Belfirin - Profil

Meno: Ariana Emmerson
Funkcia: Študent
Fakulta: Lunarius
Rasa: Človek
Ročník: 3.
Vek: 0
Body: 1210
Peniaze: 2980

Ten osudný deň
Slnko zapadlo za protiľahlí kopec ako cent do prasiatka. Muž si povzdychol. Čakala ho dlhá noc plná očakávania a nespavosti. Delaine to však mala ťažšie. V bolestiach sedela na nemocničnom lôžku. Trew sa snažil spraviť pre ňu pohodlie, nebolo to ľahké, keďže budúca trojnásobná mamička teraz potrebuje pokoj. Atmosféra bola v skutku rušivá. Deň sa končila a slnko vystriedali hviezdy. Úprimne, deň mal ešte ďaleko dokonca, pre Del určite. Minúta sa vliekla za minútou. Pripadali ako hodiny márneho ležania na posteli. Už za chvíľočku to bude končiť...chvíľočku. Áno, pred tým bolesť a potom vytúžený oddych a spánok. Už len pár malých chvíľ. Budúci otecko si nervózne vedľa postele poklepkával nohou. Sám pre seba si zamumlal:
„Kedy to už bude?“ bola to taká rečnícka priam žiadacia otázka. Započula to však aj Del a spustil sa hysterický záchvat:
„Tak ty si nedočkavý? Poď si to odrodiť ! Čo si myslíš? Že je to pre mňa prechádzka ružovou záhradou?“ hystericky hovorila. Už to začínalo prerastať cez hlavu aj Treworvi. Chcel niečo povedať, no jeho slová prerušil príchod doktora.
„Nebojte sa, to je len ten známy mamičkovský záchvat.
Dáme jej elixír proti bolesti a bude to...“ oznámil obom doktor.
„Vlastne sa vyskytli menšie komplikácie... v muklovskom svete by vám povedali, že máte rizikový pôrod, keďže dieťa má omotanú pupočnú šnúru okolo krku, žiaden strach, máme tu na to elixíry, ktorý udá správny smer... takže ideme na to nie?“ to bola posledná veta. Delaine pichli elixír a dieťatko sa za pol hodinky narodilo bezbolestne...

Gény sa nedajú oklamať

Nebolo pochýb, že je to jeho dcéra, bielučké vlásky ako páperie pokrývali maličkú hlávku, svetlo modré očká na neho pozerali krásnym nevinným pohľadom a vôbec celá tvárička sa až nápadne podobala na tie dve, ktoré mal možnosť vidieť medzi prvými, patriace jej obom sestrám. Mimovoľne sa pousmial, vzal si ju do náručia a nahlas oznámil všetkým naokolo meno dievčatka, nad ktorým už dlhšie premýšľali s Delaine:
„Tak, vitaj medzi nami, Ariana!“ Opatrne uložil maličkú do postieľky vedľa svojej ženy a pritiahol si vzácnu vyrezávanú drevenú stoličku, aby mohol pozorovať obe spiace osôbky, jeho srdcu najmilšie teraz v tomto dome. Posledný studený lúč slnka zmizol za hustými korunami stromov a malá vilka sa ponorila do tmavého šera. Nálada v dome sa však zmenila, namiesto napätia sa vnútri usadil pokoj a radosť z ďalšieho nového člena rodiny, ktorý zaiste pripraví ešte nezabudnuteľné zážitky pre všetkých, ako tie dve darčeky pred ním. Mal rád svoje dcéry nadovšetko. Nevie, čo by robil, keby ich nemal. Momentálne mal chuť výskať, skákať, ujúkať a tancovať. Asi by to aj spravil, nebyť toho, že malá zaspala. Len sa usmiala vybral sa do svojej izby. Ani len netušil, že tak rýchlo zaspí. V hlave mu víri kopa myšlienok. Odreagoval sa tým, že si pustil svoj obľúbený hit „z mládí“.

Čarodejníčka?

Od narodenia malej Emmersonovej uplynuli štyri roky. Teraz veselo poskakovala v cukrárni svojej mamy, prihovárala sa zákazníkom a na všetky strany rozdávala veselé úsmevy. Práve si skúmavo obzerala malého chlapca približne v jej veku, ťahajúceho mamu za sukňu a nervózne sa čohosi dožadujúceho. Vyzeralo to, že chlapček sa už- už rozplače. Vtedy Ariana začula čo vlastne od mamy toľko vypytuje: „Mamii, mami, prosíím ťa, kúp mi tú jahodovú zmrzlinu, tú, čo mi vždy kupuje ocko, prosím, daj mi ešte peniažky, potrebujem dať tete predavačke peniažky..“
, mama sa veselo rozprávala s chlapom postávajúcim vedľa nej a svojho syna milo ignorovala. Chlapčeka jej prišlo ľúto. Všimla si, že z vrecka chlapa rozprávajúceho sa z chlapcovou mamou trčí dvadsaťkorunová bankovka. Chcela ich dať chlapčekovi. Bála sa prísť a ukradnúť ich, na to nemala dosť odvahy. A potom sa to stalo. Ako Ariana upierala svoje veľké očká na vytŕčajúcu bankovku, tá sa pomaly zdvihla, vyletela z vrecka a prešuchla sa chlapcovej mame okolo drieku a pristála presne v chlapcovej ruke. Ten na ňu chvíľku omráčene hľadel, potom sa rozbehol k pultu a za chvíľu mal celú tváričku zašpinenú od jahodovej zmrzliny, čo sa ju tak ponáhľal zjesť. Sama vykoľajená tým čo sa práve stalo, sa opatrne obzerala či ju niekto videl. A vtedy si všimla mamu. Postávala pri dverách, čo viedli von z cukrárne a uprene ju pozorovala. Neusmievala sa, ale zamyslene sa mračila. Takéto prečudesné nevysvetliteľné veci sa odvtedy malej stávali často. Rodičia si to všimli, ale pravdepodobne sa rozhodli to ignorovať.

Škola

Nadišiel deň jej jedenástich narodenín. Práve keď šla do jedálne na oslavu, zastavila ju mama a s úsmevom jej podala do rúk nejaký list. Ariana si ho dala do novučičkého kabátu a pobrala sa užiť si oslavu. Po oslave, bola už neskorá noc, prišla do izby a keď si odkladala kabát, prišlo jej na um že v ňom má list. Rýchlo ho popadla do rúk a začala v ňom šmátrať pokým nenašla list. Celá horela nedočkavosťou kto jej píše. Zostala stáť ako obarená keď list prečítala… Ide do školy! To je koniec... úplný. V pyžame sa presunie dolu do kuchyne, kde si zapáli malú lampičku a ohreje si mlieko. Dá si doň trochu cukru, aby ju to upokojilo. Príde k nej otec. „čo nespíš, ty potvorka?“
spýta sa jej a ona sa zamračí. Predsa len, je spokojná s tým ako žije teraz. Nechce žiadne zmeny. „Ocko? Ty si mi sľúbil vlastných učiteľov, pamätáš?“
spýta sa ho nedôverčivo. Prečo má ísť do školy? Ona chce zostať doma. „Áno, ale... si už veľká slečna. Chápeš, že tie veci sa nedejú len tak. Máš nadanie a tu treba využiť. Tá škola nie je obyčajná. Je pre nadané deti ako si ty.“
Usmial sa. „A už choď spať lebo zajtra ráno nevstaneš.“
Zobral jej pohár z ruky a trošku ju pošťúchal. Vybrala sa teda hore a ľahla si do postele. Ešte dlho rozmýšľala nad tým, čo povedal. Nechcela tomu uveriť. Ona a do školy...

Ocenenia

Inventár

Nick:
Heslo: