|
Meno: Jun Bam Funkcia: RPG postava Fakulta: RPG Rasa: človek Ročník: 0. Vek: 20 Body: 0 Peniaze: 0 |
  Narodil som sa neďaleko malého mestečka pod čajovou horou a ako mnoho japonských chlapcom dvom starostlivým,pedantným a prísnym rodičom,ktorí však s veľkou láskou a k spravodlivosti vychovávajú svoje deti. Nebolo by na tom bývalo nič zlého,keby ich zmysel pre poriadok a spravodlivosť neprerastal medze znesiteľnosti. No ešte späť k narodeniu. Bolo to jedného júnového dňa,nechce sa mi odrátavať ktorého roku Pána,ale viem,že vtedy svietilo slnko a prašná ulica zývala tichom. Jediné,čo sa tam rozliehalo,bol krik mojej matky,ktorá ma vytlačila zo svojho lona. Meno mi dali krátke,no zatop zvučné. Otec riekol,že s takým meno sa nik nestratí,pričom ma naučí znášanlivosti a pokore. Vraj dlhé pážacie mená sú len pre vznešených ľudí a nie pre syna skromného čajového majstra. No smiešne je na tom to,že aj keď nepodnikal v najšťastnejšom obchode,tak peňazí mal ako pliev a možno aj viac. Keby bol chcel,pokojne by si smel žiť po pansku. Ako malé dieťa som sa hrával rád s chlapcami z ulice aj napriek protestom môjho otca,ktorý ma chcel mať neustále pri sebe. Nikdy si neodpustil naprávať každú moju chybu a učil ma presným pohybom,ktoré zákonite patrili k jeho práci. Neviem prečo,no od útleho detstva si zaumienil stvoriť zo mňa svoj verný obraz. Akoby sme sa niečím podobali. Tá jeho smiešna hranatá tvár až kontrastovala s mojou okrúhlou a veľké mäsité pery sa na moju úzku čiaru miesto úst ani len nepodobali. Mal som dokonalý výcvik od majstra čajov miesto veselého otca,ktorý by so mnou zašiel na ihrisko a pár krát si so mnou kopol do lopty. Prisadol som si odmietavo k čajovej súprave. Malej a jednoduchej,no vôbec nie zlej. Môj odpor tkvel v inom. ,,Kto sa už zaoberá týmto?",opýtal som sa neveriacky pri pohľade na uhladené pohyby,ktoré sprevádzali každú našu hodinu. Chcel som spoznať vždy v chlapovi oproti mne vlastného otca,no nikdy mi to nedovolil. Vždy mi ukázal len tohto tvrdohlavého čajového majstra,ktorým bol pre väčšinu. No pridlho ma otázka svrbela na jazyku. Vlastne teraz som už hľadel do vlastnej čajovej misky s ľahkosťou novovyžehleného prádla a očakával ďalšiu múdrosť mudrca. No nie otca. ,,Podávanie čaju je niečím viac,ako len obradom zjemnelého vkusu." Odpoveď mi však príde až prizložitá pre človeka. Možno nie pre majstra a jeho žiaka na ceste čaju - čadó,no ako odpoveď otca synovi bola prihlboká. Znova som pocítil to nepochopenie,ktoré ma v týchto chvíľach prepadalo. No nevedel som zastaviť prehlbovanie tej priepasti medzi nami. Keď som už bol "zdatný" čajový učeň,tak mi pribudlo len povinností. Niekto by si myslel,že si prácu rýchlo odbije a má pokoj. No toto umenie bolo zjavne založené na mojej trpezlivosti. Aj v toto jesenné popoludnie,tak ako zvyčajne,som sa pustil do čistenia záhradnej cestičky. Namrzene som vzal z komory na metly hrable na lístie a s veľkou precíznosťou sa pustil do upratovania. Zdvihol som aj každý zatúlaný list,ktorý stihol na zem padnúť,dávajúc hlavne pozor na úseky,nad ktorými sa košatil jeden z našich farebných a plodivých stromov. Aj by som bol odniesol náradie späť,no zarazil ma príchod otca,ktorý sa vrátil z jedného zo svojich "dýchankov" skôr. Vidiac moju uponáhľanosť a zrúc moju prácu podišiel k tomu najžltšiemu stromu a jednou rukou ním zatriasol. ,,Upratovanie tejto cestičky predstavuje tvoju očistu od prachu sveta. Úspech spoznáš, až keď pocítiš rýdzu a posvätnú podstatu.",tu sa otočil a bez ďalších slov ma zanechal s ešte väčšou kopou lístia pod nohami ako na začiatku. Moje posledné stretnutie s otcom sa nieslo v rovnakom duchu ako väčšina našich posedení. Sedel som tam,akoby som prehltol pravítko,a čakal,kým sa otvoria posuvné dvere a môj master vstúpi dovnútra. Odhodlane som sa narovnal a vrhol pred seba sústredený pohyb,keď sa dcére za mojim chrbtom odtiahli. Dlho som si v duchu vyčítal v duchu jeho prísnosť,no odhodlal som sa napriek svojej hrdosti a tvrdohlavosti,ktorá bola hádam našou jedinou spoločnou vlastnosťou, sa ho na to opýtať. Vyčkal som,kým zovrie voda,počkal na okamih,kedy budú čajové lístky rozomleté na prach a prijal som s predstieranou pokorou misku čaju. Ľahko mi bolo hľadieť mu do tváre,keď som vedel,že ja ovládnem túto situáciu za pár chvíľ. Keď prehovoril a po pár pripomienkach počasia,ktoré sú podľa etikety čajovania nevyhnutné,som mu položil svoju premyslenú otázku. Už ako dieťa som prišiel na to,že slová,čo v jeho prítomnosti zbrklo vyrieknem,mi neprinášali žiadnu odpoveď: ,,Otče.",oslovil som ho na tento okamih z jeho strany nežiadúco. No nenechal som sa zaraziť. ,,Nie som ja vari tvojím synom?",dlho som zvažoval,ako poskladať tieto slová dohromady a tu vám bol výsledok. No ostal tam sedieť ďalej len majster,akoby ničím iným od prapočiatku nebol a nestál pri mojom zrode. Tých pár slov,ako naučených z nejakej veľkej múdrosti zenu sa dotieravo prešmyklo cez moju pokojnú tvár. ,,Nesmieš muža,ktorý teraz sedí pred tebou,pokladať za svojho otca. Ale za veľkého čajového majstra,ktorý ťa učí a cvičí v Ceste čaju." No tu vo mne už vzkypela všetka zlosť nahromadená rokmi. Šálky sa rýchlo rozkutáľali do rohov miestnosti,pričom ich obsah zaplnil prázdne škáry podlahy v skromnej čajovej miestnosti. Vlastne to bol moment,kedy som vedel,že odchádzam. Zbalil som si len nutné veci a na stole nechal prostý pozdrav pre svojho majstra,že odchádzam z jeho učenia. Nemal som utekať od akého otca.  Dni,mesiace,roky ubiehali ako voda a ja som ich trávil spoznávaním tých najrozmanitejších miest sveta. Zvykol som si na život tam vonku, bez rodiny, ktorú vlastne ani nemám. Učil som sa ako prežiť sám bez pomoci iných. Až jedného teplého dňa moje túlavé topánky zastali pred informačnou tabuľou hlásajúcou meno mestečka kam som sa chystal vstúpiť.."Witchwood" Tak ako mi je zvykom zamieril som do miestneho baru. Naučil som sa, že na začiatok ako získať vedomosti o mieste, kde sa ocitnem, je práve bar ten najvhodnejší. Ani som sa poriadne neusadil, len čo som si objednal, prisadol si černošský mladík s upozornením, že som obsadil stoličku starému štangastovi. A tak ako je mi vlastné pustil som sa s mladíkom do reči. Už po pár minútach som vedel, že toto podivné mestečko s podivným názvom určite tak skoro neopustím. Bol by som hlúpy odísť z miesta pretkaného mágiou, kúzlami a všetkým o čom som si myslel, že jestvuje len v rozprávkach, bez toho, aby som sa tu poriadne porozhliadal a preskúmal každú škulinku, ktorú mi svet čarodejníkov odhalí. Lenže na taký podrobný prieskum potrebujem dlhodobejšiu strechu nad hlavou. To som vedel hneď a tak som trúfalo ponúkol mladíkovi dohodu. Ja mu pomôžem starať sa o každé zvieratko, ktoré zablúdi do jeho domu a on ma miesto platenia uchýli pod svojou strechou rovnako ako zatúlané tvory. On môj návrh prijal a ako bonus mi predviedol "drobné" kúzlo, keď pre moju zvedavosť prebudil zo spánku malú slnečničku, ktorej sme neskôr našli miesto ako stvorené pre ňu. Mimochodom, ten černošský mladík sa volá Tytil, je elf a hovorí vo veršoch. A ja viem, že je príliš zvláštny, než aby som si nechal ujsť možnosť byť mu po boku, kým ho neomrzí mať v dome cudzinca bez čarodejníckych schopností.  Netrvalo mi dlho zvyknúť si na život medzi čarodejníkmi a ešte ľahšie pre mňa bolo zvyknúť si na bývanie po Tytlovom boku. Možno aj preto, že v kuchyni som mu mohol predviesť niečo pre mňa úplne normálne, preňho kúzelné. A to nehovorím len o tom ovocnom džúse, z ktorého bol tak nadšený.. Ale za zmienku rozhodne stojí jedna výnimočné magická noc. Síce neviem kde sa v týchto končinách vzala polárna žiara, no ležať pod ňou pri tom nesmelom elfíčati bolo naozaj skvelé. A neviem, či to bolo práve týmto zaujímavým úkazom na oblohe alebo to tak chcel osud, ale tá noc má svoje miesto v mojej osobnej histórii ešte pre jednu udalosť. Teda, niekto by možno prvý bozk vo vzťahu nejak nevyvyšoval na udalosť, no ja áno. Pretože prelomiť Tytlovu ostýchavosť občas fakt dá človeku zabrať, ale stojí to za to, verte mi. Ale chcel som hlavne poznamenať to, že Tytil je skutočne tak zvláštna osôbka ako som si myslel hneď pri našom prvom stretnutí...  Síce pobyt u Tytilka obnášal pomoc so starostlivosťou o všetkých zvieracích zatúlancov, ktorí k nemu zavítali ani jeden deň som si nezabudol posťažovať, že už chcem, aby sa k nám zatúlalo aj nejaké mačiatko, ktorému budem môcť venoať svoju pozornosť. A tak mi Tytil pomohol rozmiestniť okolo domu misky s mliečkom so slovami, že to by prípadných mačacích tuláčikov malo prilákať a ja som všetok voľný čas, ktorý som práve netrávil s ním, strávil pozorným sledovaním okolia domu. Presnejšie povedané našiel som si svoju pozorovateľňu odkiaľ som videl na všetky misky. A verte, či nie, dočkal som sa! Jedného, pre mňa krásneho, dňa som si pospevoval sediac na konári stromu, čo bola moja spomínaná pozorovateľňa. Keď sa pri mne objavil Tytil. Vlastne možno ani nešiel tak potichu, no ja som bol príliš sústredený na sledovanie diania pred sebou, než aby som registroval jeho príchod než ma na seba upozornil. A kdesi pred nami sa o pár minút pohli vetvičky jedného z kríkov. Moje nadšenie zmiešané s napätím muselo byť snáď hmatateľné, no vďaka Tytlovi som sa donútil správať v rámci možností čo najpokojnejšie pretože tentokrát to nebol len planý poplach.V skratke...moje čakanie sa vyplatilo, pretože z pod kríku vykukla malá, chlpatá, strakatá hlávka mačiatka. Ako som neskôr zistil, malej mačičky, ktorú som si s nadšením mne vlastným odniesol domov. Takže, čakal som snáď celú večnosť, no teraz mi robí spoločnosť malé, rozkošné mača! Trpezlivosť sa vypláca..  Tytla nikde a tak sme s maličkou ostali sami a práve keď som sa kochal pohľadom na mliečkom sa kŕmiacu mačičku niekto zaklopal. A ten niekto bola šarmantná vlkolačia dáma, presnejšie Tytilova mamka. Vlatne nemám k tomu čo dodať okrem toho, že viem, že si budeme rozumieť, keďže sme sa skvelo porozprávali pri hrnčeku kakaa, teda ja s pohárom džúsu a samozrejme za prítomnosti malej chlpatj gulôčky, ktorej som vďaka svojej "svokričke" konečne dal meno...Brita. |
|
OceneniaInventár |
|
