleníkoch...

6.kapitola

Prvý rok na škole. Prispôsobovanie sa, zoznamovanie s novými ľuďmi... Liezlo mi to hore krkom. Musela som sa prispôsobiť novým pravidlám, ktoré boli dovtedy pre mňa nepoznané. Preto moje študijné výsledky neboli veľmi lichotivé. Akosi mi to ani neprekážalo. Rozhodla som sa totiž utiecť z toho sveta, do ktorého ma bez opýtania vrhol nenávidený otec.
Školský rok sa pomaly chýlil ku koncu. Počas toho roku som komunikovala s mamou a bratom častejšie než inokedy predtým. Otec totižto nebol pri mne a tak mi nemal ako zakázať akékoľvek spojenie s mojou rodinou v Paríži. Aspoň na niečo bol pobyt v tej internátnej škole dobrý. Nemusela som tráviť svoj čas s otcom a mohla som si robiť to, čo mi za iných okolností bolo zakazované. Mala som dosť času premyslieť si, ako uskutočním svoj plán, ktorý mi skrsol v hlave krátko po príchode na Belfirin. Do kariet mi hral aj krátky list od otca, ktorý som dostala deň pred odchodom zo školy.
"Drahá Dahlia,
zajtra ťa príde na stanicu vyzdvihnúť naša chyžná, lebo ja som ponorený do práce a už teraz (bez tvojho vítania na stanici) mám dosť veľký časový sklz. S Jane pôjdete domov tiež s vlakom. Buď dobrá.
S láskou
Tvoj milovaný otec..."
Len čo som si prečítala tento lístok, pokrčila som ho a bez mihnutia oka som ho odhodila do koša, ktorý ho s nadšením strávil a ešte si aj hlasno odgrgol. V izbe, ktorú som mala vo fakultnej klubovni, som bola sama. Za oknami sa pomaly stmievalo a moje spolubývajúce si zrejme vychutnávali večeru v Polnočnej sieni. Vôbec mi neprekážalo, že ma vynechali zo svojej spoločnosti. Už od začiatku som si s nimi nerozumela. Vlastne, všetci moji spolužiaci boli v mojich očiach čudákmi, ktorí nestáli ani za jediné slovo, nieto ešte pohľad. Pri tejto myšlienke som s úškrnom na perách hodila ťažkú knihu (Rozsiahle dejiny mágie) do kufra. Dopadla na úhľadne uložené oblečenie a napokon som kufor mohla zavrieť. Bola som pobalená a pripravená na odchod. Zopár kníh som však nechala na izbe s domnienkou, že sa určite niekedy niekomu zídu. Mne boli zbytočné...
"Videla si, ako sa tváril?"
Zo zamyslenia ma zrazu vytrhol chichot dievčat – spolužiačok a spolubývajúcich v jednom. Ani som si neuvedomila, že balenie môjho kufra, mi zabralo toľko času. Obe dievčatá na mňa vrhli opovrhujúci pohľad, načo som sa ja vystrela, zdvihla hlavu a vyšla von z izby. V duchu som dúfala, že mi môj plán vyjde. Podľa toho, čo otec napísal, na stanicu mala po mňa prísť ta stará šmukelka, čo ledva rozoznala psa od mačky. Táto skutočnosť ma potešila. Keď som zišla dole schodiskom do klubovni, ktorá bola plná deciek, posadila som sa do kresla pri krbe. Zahľadela som sa do prázdneho, dôkladne vyčisteného krbu a presviedčala som samu seba, že mi to jednoducho vyjde. Že môj plán nezlyhá a ja sa opäť vrátim k mame a svojmu milovanému bratovi.

♦♦♦
Pod ťarchou všetkých tých myšlienok, ktoré sa točili ohľadom plánu úniku, som zaspala v pohodlnom kresle. Zobudila som sa, keď za oknom začalo svitať a do klubovni prenikli prvé ranné lúče. Bola som prikrytá dekou, netušiac, kto ju cezo mňa prehodil. Zrejme hrad skrýval mnoho tajomstiev, ktoré nemali byť odhalené a toto bolo jedným z nich. Ak ma to malo očariť, nestalo sa tak. Deku som zo seba odhodila do vedľajšieho kresla a bez okolkov som vybehla z klubovni. Konečne nastal deň, na ktorý som sa tak tešila. Deň odchodu domov zo školy, ktorú som nenávidela a v duchu preklínala. Prešla som niekoľkými poschodiami až som sa ocitla vo vstupnej hale. Majestátne dubové dvere, ktorý boli vchodom do budovy hradu, boli otvorené do korán a do miestnosti sa vohnal vánok čerstvého vzduchu. Zhlboka som sa nadýchla a vošla som do Polnočnej sieni, kde už sedelo niekoľko študentov a potichu raňajkovalo. S krokom, v ktorom bolo cítiť plno radosti, som sa vybrala k svojmu fakultnému stolu, pri ktorom sedela hŕstka študentov. Posadila som sa na odľahlý koniec a na tanier som si položila čerstvý croissant, ktorý som si natrela maslom a jahodovým džemom. Schuti som sa do neho pustila a napokon, keď som mala žalúdok plný, som si odpila z chladeného tekvicového džúsu. Spokojne som sa pousmiala, prázdny tanier s niekoľkými omrvinkami som odtisla od seba a postavila som sa od stola. Mala som ešte dosť času, ktorý som nechcela tráviť v klubovni. Preto som sa rozhodla, že si vyvetrám hlavu a utriedim myšlienky krátkou prechádzkou po areály školy...
"Dahlia!"
Kráčajúc popri skleníkoch a smerujúc k rozľahlému lesu, na mňa niekto zakričal menom. Bol to ženský hlas a ja som presne vedela komu patrí. Nemusela som sa ani otáčať. No i napriek tomu som sa predsa len otočila a keď som videla bežať smerom ku mne rozstrapatenú Deborah, mierne som nadvihla obočie, ktoré sa mi skrylo pod hustou tmavovlasou ofinou.
"Och, myslela som si, že ťa nestihnem..."
Len čo ma dobehla, rozhodla som sa pokračovať vo svojej prechádzke, akoby ma nikto nevyrušil. Nenechala som ju vydýchnuť a na moje veľké sklamanie ma nasledovala bez toho, aby sa snažila najprv chytiť dych. Ak bol niekto, koho som považovala za skutočne otravného, tak to bola práve moja nevlastná sestra. Ušatá elfka sa nedala odradiť našim úplne prvým stretnutím a bola stoj čo stoj presvedčená o tom, že máme toho veľa spoločného a že si rozhodne budeme rozumieť.
"Čo potrebuješ, Debs?"
Bola som strohá, ale to sa dalo čakať. Ďalej som kráčala a keď som sa ocitla pred hustnúcimi stromami, rozhodla som sa pokračovať popri neviditeľnej hranici, ktorá vyznačovala les. Deborah ma pravdaže nasledovala a ja som sa snažila dýchať zhlboka a pravidelne. Odkedy som ju spoznala, nedokázala som sa zmieriť s faktom, že moja nevlastná sestra patrí k nejakej inej rase, ako človek, alebo démon. Ja sama som bola človekom, no moja voľba sa pomaly každým rokom približovala. Závažné rozhodnutie, pred ktoré bol postavený každý jeden člen rodiny Caillaux. Ja som nemala byť výnimkou.
"Chcela som sa s tebou len rozlúčiť."
Po týchto slovách zastala. Zo slušnosti som sa tiež pozastavila a pozrela som jej krátko do očí. Potichu som len kývla hlavou na znak porozumenia a pomalým krokom som pokračovala ďalej popri hranici lesa.
"Dúfam, že sa po prázdninách vidíme."
Pozrela som sa na ňu cez plece. Už ma nenasledovala. Stála tam, kde sa zastavila a pozerala sa za mojim vzďaľujúcim sa chrbtom.
"Zbohom, sestrička."
Na tento jej pozdrav som reagovala len lenivým mávnutím ruky. To oslovenie, ktoré mi venovala, mi prišlo neskutočne smiešne. Hlavne z jej úst...

♦♦♦
O pár hodím po stretnutí s Deborah som sedela v jednom z kupé dlhé vlaku, smerujúceho na stanicu King’s Cross. Okrem mňa v ňom sedeli dvaja nepríjemný chlapci a jedno šeredné dievča. Všetci mohli byť v mojom veku, možno o rok starší. Keďže som sa nudila, cestou do Londýna som si ich poriadne prezrela a uvedomila som si, že toto svoje rozhodnutie nebudem ľutovať. Pozorovanie spolucestujúcich mi zabralo málo času a tak som sa radšej zahľadela po zvyšok cesty von oknom. Sledovala som ubiehajúcu krajinu a popritom som premýšľala, ako asi zareaguje otec, keď sa k nemu nevrátim. Dúfala som, že matka ma nepošle späť k nemu. Vedela som však, že takú ranu pod pás by mi určite nevedela zasadiť. Táto skutočnosť ma potešila. O dve hodiny neskôr sme sa konečne ocitli na stanici. Keď som vystúpila z vlaku, po nástupišti som sa zakrádala. Nechcela som, aby ma tá otcova slúžka – šmukelka, uvidela a odvliekla späť k nemu. Na moje prekvapenie, ešte nebola na stanici. Tipovala som, že sa niekde po ceste stratila a zrejme som nebola ďaleko od pravdy. Skutočnosť, že na mňa nikto nečaká, ma potešila. Bez okolkov som sa vybrala k pokladni s lístkami a za svoje malé úspory som si kúpila jednosmerný lístok do Paríža. Informovala som sa ešte, z ktorého nástupišťa odchádza vlak a napokon som vybrala smerom k nemu. Usadila som sa do príjemného kupé, kde našťastie nesedel nikto. Kufor som mala dosť ťažký a tak som ho mala položený pri nohách. V duchu som bola od radosti celá bez seba a keď sa vlak pohol, potešila som sa, ako mi môj geniálny plán vyšiel...

7.kapitola

Môj návrat domov prekvapil každého. Devon bol už dávno doma a keď som sa z ničoho nič objavila pred dverami domu, nedokázal tomu uveriť. Okrem toho, že som domov doniesla opäť radosť a šťastie, objavili sa aj nejaké problémy, na čele ktorých bol on – Derion Taylor, môj a Devonov otec.
Nedokázala som ani len opísať, aké bolo božské zobudiť sa v mojej milovanej izbe a vyležanej posteli. Ráno, na druhý deň po mojom príchode, ma čakali skvelé raňajky, ktoré pre mňa pripravila verná služobná – Arista. Chvíľu po tom, ako som si sadla za stôl a na tanier si položila croissant, sa ku mne pridal môj milovaný brat, s ktorým som sa nevidela jeden - dva roky. Posadil sa oproti mne a pozrel sa na mňa svojím skúmavým pohľadom, ktorý som na ňom nikdy nemala rada. Len som sa nad tým zamračila a radšej som si naliala šálku výbornej, tmavej čokolády. Odpila som si a potom som pozrela opäť na Devona, ktorý ma stále sledoval s tým svojim typickým pohľadom.
"Čo sa deje?"
Otázku som doslova zavrčala. Všimla som si však, že Devon sa len uškrnul a sklopil pohľad ku košíku, kde bolo naukladané pečivo. Chvíľu na moju otázku nereagoval, no potom si odkašlal. Vedela som, že má pripravenú nejakú špeciálnu reč a tak som bez slova čakala, čo také pekné mi povie.
"Utiekla si od otca."
Nebola to otázka. Povedal mi to tónom, ako keby mi oznamoval, že záhradník zabudol pokosiť záhradu. Nadvihla som jedno obočie a pozrela som sa na neho.
"Nič nové si mi nepovedal."
Uškrnula som sa a s chuťou som sa pustila do croissanta, ktorý ma čakal na tanieri a pomaly aj vychladol. Sem-tam som ho zapila čokoládou a užívala som si bratov pohľad, ktorý bol stále skúmavý. Ako keby som niekoho zabila a tajila som to. Lenže ja som len utiekla od niekoho, koho som nenávidela a prišla zase domov. K tým, ktorých som milovala.
"Som rád, že si doma."
Len čo sa mi jeho slová dostali do uší, úškrn na mojich perách bol viditeľnejší. Brat len málokedy dával najavo svoje city a týmto sa jednoducho prekonal. Hoci sme mali len trinásť rokov, na svoj vek sme boli obaja až neuveriteľne vyspelí. Devon mi to v tú chvíľu len a len potvrdil. Nereagovala som na jeho slová, lebo som si túto chvíľu chcela poriadne zapamätať. Pomaly som jedla a sem-tam som venovala bratovi nenápadný pohľad. Keď som prehltla posledný kúsok svojich raňajok, odtisla som od seba tanier, položila som si ruky na stôl a viditeľne som sa zahľadela na svoje dvojča. Do očí mi padlo pár tmavohnedých prameňov, ktoré som si prstami pravej ruky chvatne založila za ucho. Mierne som nadvihla obočie a ako som sa tak pozerala na svojho brata, ako sa napcháva ešte teplými croissantmi, neubránila som sa smiechu.
"Čo sa smeješ, ty hnusoba?"
Spýtal sa ma s plnými ústami, čo ma ešte viac rozosmialo. Iba som pokrútila hlavou a rozhodla som sa neodpovedať mu. Samozrejme, kvôli tomu som si vyslúžila od neho dosť nepekný pohľad, ktorý mi však zalichotil. Tak isto, ako aj jeho oslovenie. Zdá sa, že tie roky v otcovej spoločnosti boli predsa len na niečo dobré. Už dávno som vyrástla z tej malej, zlatej princezničky.
"Ale, ale... koho to tu máme? Našu malú rebelku."
Nad týmito slovami som sa zasmiala a okamžite som sa postavila zo stoličky. Nebol to nik iný, ako milovaný strýko a krstný otec v jednej osobe – Thierry. Bez okolkov som podišla k nemu a objala som ho.
"Och, ako si mi len chýbal strýko. Takže mama ti vyrozprávala moje dobrodružstvo?"
Položila som mu otázku s hlavou položenou na jeho hrudi a keď mi opätoval objatie, odtiahla som sa od neho. Pozrela som sa mu do tváre a na perách sa mi objavil široký úsmev. Odpoveď na moje slová som už dávno vedela. Bolo mi jasné, že hneď po mojom príchode, to matka povedala každému. Každého informovala o tom, že sa jej vrátila dcéra z odlúčenia. Že utiekla od svojho nehodného otca, ktorý si ju jednoducho nezaslúži. Keď sa strýko posadil ku stolu, tiež som sa znova uvelebila na svojej stoličke. Pohľad mi preskakoval z brata na strýka a v duchu som sa tešila zo situácie, v ktorej som sa ocitla.
"Tvoja matka sa pochválila hádam každému. Opisuje ťa ako šikovnú malú čarodejnicu, ktorá sa nebojí zdá sa ničoho."
Popri tom, ako to vravel, zadíval sa na mňa. Na tvári mu pohrával úsmev, ktorý sa mu odrážal aj v očiach. Zasmiala som sa nad tým a následne som trochu zvážnela.
"Keby nemám Vás, tak by som sa tak nesnažila. Ale strašne ste mi chýbali. Hlavne môj milovaný brat."
Pri posledných slovách som sa pozrela na brata a usmiala som sa na neho. Týmto som mu odplatila jeho slová, ktoré boli pre mňa nečakané. Vrátil mi úsmev a ja som sa následne postavila od stola, tentoraz definitívne.
"Idem pohľadať dedka. Uvidíme sa neskôr."
Krátko som im kývla rukou a následne som odišla z jedálne, smerujúc do záhrad. Bola som si istá, že tam bude na mňa čakať on – muž, na ktorého som sa tak veľmi chcela podobať a ktorý mi bol neskutočným vzorom. Keď som sa ocitla v záhradách za domom, prešla som pár krokov a pred očami sa mi objavila silueta muža, sediaceho na lavičke pod stromom. Pribehla som k nemu a zozadu som ho objala.
"Grand-pere!"
Pošepla som a po chvíli som ho pustila. Posadila som sa vedľa neho a pozrela som sa pred seba. V deň môjho príchodu som sa stretla len s matkou. Bol už večer a zvyšok rodiny sa venoval svojim zvyčajným povinnostiam, záľubám. Rodinné stretnutia som si musela nechať na druhý deň.
"Princeznička."
Usmiala som sa, keď ma tak oslovil. Iba on ma mohol takto nazývať. Od nikoho iného som to nezniesla. Možno aj preto, lebo z úst iných, mi to vyznelo ako ironické oslovenie. Ale pre dedka... pre neho som bola vždy princeznou. Chvíľu sme ticho mlčali a pozerali sa jeden na druhého. Po chvíli som sa usmiala a dedko mi úsmev opätoval.
"Chýbal si mi. Tak isto, ako aj zvyšok rodiny. Ale konečne som späť. Musela som to vziať do vlastných rúk a veriť, že mi to vyjde."
Povedala som tichým hláskom, ktorý znel miestami zachrípnuto. On ma bez slov vzal do svojej náruče a poriadne objal. Dedko mi bol vo viacerých prípadoch viac otcom. Vychoval ma spolu so zvyškom mojej skvelej rodiny a keď prišlo rozhodnutie, že musím ísť na čas k otcovi, snažil sa ho zvrátiť. Usiloval sa o to, aby som ostala doma v Paríži. Tam, kde som odjakživa patrila.
"Som na teba pyšný, Dahlia."
Slová, ktoré mi povedal, ma dojali. Usmiala som sa na neho cez slzy, ktoré prišli nie len s dojatím, ale aj s radosťou, ktorá ma v ten deň sprevádzala na každom kroku. Toto bola chvíľa, o ktorej som vedela, že na ňu nikdy v živote nezabudnem. Stretnutie s dedko bolo vždy a za každých okolnosti fenomenálne.

♦♦♦
Nestihol ubehnúť ani len týždeň, keď sa ozvalo silné klopanie na vchodové dvere sídla rodiny Caillaux v Paríži. Všetci sme ten deň so zatajeným dychom očakávali a potešili sme sa, keď konečne nadišiel. Mohli sme čeliť tomu, čo sme vedeli, že príde. Neleus, majordóm rodinného sídla a svojim spôsobom aj člen našej rodiny, otvoril dvere. Pred prahom stál on – Derion Taylor. Muž, ktorý sa snažil hrať na môjho a Devonovho otca, ale nevyšlo mu to. V hale ho už čakala moja matka, strýko, babka a dedko. Silná štvorica, ktorá sa rozhodla postaviť sa proti nemu a ukázať mu, že v ich dome a hlavne meste, nemá žiadnu moc. Spolu s Devonom sme sedeli na najvyššom schode mramorového schodiska, ktorý viedol na druhé poschodie. Tisli sme sa k stene, aby sme boli skrytí a popritom mohli počuť všetko, čo sa odohráva v priestrannej hale.
"Kde je?!"
Keď som začula otcov hlas, na ruke mi naskákali zimomriavky. Nebol to strach, ale skôr znechutenie. Z jeho hlasu, z neho celého. Jedným očkom som sa pozrela na svojho brata a ten ma potichu chytil za ruku. Moju dlaň si vložil do tej svojej a slabo mi ju stisol. Pousmiala som sa nad tým. Vedela som, že mi nikto a nič nemôže ublížiť.
"To ťa nemusí zaujímať, Derion."
Babkin hlas bol prísny a nebolo v ňom stopy po ľútosti. Otec vošiel do haly, ale bol v bezpečnej vzdialenosti od ľudí, ktorí stáli za mnou a rozhodli sa brániť ma za každú cenu. Bol to skvelý pocit a srdce mi stislo, keď som si už po niekoľký krát uvedomila, aké je to skvelé mať takúto rodinu. Nemenila by som ju za nič na svete, i keď aj medzi nami sa objavili nejaké tie nezhody. Vždy sme ich však vedeli zažehnať.
"Chcem späť svoju dcéru! Patrí mne!"
Mierne som sa nahla, aby som videla reakciu matky, po týchto slovách. Síce som jej nevidela do tváre, vedela som si predstaviť, čo sa v nej asi tak odráža. Znechutenie, hnev, nenávisť... V hale sa ozval prenikavý zvuk vysokých opätkov. Matka spravila pár krokov k otcovi a zastala, pričom sa mu pozerala priamo do očí.
"Tebe nič nepatrí. Dahlia nie je majetok, o ktorý sa môžeš handrkovať. Je to dieťa, ktoré potrebuje pri sebe matku a rodinu, čo sa jej bude venovať. Potrebuje pri sebe svojho brata. Teba nepotrebuje. Si pre ňu zbytočný, tak ako si bol zbytočný aj pre nás. Máš jediné šťastie, že sme ťa nechali žiť. A teraz jednoducho vypadni. Nechceme si špiniť ruky tvojou nečistou krvou. V našich deťoch je viac z nášho rodu, ako z toho tvojho. Zapamätaj si to a už sa nikdy nesnaž nárokovať si nejaké právo na naše deti."
V momente, keď matka predniesla tento monológ, z nej sálala taká sila a moc, že otec musel ustúpiť o niekoľko krokov. S úškrnom som sa pozrela na svojho brata a obidvaja sme pochvalne kývli hlavou. Doteraz sme si neuvedomovali, čo sa skrýva v našej matke. Po jej slovách sme to pochopili. Otec márne otváral ústa v domnienke, že vysloví nejaké múdre slová. No žiadny zvuk spomedzi jeho pier nevychádzal. Iba sa zhlboka nadýchol, pozrel sa na členov mojej rodiny a následne opustil náš domov. V duchu som sa zaradovala nad týmto víťazstvom. Konečne sme mali pokoj od muža, ktorý si nezaslúžil našu pozornosť, nieto ešte mňa a Devona.
"Tak to by sme mali. Dcérka, bola si úžasná."
Dedko popri svojich slovách silno zabuchol dvere a tým odbremenil Neleusa od zbytočného chodenia z jedného miesta na druhé, len kvôli dverám. Matka, trochu roztrasená, ale zato živá a zdravá, ho objala a venovala mu jeden zo svojich úsmevov.
"Ďakujem, otec. Som rada, že ste stáli pri mne."
Svojim úsmevom obdarila aj svoju matku a brata. Nedalo mi to a od všetkej tej radosti som sa hodila Devonovi okolo krku. Poriadne som ho objala a potichu sa zasmiala.
"Už môžete zísť dole, vy dvaja."
Začuli sme babkin hlas, ktorý bol taktiež veselý. Nečakali sme ani minútu. Rýchlo sme sa rozbehli dole schodmi, ruka v ruke, a ocitli sme sa v náručí našej rodiny, kde otec nemal už žiadne miesto. A vôbec nám to nevadilo. Aj bez neho sme boli kompletnou rodinou, keďže sa našli ľudia, ktorí ho dokonale nahradili.

A friend loves you for your intelligence, a mistress for your charm, but your family's love is unreasoning;
you were born into it and are of its flesh and blood.
Nevertheless it can irritate you more than any group of people in the world.
(André Maurois)

Tajné písomné pramene nám ponúkajú veľmi jasnú predstavu o tom, ako vlastne vznikol rod Delsarte Caillaux. Mnohí, ktorí mali tú možnosť nahliadnuť do nich, tento príbeh považujú za romantický a niektorí zase za celkom nereálny. Avšak staré zvitky pergamenu i naďalej strážia tajomstvo dvoch mladých démonov (čarodejníkov), ktorým v žilách kolovala modrá krv – Acciusa (*1538 †1613) a Cardei (*1542 †1718). Obaja boli utajovaní potomkovia z kráľovských rodov. Nikto sa o nich nemal nikdy dozvedieť, vzhľadom na ich nezvyčajné schopnosti, ktorými skôr všetkých naokolo strašili než ohurovali. Podobný osud a neľahký život ich spojil dohromady a rozhodli sa začať nový život bok po boku. V roku 1559 mali tichú, malú svadbu a vtedy sa začalo datovanie čarodejníckeho rodu Delsarte Caillaux.
Obaja za pomoci svojich rodín nazhromaždili dosť majetku na to, aby im to vystačilo na bežný život francúzskych šľachticov. Bola to len malá cena za to, že sa kráľovské rody zbavia neželaných potomkov, o ktorých verejnosť ani nechyrovala. Accius a Cardea sa napokon usadili v malom mestečku na severe Francúzska, zvanom Abbeville (z lat. Abbatis Villa – mesto opátov), dosť ďaleko od Paríža a kráľovského dvora. Tam spolu vybudovali na okraji mesta honosné rodinné sídlo Château de Fleurs, z ktorého sa pre nečarodejnícku verejnosť stala vďaka im schopnostiam nedobytná pevnosť.
