|
Meno: Lorrain Bloomwood Funkcia: Študent Fakulta: Solarius Rasa: Človek Ročník: 5. Vek: 14 Body: 0 Peniaze: 884 |
 Detstvo Moja matka Eileen sa spoznala s mojím otcom Nathanom ešte za mlada na jednej letnej slávnosti mladých. Prežili spolu krásny večer plný smiechu, zaľúbených pohľadov a poznania. Obaja cítli, že našli svoju spriaznenú dušu. O pár rokov na to sa zobrali v neďalekom dedinskom kostolíku a začali žiť spolu. Veľmi sa milovali. Mama otehotnela so mnou a obaja rodičia sa z toho veľmi tešili. Mamka mala pri pôrode menšie ťažkosti, ale nakoniec sa to podarilo a narodila som sa ja. Dali mi meno Lorrain po maminej tete. Vraj mám presne také isté prenikavé jasnomodré oči, ako mala ona. Naši sa o mňa s láskou starali. O dva roky na to mama zase otehotnela. Tentoraz však boli komplikácie závažnejšie. Bol to dlhý a namáhavý pôrod, no dieťatko sa narodilo mŕtve a mamka bola tak vysilená, a tak zmorená smútkom, že keď to zistila, neprežila to. Vystrojil sa jej skromný pohreb. Otca to dosť vzalo, ale snažil sa poskytnúť mi všetko. Žili sme v malom kamennom domčeku na kraji mesta. Do mesta sme s otcom chodievali často na starom bicykli a vždy sme si cestou spievali veselé pesničky. Zbožňovala som to. Keď som bola menšia, brával ma so sebou do práce, kde som bola obľúbencov všetkých. Taká malá šibalka, čo sa ničoho nebála a vždy sa snažila všetko prebádať. Vzdelávanie Keď som bola trochu väčšia, začala som chodiť do základnej školy. Veľmi som tam nezapadla. Cítila som, že vo mne je čosi viac. Mala som výborné známky, učenie mi problém nerobilo. Horšie to bolo s kolektívom. Veľmi ma nechceli prijať medzi seba, niektorí sa mi vysmievali, že nemám mamku, len ocka. Nechápali, aké to je. Nepamätať si vlastnú matku. Stále som však pri sebe nosievala jej fotografiu v malom medailóniku, ktorý som mala vo dnes v noci zavesený na krku. V ňom bola naša spoločná rodinná fotografia – mamka držiac ma v náručí, vysmiata od ucha k uchu a otec, ktorý s láskou hľadí na mamu a ochranársky ju objíma. Dievčatá v mojej triede boli väčšinou také fifleny, čo si zo všetkého robili srandu a mali vždy najnovšie oblečenie. Ja som bola tiež vždy slušne oblečená, ale nemala som veľmi chuť sa parádiť. Asi ma k tomu nemal veľmi kto viesť. Bola som skôr také šidlo. Behala som po jarných lúkach, vozievala som sa na bicykli. Otec mi vyrobil môj prvý luk, čo je jedna z najcennejších vecí, ktoré mám. Naučila som sa z neho strieľať a je to môj spoločník na mojich lesných potulkách. Okrem toho som však aj milovníčkou kníh. Aj keď sme to doma nemali nejako honosné, mali sme vlastnú mini knižnicu a ja som rad radom prečítala každú knihu, čo sme mali doma. V knihách som nachádzala priateľov, ktorí mi v škole tak chýbali. Proste ja A aká vlastne som? Mám bledú jemnú pergamenovú pokožku. Mám výrazné medené vlasy, ktoré sa stáčajú do miernych vĺn, dlhé skoro po pás. Oči mám dosť výrazné, jasnomodré, ako som už spomínala, presne také oči ako mala moja teta. Často sa usmievam, niekedy tak neprítomne, keď si spomeniem na otca a nejaké spomienky z detstva alebo keď si v duchu prehrávam obľúbenú pasáž z knihy. Mám jemné, trochu úzke pery. V porovnaní s mojimi očami alebo mojou hrivou sú dosť nenápadné. Nie som ani vysoká, ani veľmi nízka. Taký zlatý stred. Svoj medailónik stále na som na krku a dávam na neho pozor ako na oko v hlave. Mám rada spoločnosť, aj keď sa to možno na prvý pohľad nezdá. Je síce pravda, že zo začiatku nedôverujem ľuďom, predsa len som sa už neraz popálila, ale ak si niekto získa moju dôveru, je pre mňa veľmi dôležitým a som ochotná sa za neho aj pobiť. Niekedy však potrebujem aj miesto čisto iba pre seba. Vtedy sa rada osamote prechádzam po prírode a premýšľam o všetkom možnom. Som však mierumilovná, aj keď je pravda, že občas, keď mám naozaj zlú náladu, tak viem vrčať na každého okolo seba a vybíjať si na nich zlosť ako prchká divá mačka. |
|
OceneniaInventár |
|