Rok po ich svadbe sa na svet prihlásil prvý potomok – prvorodený syn, ktorý dostal meno Deodatus (*1560 †1732) a ktorý si tak vyslúžil titul dediča. O dva roky neskôr sa im narodil druhý a posledný syn Basilius (*1562 †1628). Obaja sa narodili ako čistokrvní čarodejníci a démoni zároveň. To vzbudzovalo v Acciusovi hrdosť a akési zadosťučinenie za krivdy, ktorými si prešiel na kráľovskom dvore. Synov vychovával spolu s manželkou a sem-tam si zavolali na pomoc skúsenú guvernantku (čistokrvnú čarodejnicu), ktorá pomohla chlapcom so vzdelaním. Deodatus s pribúdajúcimi rokmi potvrdil, že si zaslúži titul dediča rodu a hoci Basilius občas bratovi závidel túto výhodu, postupom času sa s tým vyrovnal. Bratia mali medzi sebou dobré vzťahy, ktoré sa každým rokom viac a viac prehlbovali. Svoje puto si cenili o to viac, že nemali veľa priateľov, ktorými by sa mohli popýšiť. To im však neprekážalo. Práve naopak. Považovali to za istý druh výhody. Ich heslom boli dva jednoduché slová: Rodina nadovšetko.
V roku 1585 sa na Basiliusa usmialo šťastie. Na svojich potulkách Európou spoznal mladú a veľmi zaujímavú ženu, ktorá mu okamžite padla do oka. Rozhodol sa, že sa pokúsi získať jej srdce nehľadiac na to, kto tá žena vlastne je. O rok neskôr sa mu to konečne podarilo. Demetra (*1570) podľahla čaru mladého démona a bezhlavo sa zamilovala, nehľadiac na následky. Nič tragického sa však neudialo, keďže Demetra patrila síce do malého čarodejníckeho rodu, ale zato čistokrvného. Zároveň bola potomkom démonov, ktorých poznal samotný Accius. Preto o tri roky neskôr (1589), dovolil svojmu synovi oženiť sa s mladou démonkou. Vtedy sa v rode ustanovilo prvé, no zato veľmi dôležité pravidlo: Potomok nesúci priezvisko Delsarte Caillaux môže uzavrieť zväzok manželský jedine a len s čistokrvným démonom. Porušenie tohto rodového pravidla bude potrestané vydedením alebo smrťou.
Deodatus sa o svoju budúcnosť vonkoncom nemusel báť. Už vopred ju mal naplánovanú vďaka prostej dohode Acciusa a Rabanusa – vplyvného a bohatého politika, démona a čarodejníka v jednom. Dohoda znela jednoducho: Len čo sa Rabanusovi narodí dcéra, sľúbi jej ruku Deodatusovi. Tak sa aj stalo. Adelaide (*1578 †1656), len pár dní po narodení, bola sľúbená mladému dedičovi a len čo dovŕši osemnásť rokov, bude si ju môcť Deodatus vziať za právoplatnú manželku. Skutočnosť však bola iná. Hoci Adelaide dovŕšila osemnásť rokov, odmietla sa vydať za úplne neznámeho démona. Rabanus sa snažil svojej dcére dohovoriť, ale vzhľadom na to, že to bolo jeho jediné a najmilšie dieťa, nevložil sa do svojho presviedčania celý. Napokon Accius so svojim synom, dedičom rodu, pristúpil na jedinú podmienku – budúci manželia sa musia lepšie spoznať a až potom bude Adelaide ochotná splniť otcov neuvážený sľub, daný ešte pred jej narodením.
Svadba sa konala o dva roky neskôr (1598), krátko po dvadsiatych narodeninách mladej démonky. A síce to bolo dohodnuté manželstvo, Adelaide a Deodatus sa časom napokon do seba zamilovali.

Ocenenia

Inventár

Nick:
Heslo: