|
Meno: Nuisika C. Selvinski Funkcia: Asistent Richtárky Fakulta: Solarius Rasa: Vlkolak Ročník: 0. Vek: 56 Body: 90 Peniaze: 28021 |
||||||||||||||||
 Možno som to mohla zariadiť tak, aby to dopadlo dobre pre všetkých. Možno som s tým dokázala niečo robiť, ale bola som spokojná? Konečne som sa im vzoprela a pri jednom malom kúsku rebélie som chcela otcovi ukázať, že ja som tá, ktorá nebude nikoho poslúchať, že ja som tá, ktorá sa vzoprela jemu aj kráľovi! Že ja som tá, ktorá nebude robiť to, čo jej nadiktujú iní... ale oplatilo sa mi to? Narodila sa mi dcéra. Narodila sa mi dcéra aj keď som si sľúbila, že svoje dieťa do takéhoto sveta nikdy neprivediem. Narodila sa mi dcéra a čo bolo horšie, bola upír... zistili to a zabili ju. To, prečo som sa vzpriečila bola smrť... smrť za ktorú som mohla... jedine ja. Cavalieri Nodik Topce Trochu sa narodiť, trochu si požiť, a potom trochu umrieť. I. Kapitola. Mala som pocit, akoby som sa topila v čiernych vodách osudu. Bolo to presne v deň, kedy som zistila, kto vlastne som. Nechápem prečo to predo mnou tajil a keci o tom, že ma chcel pred tým ochrániť by som mu nezožrala, ani keby som mala desať rokov. Ako ma predsa mohol ochrániť predo mnou samou? Je to kravina. Do neba volajúca kravina a môj otec vystavil mňa a aj ostatným okolo mňa obrovskému nebezpečenstvu, keď mi to hneď nepovedal. Mohla som umrieť a mohli umrieť aj oni. Och, ale jasné, služobníctvo nikdy nehralo veľkú rolu v hrade, ani v celej Británií a už vôbec nie v srdci nášho kráľa. Ľudia poznajú aj tak len dva druhy umierania. Smrť pre niekoho a smrť pre nič. Ja nepatrím ani do jednej z týchto kategórií, neumrela som a pochybujem, že sa to niekedy stane. Vlkolaci sú obávaní a prekliati. A taká som aj ja. Obávaná. Báli sa ma. Kráľ sa ma bál rovnako ako sa bál môjho otca a uja Fenixa. Lenže ja som si takýto život nevybrala a sotva by som dokázala s čistým svedomím povedať, že som proti tomu niekedy niečo robila. Páčilo sa mi to. Páčilo sa mi, ako sa každý pri mojom pohybe stŕhal, milovala som, ako sa na mňa pozerali, akoby som ich vedela zabiť jediným pohybom. A ja som to aj vedela a milovala som to. Milovala som sa viac, ako dokážem vypovedať a čo to o mne svedčí? Že som presne to, čo zo mňa chceli mať. Otec a kráľ sa pomaly ale isto stávali mojimi veliteľmi- presne tak, veliteľmi, nie rodinou. Nie otcom a strýkom, alebo blízkym priateľom. Obaja boli moji velitelia, generáli. Počúvala som ich, lebo som musela. Počúvala som ich, lebo som to mala v akejsi imaginárnej zmluve, ktorú kedysi dávno podpísal môj otec aj napriek protestom mojej matky. Bola som majetok kráľovstva. Bola som majetok samotného kráľa a nezáleží na tom, ako nebezpečná som bola. Nezáleží na tom, že sa zo mňa mama snažila spraviť dobrého človeka a vždy i hovorila, aby som sa riadila vlastným rozumom a srdcom, pretože skôr ako som stihla pochopiť jej slová, už jej nebolo. Zabili ju, lebo ako jediná v tomto kráľovstve plnom majetníckych, snobských magorov, bola schopná citu, ako každá matka. Ako jediná ma ľúbila a chcela pre mňa to najlepšie. Iste, otec stále hovoril, že to robí preto, aby zvyšné generácie našej rodiny vyrastali v dobrom prostredí bez vzbury. A ja som mu verila, och bože, ako veľmi som mu verila a robila som presný opak toho, čo mi kedy hovorila matka. Uzatvorila som svoje srdce a uzatvorila som svoj rozum. Na povrch prešli inštinkty a snaha niečo dokázať. Z mojej pokožky vyžarovala autorita a túžba po moci a ja som vedela, že to dosiahnem. Nie po dobrom, nie prosbami a presviedčaním, ale strachom a smrťou. Vždy to tak bolo a nikdy sa to nezmení. JA sa nikdy nezmením, bola som tak vychovávaná a bohužiaľ nikdy sa nenašiel nikto, kto by malému dievčatku s pazúrmi ukázal správnu cestu a nakoniec som na tú noc aj zabudla. Na tú noc, ktorá spustila túto lavínu poľutovaniahodného života. Môjho života. ,,Ocko? Prečo nám horí domček?“ ,,Lebo je tam mama.“ ,,Aha.“ Mala som deväť rokov, keď som sa dívala na to, ako nám horí dom. Vtedy som to nechápala... ale pochopila som to neskôr. Ale možno to bolo až príliš neskoro na to, aby som tým niečo dokázala zmeniť. Písal sa tok 1624. Narodila som sa presne v tej rok, kedy na britský trón nastúpil Karol I. Môj otec sa stal jeho pravou rukou a moja mama... no ona nebola práve nadšená tým, že spolupracujeme s Karolom. Vlastne, že s ním spolupracuje on. Mňa toho v tej dobe veľa nezaujímalo. Mama sa snažila spraviť zo mňa princeznú, ale to sa celkom priečilo s plánmi môjho otca. Namiesto bábik som na Vianoce dostávala drevených vojačikov, lukostrelcov a malých drevených vlkolakov s otvorenými tlamami. Malo mi to niečo pripomína a aj pripomínalo, pripomínalo mi to mňa... pripomínalo mi to naše životy. Pripomínalo mi to, že za všetko môžu oni. Za to, že každý mesiac ma zožiera bolesť horšia ako oheň na nahej koži, bolesť taká, až som mala pocit, že moje vnútornosti sa poskrúcali do jedného uzlíčka a nikdy viac sa nerozpletú. Bolesť za ktorú môže jedine on, lebo ma na to nepripravil. Bolesť za ktorú môže aj kráľ, lebo kvôli nemu som sa nemohla zmeniť. Bolesť za ktorú zaplatia obaja, lebo ani jeden z nich to nedokázal zvrátiť. Lebo ani jeden z nich ma nemiloval. Márne sa mama modlila, márne prosila Boha o to, aby ma ušetril tej bolesti, aby mi zabránil zabíjať nevinných.. darmo presviedčala otca, že pre svoje jediné dieťa nechce taký život, aký vedie on... ale Boh nás už dávno opustil, ľudia dávno prestali byť nevinní... a ja som chcela byť presne ako otec. Nebezpečná, dôležitá, obávaná, krvilačná, veľká beštia. II. Kapitola. Nebudem vám tvrdiť, že som sa na to dívala z hora, aj tak by mi to nikto nezožral. Fakticky som toho bola centrom. Bolo to prvý a hádam aj posledný krát, kedy sa pozornosť točila len okolo mňa. Neviem či to bolelo, neviem ako som vyzerala, neviem ako vyzerala moja matka, či bola šťastná, alebo sa na jej tvári zračili obavy. Či bola zdesená, alebo zúfalá do akého sveta porodila svoje dieťa. Ale viem si predstaviť ako sa tváril môj otec. Akoby práve vyhral v šachu nad kráľom. Akoby práve porazil francúzske vojsko, akoby práve vyhrali vojnu o Britániu. Na jeho tvári sa presne odzrkadľoval ten výraz totálneho pomätenia, ten výraz moci a zdesenej radosti, čo nemalo nič spoločné s tým, že som sa práve chystala na svet. Bola som dieťa, bola som vlkolak a narodila som sa v dome kráľa Karola I. a to bolo kľúčom k úspechu. Ale nie k môjmu. K úspechu Marwela Cavalieriho. Môjho otca. Hneď ako som sa dostala von začala som kričať. Nebolo to preto, lebo by mi bola zima, vôbec nie. Kričala som, lebo som dopredu tušila do akej brečky ma zapojili skôr ako som proti tomu vedela odporovať. Plakala som, lebo by som radšej umrela ako bola na tomto svete s poslaním, ktorému nerozumel nikto. Moje miesto v tomto kráľovstve bolo od začiatku úplne jasné. Brať toľko životov, koľko som len mohla. Ničiť a plieniť. Brať a kradnúť. Tvoriť a zabíjať. Kto by to nechcel? Mohla som robiť všetko, čo by človeku ani len neprišlo na um! Ale vtedy som to pravdaže nevedela, avšak... mala som šiesty zmysel. Nebola som len vlkolak, ale bola som aj žena, čo znamenalo značný problém pre spoločnosť. Ženy neboli veľmi populárne, ženy nepatrili medzi tie, ktorých by ste sa báli. Možno práve preto mi otec vybral meno, ktoré nikto nedokázal ani nahlas vysloviť. Kvôli tej irónií. ,,Joolana Nuisika Surajina L. Venya Adrianiana Cavalieri.“ III. Kapitola. Mala som osem rokov a Karol prvý bol na vrchole svojej vlády. Všade bol chaos. Nikto si nemohol ani kýchnuť bez toho, žeby o to nepožiadal písomné povolenie. Moja mama bola proti všetkému, čo Karol navrhol a parlament s tým nesúhlasil. Vlastne, keby nemala za manžela môjho otca, sama by sa pridala k parlamentu a uskutočnila by to, čoho sa každý vladár obáva najviac. Sprisahanie proti nemu. Ona by toho bola schopná, rovnako ako som ja v tej dobe bola schopná trhať bábikám hlavy bez toho, žeby som tušila, že to niekedy budem robiť na ľuďoch. Pamätám sa, ako som sedela na veľkej posteli s krásnymi hebkými obliečkami a baldachýnom, strašne som jej závidela... jej krásu, jej husté, kučeravé, blonďavé vlasy, to všetko som jej závidela. Česala mi tmavé vlasy a pritom si spievala moju obľúbenú uspávanku, hovorila mi o krásnych príbehoch. O príbehoch, kde bolo všetko dovolené. O príbehoch, kde nebolo zúfalstvo, bolesť a krik. O príbehoch plných lásky, úcty a dôvery. Boli to krásne rozprávky, plné farieb, zvukov, jasu a šťastia. Plné toho najkrajšieho, čo si len osemročné dievčatko dokáže predstaviť. Úplný opak od reality, čo sa diala vonku. Hoci niekedy to peklo, čo som zažívala doma sa nedalo porovnať s tým, čo sa dialo tam. Ale boli to len rozprávky. Vždy to boli len rozprávky. Mama mi tiež hovorila, že sa ma otec bude snažiť zneužiť na svoje nápady, hovorila mi, aby som sa riadila srdcom, ale ja som mala v srdci ich dvoch, tak prečo by mali byť otcove nápady zlé? A vtedy prišiel Karol do našej spálne, chvíľku tam len stál, obe sme samozrejme vyskočili a poklonili sa mu... a na druhý deň som počula rozhovor: ,,Ak s tým niečo neurobíš ty, spravím to ja Marwel a tvoja rodina upadne do zabudnutia a hanby!“ Kričali na seba. Kráľ s otcom. Tak strašne kričali. Ich hlasy sa zlomyseľne odrážali od stien. ,,Je to moja žena!“ ,,Mal si si na ňu dávať pozor! Načo ti je žena s vlastnými názormi? Na to pozor priateľu, zatiaľ chcem len jej hlavu...“ Nechápala som načo chce maminu hlavu, nemá snáď svoju? Aj moja bábika mala hlavu, takú peknú, blonďavú... ako veľmi som chcela žlté vlasy! ,,Chceš.. ty odo mňa žiadaš, aby som sa zbavil svojej... chceš, aby som ju... zabil?“ ,,Ak to nespravíš ty, spravím to ja. Pred zrakom celej krajiny.“ Zdvihla som pohľad. Kráľ tento tón používal len vtedy, keď chcel vážne zdôrazniť svoje slová. Nemala som tušenie o čom sa tam rozprávajú a nechcela som to zisťovať, práve mi mamina ušila krásne šaty pre moju bábiku... IV. Kapitola. Sedela som na drevenej podlahe a ignorovala som zmätok, ktorý sa okolo mňa obtieral. Všade sa hemžilo služobníctvo, sem tam mi niekto povedal, aby som si sadla na stoličku, ale ja som sa vždy poctivo odplazila na miesto, kde som mala rozložené hračky. Ako plynul čas hračky, handrové bábiky, nahradili drevený vojačikovia s ktorými ma otec učil najlepšie vojnové zoskupenie. Tvorila som si svoju mini armádu. A keďže mama bola mŕtva, nikto mi to ani nezatrhol a ja som sa nesťažovala. Bola som rada, aspoň za tú krátku chvíľku pred večerou, keď mi venoval svoj drahocenný čas. Veď kto by chcel nejakú krásnu blonďavú bábiku s porcelánovou tváričkou a večným úsmevom na perách, keď mohol mať za sebou celý zástup armády pešiakov a on mohol byť generál? No aj tak som potajme v noci chodila do svojej malej poličky a so slzami v očiach som hladila malú bábiku, to posledné čo mi ostalo po mame. To posledné, čo nenašiel kráľ a nerozhodol sa to zničiť rovnako ako ju... rovnako ako mňa... rovnako ako našu rodinu. Nenávidela som ho. Nenávidela som ho z celej svojej duše, lebo som chápala jeho slovám spred troch rokov. Presne som vedela, čo znamenajú a nenávidela som ho za to ešte viac. Môj odpor ku kráľovi sa nedá ani popísať, tak veľmi som si želala svoj osud držať pevne v rukách, až som sa niekedy pristihla pri myšlienke splnu. Kráľ miloval splny, vždy sa počas nich chodil rád poprechádzať po záhrade a pritom počúval zavíjanie svojich zverencov a poskokov medzi ktorých som patrila aj ja... Zoradila som vojakov do istej formácie. Päť vlkolakov po pravom a ľavom krídle a ďalší siedmi boli vpredu pred pešiakmi. Pred zadnou líniou vlkolakov bolo viac ako tucet lukostrelcov- luky už boli dávno natiahnuté. Pred lukostrelcami bol ďalší zástup pešiakov- vojakov, ktorých jedinou zbraňou bol zanietení tupý pohľad v očiach a meč v pošve. Začarované figúrky sa pohli a zaútočili na jedinú drevenú postavu, ktorá zostala na dlážke... jediná postavička, ktorá nebola chránená... Karol I. V. Kapitola. ,,Niekam odchádzaš?“ spýtala som sa Fenixa, keď som videla ako si balí svoje veci do malej truhlice. Zvláštne na tom bolo aj to, že bola práve pol noc. Stála som pred ním len v bielej košeli s lampášom v ruke. Nechcela som aby odišiel, v poslednej dobe bol Fenix jediný človek ktorý si dokázal v kráľovom blázinci udržať chladnú hlavu. A okrem toho, patril do Tajnej rady. Kto zastúpi jeho miesto? Fenix sa ku mne dostal rýchlym krokom a chytil ma za ramená. Slabo mnou potriasol (bol jediný človek, ktorému som v tejto dobe dovolila dotknúť sa ma a stisnúť, keby to bol niekto iný, prišiel by o ruku) a hlboko sa mi zahľadel do očí. Videla som, ako sa mu tam trblietajú slzy, videla som ako nechce odísť, lebo sa možno bál, že mu to nik nedovolí. No asi preto odchádzal o pol noci. ,,Nesmieš to nikomu prezradiť Nuija. Nesmieš to nikomu prezradiť...“ šepkal naliehavo a chcel aby som to chápala. A ja som chápala. Len som sa na neho zdesene dívala a nechala jeho mocné ruky, nech trasú mojím telom. Slabo som prikývla vydesená svojim skutkom, lebo ak by na toto niekto prišiel oboch by nás čakala gilotína. ,,Nechcem aby si odišiel...“ šepkal som zúfalo a tentoraz som žiadala o pochopenie ja jeho. On ako jediný dokázal používať svoj rozum. Uvažovať racionálne a nekonať len na hlúpe rozkazy kráľa. Tuho si ma k sebe privinul a ja som sa mu rozvzlykala na plece. Pustila som lampáš na zem. Rozbil sa na milióny kúskov, ale tušila som, že to nikto nepočul. Keby sa niekto blížil dokázala by som ho počuť ešte skôr ako jeho noha dopadne na dlážku, a Fenix to vedel. Vedel, že jeho by som nikdy nezradila. Aj keby to znamenalo moju smrť, on jediný si to nezaslúžil. Odtiahol si ma od seba a pobozkal ma na čelo. Mimovoľne sa mi zatvorili oči a tentoraz som sa rozplakala. Slzy mi po tvári stekali ako dva vodopády a nikto sa nesnažil ich zastaviť. ,,Buď dobré dievča Joolka. Vždy si ňou bola, ale nesmieš sa nechať ovládať. Používaj svoj rozum, ten kráľov zlyhal už dávno. Pochopíš drahá... pochopíš.“ Znovu si ma k sebe privinul a ja som tušila, že je to už posledný krát. Objala som tak silno, aby som mu náhodou nerozpučila rebrá. ,,Bola si mi ako druhá dcéra...“ Posledná veta, ktorú mi povedal pred tým, ako vyhodil truhlicu z okna a on sám z neho skočil. Ponáhľala som sa tam, chcela som vedieť či sa mu niečo nestalo, ale on to mal dobre premyslené. Truhlica dopadla do sena a on priamo na koňa. Naše oči sa nakoniec spojili a ja som prišla o jediného muža, ktorý v mojom živote držal aký-taký poriadok... a zrazu bol preč. VI. Kapitola. Práve mi pomáhala jedna moja slúžka obliekať si slávnostné korzetové šaty, keď mi do izby vbehol otec s kráľom za pätami. Zdalo sa mi, že si otec niečo mrmle popod nos, no ignorovala som ho. Bola som príliš zaneprázdnená šokovanými pohľadmi, ktorými som prebodávala kráľa. Nikdy v živote som ho nevidela v tejto časti hradu. Zreval na slúžku, ktorá od ľaku pustila stužky na zem a rýchlo vybehla z miestnosti. Chcela som mu pripomenúť, že ona je moja slúžka a len ja mám právo takto sa ku nej správať, ale mlčala som. Vedela som, že asi príde niečo ešte horšie, keď si dal Karol tú námahu a dovalil sa do mojej izby. Pridržala som si neuviazaný a voľný korzet na prsiach a uklonila som sa mu. ,,Vystri sa!“ zreval na mňa a otec sa za ním krčil ako ranený pes. Absolútne som nechápala o čo tu ide, zamračila som sa najprv na jedného a potom na druhého. ,,Čomu vďačím, za túto príjemnú návštevu vaša výsosť?“ spýtala som sa s náznakom irónie a znovu som sa uklonila. Podišiel ku mne a chytil ma za ramená. Pamätáte si ako som hovorila, že len Fenix bol ten, komu by som niečo také dovolila? Celé moje telo sa napälo a ja som do jeho rúk drgla tak silno, aby mu tam minimálne zostali modriny. Odstúpila som od neho, schytila som z postele župan a obmotala som si ho okolo seba. Chvíľku sa na mňa obaja vyjavene dívali a ja som v otcových očiach videla výčitku. Viete si predstaviť kde som mala jeho výčitky, ani len kráľ ma nemôže vidieť nahú... ,,Fenix ušiel aj s mojimi dokumentami! Viete si predstaviť slečna, čo to môže znamenať?“ ,,Že bude mať čím kúriť?“ šepla som sotva počuteľne. No možno nie až tak potichu. Kráľ na mňa zdvihol ruku a pokúsil sa ma udrieť, avšak zabudol, že moje reflexy sú stonásobne rýchlejšie ako tie jeho. Odrazila som jeho ruku takmer až unudene. Znovu na mňa vyjavene pozeral. ,,Čo si to...!“ ,,Dovoľujem? Nemáte právo, dokonca ani vy vaša výsosť.“ Znovu som sa zdvorilo uklonila. ,,Čomu vďačím za vašu návštevu, vaše veličenstvo?“ zopakovala som svoju prvú otázku a čakala som na jeho vysvetlenie. ,,Fenix ušiel a ukradol mi dokumenty.“ Začal znovu a videla som ako mu z očí šľahajú plamene. Vzdychla som si, mohol by povedať už aj niečo čo neviem, nemala som naňho celý čas. Stále som bola len v župane. ,,A niečo mi našepkáva, že ty vieš kde je. Vždy si ho mala rada, určite sa s tebou prišiel rozlúčiť a moje stráže mi potvrdili, že si sa s ním stretla v noc jeho odchodu.“ Snažila som sa nedať na sebe najavo žiadne prekvapenie, ale jeho víťazoslávny pohľad mi našepkal, že to bol márna snaha. Ako ma mohol niekto vidieť? Pokrútila som hlavou. ,,Netuším, kde je ujo Fenix, ale môžete si byť istý pane, že ak nechce byť nájdený tak neplytvajte vojakmi na jeho hľadanie.“ Povedala som čo najviac zdvorilo ako som v tejto situácií dokázala vydržať a uklonila som sa. ,,Ty jedno bezočivé dievčisko! Nevieš s kým sa to rozprávaš?!“ zreval na mňa a opäť na mňa zdvihol ruku, avšak to čo sa dralo z mojej hrude ho zastavilo. Vrčala som naňho tak hlasno, až sa do toho zapojil otec a postavil sa pred neho. ,,Vypadni Joolana, vypadni kým si nenarobíš ešte viac problémov.“ Zavrčal na mňa. Len som sa na neho letmo pozrela a ignorovala som svoje inštinkty, ktoré mi našepkávali, žeby som sa mala teraz hneď vrhnúť na kráľove hrdlo a rozseknúť ho napoly! Chvíľu sme na seba obaja civeli a zabudli, že je s nami aj Karol. Keď som zistila, že otcovo vrčanie je intenzívnejšie ako moje vzdala som to a odpochodovala som zo svojej izby, pričom som si zavolala späť slúžku aby mi pomohla obliecť sa. VII. Kapitola. Prechádzala som sa po hrade pričom som sa prstami dotýkala kvetov, ktoré boli vysádzané v obrovských kamenných črepníkoch. Boli to červené ruže, krásne, voňavé červené ruže. Milovala som ich. Milovala som ich lebo mi pripomínali všetku tu krv, ktorú som bok po boku deň čo deň s otcom prelievala. Zostala som stáť pod akousi alejou a užívala som si letný vánok, ktorý mi strapatil vlasy. Mimovoľne sa moje pery roztiahli do úsmevu, ktorý však zamrzol práve vtedy, keď za mnou prišiel posol s listom od kráľovho tajomníka. Nechápavo som ho otvorila a poslala som posla preč. Slečna Cavalieri, s hlbokou ľútosťou a bolesťou v srdci mi prilieha táto smutná správa. Musím vám oznámiť, že váš otec padol. Jeho telo bude do kráľovstva privezené za súmraku, aby si rebeli nevšimli, že kráľ prišiel o veliteľa vojska a nezačali vzburu. Boli by sme radi, keby ste si prevzali jeho telo. Boh žehnaj jeho duši. E.R.D. Nevedela som, kedy som si stihla sadnúť, ale viem, že to bolo to najlepšie čo ma napadlo. Zatočila sa mi hlava a mala som pocit, akoby som padala do tmy z ktorej sa nikdy viac nevrátim. Vlny bolesti ma obmývali ako oceán a ja som ani nevedela, či som ešte stále na žive. Želala som si aby som nebola. Tak veľmi som si to želala. Stále som ten list čítala dookola a dookola, akoby sa jeho obsah mohol zmeniť len tým, že som ho o to v duchu žiadala. Otec nemôže byť mŕtvy.. on, vždy taký húževnatý, taký vážený, tak silný... nie je mŕtvy, to nie je pravda! Ani neviem ako dlho som tam len tak sedela a vo vnútri som zvádzala boj o to, či je alebo nie je môj otec stále mŕtvy, ale keby som si pripustila túto možnosť, nič viac by neexistovalo. Rozbehla som sa cez chodbu pričom som vrieskal na služobníctvo, len aby som si niečo dokázala. Nie je mŕtvy.. nemôže byť. ,,Idem za kráľom!“ zrevala som na stráže ktorá stáli pred jeho pracovňou. Ani som nevedela prečo za ním chcem vlastne ísť, ale len to, že on nepotvrdil smrť môjho otca... to bola moja posledná nádej, že je vlastne ešte stále nažive. Stráže ma rezolútne odmietali pustiť dnu, neviem čo som im spravila, ale dúfam, že som ich nezabila, hoci v tejto chvíli mi na tom ani trochu nezáležalo. Vpadla som dnu a kráľ sa postavil. Hodila som pergamen na jeho stôl a prosila som ho očami, aby mi povedal, že to čo sa tam píše je len hlúpy vtip. Nič viac ako vtip! Lenže on môjmu pohľadu nechápal, vždy bol tak trochu zaostalý. Vzal si pergamen do ruky a prečítal si ho, vráska na jeho čele sa vyrovnala v náznakom pochopenia. ,,Mrzí ma to Joolana, ale je to pravda. Jeho telo je už v hrade, ak chceš... bude pochovaný ako kráľ a...“ viac som nechcela počúvať, vyletela som z jeho pracovne tak rýchlo, že zo mňa asi zostal len rozmazaný fľak. Nechápala som prečo jeho telo priviezli do hradu, ešte nemôže byť tma.. ešte... Bola tma. Jeho telo priviezli v koči. Bol celý zakrvavený a jeho hlava ležala vedľa jeho tela. Nechápala som to. Bol vlkolak! Ako sa mohol niekto dostať k jeho hlave.. ako... ako?! Pýtala som sa každého kto ho priviezol ale všetci len sklonili hlavu a dívali sa na zem, akoby sa mi báli pozrieť do očí, akoby sa báli, žeby som ich zabila... a ja som to spravila. Tých troch... všetkých tých, čo s ním boli a neuchránili ho ďalšej misií zahnať rebelov do kúta, všetkých som ich zabila... lebo oni si nezaslúžili žiť, kým bol on tuhý a bez hlavy... VIII. Kapitola. Všetci plakali. Všetci sa tvárili, akoby smrť môjho otca bola nejaká obrovská strata pre národ. Och keby som nemala uslzené oči a hlava ma nebolela od toľkej bolesti a žiaľu, všetkých by som ich vysmiala. Do jedného. Aj kráľa a nezáležalo by mi na tom, žeby som bola vyhostená, alebo popravená. Bolo by mi to fuk, aspoň by som bola ďaleko od tohto bohom zabudnutého miesta, kde ide každému len o to, aby si zasunul do najkrajšej a najnepovoľnejšej slúžky, alebo o to, koľko zlatých mincí má v truhlici. Úprimne povedané, niektorý mali zlaté mince aj v hlave namiesto mozgu. Občas som sa čudovala, ako môžu vôbec chodiť s hlavou vztýčenou keď v nej majú toľko blbostí a absurdít a malicherných kravín ako speňažiť tento úbohý a zúfalý svet! Mala som na sebe čierne hodvábne šaty. Plakala som. Nebudem si naivne namýšľať, žeby toto môj otec nechcel. Nemám tušenie, čo by chcel. Smiešne čo? Alebo zúfalé? Neviem, čo by chcel môj otec, neviem čo mal rád, do frasa ja ani neviem aké je jeho obľúbené jedlo! Nevyčítala som si to. Vyčítala som to jemu. Kráľovi.. on mohol za to, že svojho otca som videla jedine vtedy, keď som doňho náhodou vrazila na chodbe, na ceste na záchod. Jedine on mohol za to, že som teraz krvilačná a bezcitná mrcha nectiaca si žiadne pravidlá a tradície. Mala som cez hlavu čierny závoj a v ruke som žmolkala bielu vreckovku (čierne sa minuli). Dívala som sa na bledé nehybné otcovo telo a uvažovala som, čo si asi tak myslí. Pravdaže, bola to hlúposť, sotva si mohol niečo v tomto stave myslieť. Strčila som ruku do truhle a chytila som jeho chladné kamenné prsty. Pevne som ich stisla a stále som dúfala, že mi dotyk vráti, že sa teraz postaví a povie, že to všetko bola len skúška, ako si ma chcel otestovať, či som pripravená ísť do boja. Ale nič sa nestalo, on stále len ležal na tých mäkkých vankúšoch v tej čiernej drevenej truhle v ktorej aj tak nebude dlho, keďže potom ho dajú do lode na vodu a zapália jeho pomaly hnijúce telo. Predklonila som sa ku nemu a vtisla som mu bozk na čelo. Ignorovala som pohoršené povzdychy za mnou, keby som mohla vzdychala by som nad ich netaktikou ja, to by už len bolo vzdychania! ,,Slečna Cavalieri.“ Počula som za sebou tichý hlas a cinkajúci meč o železné topánky. Nikdy som nechápala ako v tom môžu vojaci bojovať, alebo stráže chodiť! Ale vlastne, ja som neexistovala na chápanie týchto nepodstatných detailov. Aj naďalej som mala pery pritisnuté na otcovom chladnom čele, akoby som sa snažila splynúť s jeho telom a v myšlienkach som ho prosila nech si ma vezme so sebou. ,,Slečna Cavalieri, máme príkaz od kráľa...“ Seriem vám na kráľa, práve chcem otca presvedčiť, nech ma zabije. ,,Slečna Cavalieri, ide o dedičstvo vašeho otca.“ Aj na dedičstvo vám seriem. ,,Slečna Cavalieri, máme rozkaz priviesť nás násilím ak to inak nepôjde...“ Och, do riti! Odtrhla som sa od otca a pozrela som sa na pohľadného muža pri sebe. Keby som práve nebola pri otcovi, asi by som ho aj začala baliť, len tak a potom by som ho možno premenila... bože čo to trepem... Prikývla som a odišla som strážami nechajúc za sebou mŕtve a nehybné telo svojho otca, ktorého už nikdy viac neuvidím. Prešli sme cez chodbu, ale nezamierili sme do kráľovej pracovne, išli sme na miesto, kde som nikdy nebola. Na miesto, kde som mala zakázané ísť, na miesto kde mala zákaz vkročiť každá žena v kráľovstve. Boli sme v podzemí a mierili sme do komnaty kde zasadala Tajná rada. Stráže otvorili dvere a nechali ma vojsť dnu samú, oni tam tiež nesmeli. Bola som vo veľkej miestnosti bez okien, kde okolo voľného miesta na zemi boli poukladaných 5stoličiek. Na jednej z nich sedel kráľ, ďalej tam bol nejaký upír, predpokladala som, že to bol hlavný stvoriteľ, jedna bola prázdna a na zvyšných sedeli muži, ktorých som nikdy v živote nevidela. Všetci na mňa zdesene pozerali keď som vošla a na ich tvárach sa na pár sekúnd zračil odpor, no potom to prešlo do vysmievajúceho sa úškľabku. Ako prvý prehovoril upír a pobavene si ma prezeral. ,,Takže toto je Merwelov dedič? Dievča? Tento vtip sa vám podaril vaše veličenstvo.“ Jeho špicaté zuby sa zaleskli v tlmenom svetle sviečok a upír si potichu zatlieskal, akoby obdivoval svoj výstup. ,,Nie je to žiadny vtip drahý Darion. Je to jediné dieťa Merwela a stane sa tak vodcom mojich vlkolakov, ako si to žiadal jej otec a ja bohužiaľ, nemám na výber...“ Tak moment! Čo? ,,Žena v tajnej rade?! Žena ako vodca?! Žena s mocou?! Zbláznili ste sa? To je škandál!“ mala som chuť tomu bradatému somárovi povedať, že jediný škandalózny je tu on, ale radšej som mlčala, ten upír sa mi nepáčil. Zrazu vznikol hurhaj, všetci sa postavili ukazovali na seba dlhými pokrivenými prstami a kričali niečo o čom, že som žena a že je to nezmysel a že vlkolaci.. vlastne som im nerozumela jednu poriadnu vetu. Dva krát som sa nadýchla, než som do toho vstúpila. ,,Ticho!“ zvolala som nahlas a strhla som si z vlasov ten smiešny klobúk. ,,Nemám tušenie o čom sa tu hádate páni, ale evidentne ma tu ani jeden z vás nechce takže...“ prešla som na druhú stranu miestnosti a sadla som si na miesto, ktoré patrilo otcovi. ,,Zostávam.“ Povedala som nahlas a ruky som si vyložila na opierky. Upír sa zasmial a tiež si sadol vedľa mňa. ,,Toto nie je hra maličká, tu ide o viac ako len o farbu pasteliek. Ide tu o ľudské životy a...“ ,,Bojíte sa, že neuchránim váš nesmrteľný zadok, pane?“ Netuším kde som pochytila takýto slovník... Upír na mňa zavrčal čím odhalil svoje biele zuby, nehla som ani brvou len som sa mu vzdorovito dívala do očí. Keď pochopil, že evidentne neustúpim opäť sa zasmial a mňa na pokožke ovalil zápach čerstvej krvi. Skoro ma naplo. ,,Máš guráž svojho otca.“ Povedal mi napokon a pohodlne sa usadil do kresla. Keby môj otec práve neležal o poschodie vyššie s odseknutou hlavou, brala by som to ako urážku. ,,Pokiaľ viem, povinnosťou Tajnej rady, je poslúchnuť posledné želanie umrelého člena spoločenstva a v prípade ak nezanechá žiadny testament o tom, kto zasadne jeho miesto, tak miesto prilieha najstaršiemu dedičovi jeho pokrvnej línie- čo vlastne znamená mňa. Takže páni, ak nemáte čo iné na práci len sa tu nezmyseľne hádať o tom, či bude žena v rade, alebo nie, vykričte si hlasivky, ale aj tak dôjdete k konečnému výsledku, že otcovo miesto budem musieť nahradiť ja, keďže sa naša svätá krajina riadi zákonmi, ktoré ste napísali vy, všakže.“ Nadýchla som sa, postavila som sa z miesta a prešla som až ku dverám. Nikto ma neprerušil, tuším, že som si práve vybudovala autoritu. ,,Ak ma ospravedlníte, idem si pochovať otca a vy veličenstvo..“ pozrela som sa naňho keď som otvorila dvere. ,,by ste mali začať vládnuť Británií.“ Hlboko som sa uklonila a zatvorila som za sebou dvere. Ani neviem ako som sa dostala do svojej izby, ale keď som sa na to spätne dívala, zasekla som sa niekde medzi zosmiešňovaním Tajnej rady a urazením Kráľa Anglicka. Viezla som sa na posteľ a rozplakala som sa. IX. Kapitola. ,,,Marius!“ zvreskla som na celú chodbu keď som videla, ako ten chlpatý, nechutný vlkolačský maniak balí ďalšiu našu slúžku. Úprimne povedané, ten chlap mi liezol na nervy. Keby sme nemali krízový režim, čo sa týka počtu vlkolakov, vlastnoručne by som mu odtrhla hlavu- to bol dotiaľ jediný známy ťah zabitia vlkolaka. No našťastie dostať sa až ku hlave vlkolakovi, bolo smrteľné. Ten povaľačský idiot sa na mňa otočil s rovnakým provokatívnym úškrnom, akým balil tú chuderu. Kývla som jej hlavou, nech odtiaľto odíde a postavila som sa pred neho. Nebola som od neho vyššia, ale bola som Alfa, čo znamenalo, že ak sa mi pokúsi oponovať, on už nikdy v živote nijakú alfu neuvidí. Komicky sa mi uklonil a otočil sa na odchod. Zamračila som sa na neho a chytila som ho za ruku, aby som ho otočila. Čakal to a pokúsil sa ma dostať na chrbát, lenže ja som bola rýchlejšia a pritlačila som ho ku stene. Zo zápästia mi vystrelila dýka, ktorá mala momentálne čo robiť, aby mu nepodrezala hrdlo. Vrčali sme na seba obaja, ale moja vrčanie malo väčší efekt ako to jeho. Využila som moc, ktorú som nad ním ako alfa mala a prinútila som ho ustúpiť. Poddal sa a tichým zakňučaním. ,,Ešte raz uvidím, ako si svoje pubertálne chúťky budeš na tréningu vybíjať na mojich vlkolakoch, zabijem ťa Marius, to ti prisahám.“ Hovorila som pokojným hlasom, ale tušila som, že z mojich očí šľahajú plamene. ,,Ona je žena! Nesúhlasím s tým, aby žena bola vo...“ stíchol keď som dýku pritlačila k jeho hrtanu ešte viac. ,,Žena je aj tvoja Alfa. Budeš ma poslúchať, či sa ti to páči, alebo nie, Marius...“ zavrčala som a začula som kroky. Po chodbe sa z každej strany blížili ostatný členovia svorky. Bola som stále na ňom prilepená a z úst mu tiahol zápach krvi. Svorka sa postavila okolo nás a zvedavo nás pozorovali. Toto sa nedialo veľmi často, vlastne ešte nikdy. Nikto si nedovolil spochybniť moje postavenie. Samozrejme to ešte nevedeli, čo sa stane ak sa o to niekto pokúsi. ,,Kto vlastne určil či ňou budeš? Nespomínam si, žeby prebehlo nejaké hlaso....“ stíchol uprostred slova. Vlkolaci na neho pobúrene vrčalo, no v niektorých hlasoch som počula, že s ním súhlasia. Asi by som si mala konečne vydobyť svoje postavenie. Jedným rýchlym hlbokým ťahom som mu zaryla dýku do krku a potiahla. Jeho telo sa zviezlo popri stene na zem a hlavu som chytila za vlasy do dlane. Otočila som sa k udiveným a aj zdeseným vlkolakom. ,,Má tu ešte niekto problém s tým, že nedokážem ako žena zaujímať vodcovské postavenie?“ prešla som po nich pohľadom, pod ktorým sa niektorí uklonili a druhí len ustúpili viac dozadu. Brala som to ako nie. Jeho hlavu som pustila na zem a nechala ju nech sa skotúľa preč. ,,Berte to ako výstrahu. Nikto ma nebude spochybňovať.“ Zavrčala som, dýku som si utrela do Mariusovho kabáta a prekročila som jeho nehybné telo. ,,Upracte to.“ Zavelila som ako som odchádzala. Vedela som, že to urobia. Jeho hlava bolo to najlepšie čo som mohla spraviť. V tejto chvíli... X. Kapitola. Mala som za sebou prvý „záťah“. Otec mi vždy hovoril, že on sa bál každého jedného, že mu to vždy pripomínalo, že na mieste tých ľudí, bude niekto z jeho rodiny, niekto koho poznal a on ho... jednoducho len tak zabije. Jedným hryzom, ale kto čakal, že to bude až takéto? Stála som tam v ľudskej podobe, moje telo akoby sa odmietalo premeniť, hoci bol stále spln. Čakala som kedy to príde, ale bola som v takom emočne citovom rozpoložení, že som bola rada, že dokážem stáť na nohách. Moji vlkolaci, áno, už moji, okolo mňa pobehovali, občas na mňa vrčali, ale ja som tam len tak stála... len som sa dívala na to, čoho som bola súčasťou a bola som z toho zhrozená. Mala som len 22 rokov a mojím životným poslaním bolo viesť armádu vlkolakov a ničiť tých chudákov, ktorí si dovolili mať vlastný názor. Okolo mňa lietali zhorené kusy dreva, niekedy som mala pocit, že aj horiace časti tela, všade vládla panika a chaos, ja som na správaní svojich vlkolakov cítila, že sa náramne bavia. Roztriasla som sa na celkom tele, v každučkom kúsku svojho tela som cítila zmätok a strach. Bolesť a zúfalstvo. Beznádej a zdesenie. Čo som to spravila? Čo to vlastne robím? Doľahol na mňa spln a všetky moje ľudské myšlienky sa vytratili do neznáma. Moje telo sa menilo a už neexistovalo nič, čo by to dokázalo zvrátiť. Prvý krát za celý svoj život som to nechcela zažívať, som nechcela byť vlkolak, nechcela by som nebezpečný nástroj smrti, nechcela som zabíjať a ničiť. Chcela som ísť domov, schovať sa do perín, potichu vzlykať a ľutovať svoj úbohý nešťastný život. Lenže moje zmysly si mysleli niečo iné. Ani neviem ako, ale ocitla som sa priamo v centre toho všetkého, zrazu som ja bola tá najhoršia a moji vlkolaci sa len bezmocne mohli prizerať na to, ako som všetko ničila. Nič ma nemohlo zastaviť, ani len zlosť na otca, ktorý to všetko spôsobil, ani len zlosť na Kráľa a debilnú tajnú radu, ktorá vymyslela to hlúpe pravidlo o ktorom som ich ešte ja hlupaňa presviedčala. Ničila som, zabíjala som, ubližovala som. Vytrhávala som malé deti z náručí vydesených matiek a nerobila som to preto, žeby ma to bavilo. Robila som to preto, lebo to chceli. Bola som ich nástroj, úbohá bábka každého, kto sa ku mne priblížil a niečo odo mňa požadoval. Urobila som všetko a tak to aj bolo. Zabíjala som, lebo som si nedokázala pomôcť a po pár mesiacoch som sa tomu aj prestala brániť. Vrhala som sa do každej bitky, do každej dediny , do každej obce a ničila som všetko čo mi len prišlo pod ruku. Čoraz viac a viac úbohých ľudí som menila na vlkolakov a rozširovala som tak svoju armádu, ktorá mi patrila. Oni všetci boli moji a dobre to vedeli. Po tom, čo som spravila Mariusovi, si nikto nedovolil mi odporovať akokoľvek boli moje názory a nápady smiešne a to teda niekedy boli. Niekedy som im dovolila svoje obete skonzumovať priamo na mieste, inokedy sme ich odniesli do hradu a nechali si ich na neskôr. Keď sa na to dívam spätne o tomto v živote svojej dcére nepoviem ani slovo. Niekedy sme boli nútení bojovať po boku upírov. Bolo to ponižujúce, páchnúce, ale účinok bol efektívny. Mali sme pokoj na niekoľko týždňov, až kým sa neobjavili opäť oni. Rebeli. Vyskytol sa však jeden problém, istý mladý upír menom Xavier sa nedokázal udržať a jedného pohrýzol. Ale nezabil. Trvalo mi takmer pätnásť hodín kým som to z neho dostala. Najhoršie na tom však bolo to, že pohrýzol ich vodcu. A od vtedy nebol Karol I. jediný, ktorý mal na svojej strane silné bytosti, my sme totiž predpokladali, že polovicu rebelov premení na to isté, čo je práve teraz on. Nikdy sa to však nestalo. XI. Kapitola. Moje kroky sa ozývali po celej chodbe. Každá kráľova stráž ktorá sa mi postavila do cesty odletela do protiľahlej steny. Dalo by sa povedať, že dnes bol môj hnev nezastaviteľný. Len to, že som mala na jazyku štipľavé poznámky, ktoré by som vo vlkolačom stave nemohla povedať mi bránilo premeniť sa. Rozrazila som drevené dvere Tajnej rady a ignorovala som opäť raz tie pohoršené výkriky a nemožnú gestikuláciu kráľa. Ukázala som prstom na oného upíra, vodcu všetkých kráľových upírov a hlasno som naňho zavrčala. ,,TY!“ približovala som sa ku nemu a vtedy sa okolo mojich ramien obmotali chladné ruky. Snažila som sa im vytrhnúť, ale v ľudskej podobe som proti upírom nemala ktovie akú šantu, takže som mohla len vo vzduchu vyhadzovať rukami a snažiť sa vzbudiť dojem nasratého vlkolaka. Bez tak som ním bola. ,,Dovolil si aby sa to stalo! Keby si svojich pešiakov držal tak nakrátko a nedovoľoval im neustále sa na ľuďoch kŕmiť, vyhli by sme sa hrozbe ktorá sa k nám teraz blíži!“ zrevala som na neho a jeho upíri ma stále držali od neho ďalej. Tu som bola v menšej nevýhode. Teda vo väčšej. Každý zástupca tajnej rady mohol mať pri sebe svoj strážcov. Ja nie. Myslím, že to bola pomsta za to, že som ich všetkých pred tým znemožnila už len tým, že medzi nohami sa mi nič nekotúľa a môj hrudník je značne vypučený. ,,Ako si to dovoľuje...“ začal kráľ no ja aj svätý Darion sme ho umlčali pohľadom. On bol síce kráľ, ale my sme boli tvory vytvorené z mágie, nedovolil si nám protirečiť kým by nebol v presile. Och a on rozhodne nebol. ,,Mal by si si držať svojich pešiakov na uzde, alebo si medzi nimi nedokážeš vytvoriť autoritu Darion?! Pokojne ti môžem dať hodiny rešpektu, ak ich budeš potrebovať!“ stále som sa bránila upírom a oni mi stále viac a viac zvierali ramená. Bolelo to, budem mať modriny. ,,Nechápem o akej hrozbe tu hovoríš. Nič nám nehrozí, nič sa nestalo a so Xavierom som si to už vybavil.“ Rozčuľoval ma jeho pokojný postoj, rozčuľovala ma jeho taktika, rozčuľovali ma jeho biele zuby a lačný výraz v tvári, och kriste na nebi, nenormálne ma tento chlap rozčuľoval. ,,A nie drahá Joolana, ak má môj rešpekt záležať od strachu, nebudem sa držať tvojho kódexu.“ Len tam tak sedel na tom vyhratom kresle pajác nadutý a tváril sa ako boh slnka. Hlasno som naňho zavrčala a len tak tak, že som sa nepremenila. Tí dvaja upíri by to neprežili, o to by som sa už postarala. ,,Ty si vážne nič neuvedomuješ Darion? Čo ak ostatných premení na upírov? Ako budeme proti nim bojovať? A vy vaše veličenstvo? Skutočne to všetko necháte len tak? Budete sa prizerať na to, ako sa rovno pod vaším nosom buduje armáda upírov, ktorá je schopná...!“ niekto ma umlčal a ja som tušila, že je to Darion. Zazrela som na neho a jediné miesto kde som mohla kričať bola moja hlava. ,,Myslíš, že sme hneď po tom úskoku nepodali hlásenie a nerobili všetko preto, aby sme to zastavili?“ Úprimná odpoveď by bola, áno. ,,Prešiel už týždeň a ja som nenarazil na stopu žiadne upíra.“ V tom mal pravdu, ja som tiež nič necítila. No a čo, nikdy to nepriznám navonok, chcela som ho v tejto chvíli nenávidieť, tak som to patrične dávala najavo. Keď videl ako sa snažím spierať jeho moci zdvihol ruku a povolil mi prehovoriť. ,,To nemusí nič znamenať, možno sa snažia vytvoriť ich viac aby potom...“ ani som nedohovorila a jeho upíri ma pustili, aj keď som už bola pokojná. Nadýchla som sa a pomaly vydýchla. ,,Chápem tvoje zdesenie Joolana, ver tomu, že z toho nie som rovnako nadšený ako ty, ale v tejto chvíli nemôžeme robiť nič. Ak by sa upíri znovu objavili na tom území nebol by to vyrovnaný boj a hoci to nerád priznávam, možno by nás aj porazili. Je nás málo, po minulej bitke sa nás vrátila len malá vzorka, nie sme schopní postaviť sa proti nejakej armáde upírov.“ Hovoril pokojne a ja som v jeho hlase začula ľútosť. Začala som s ním súcitiť a potom som sa naňho sprisahanecky uškrnula. ,,Ó, nie. Vy nie ste. Ale my áno.“ Oči sa mi zablysli a jemu tiež. Akoby sme boli na rovnakej vlne, videla som ako sa jeho krivé takmer zmrzačené pery vytiahli do úsmevu a opätoval mi ho rovnako ako ja jemu. Otočila som sa na päte a vyšla som z miestnosti. Nechali sme kráľa v nevedomosti a vôbec mi to nevadilo. XII. Kapitola. Stála som na nádvorí a obzerala som sa okolo seba. Nikde nikto, nechápala som, prečo tu ešte neboli, lenivci jedni leniví zaslúžili by si za svoju neposlušnosť sto rán bičom. Práve keď mojou mysľou prebehla táto myšlienka začula som vzdialené kroky a hlasy svojich vlkolakov. Otočila som sa smerom ku nim, všetci sa tvárili akoby sa nič nestalo. Len som nahnevane vydýchla a nechala som to tak. Nebudem to riešiť, nie teraz, musíme spraviť niečo dôležitejšie, niečo čo som pokladala za dôležité... keby som to tak vedela vtedy. Postavila som sa pred bránu a ruky som si skrížila na hrudi. Pozdravili ma slabým úklonom a ja som im bez odzdravu otvorila dvere. Rozbehla som sa naprieč čiernemu lesu a moje nohy sa ozývali v diali. Nasledovali ma, bez otázok. Aspoň niečo sa tí parchanti naučili. Zastavili sme sa pred mestečkom kde sme boli naposledy. Potichu som zavrčala a dívala sa na to, ako nejaká žena vyhadzuje z okna odpadky. V každom okne sa svietilo, po prázdnych uliciach vrhal mesiac tiene. ,,Prečo sme zase tu?“ Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Vedela som, že proste nemôžu len tak nechať jednoduchý pokyn: premeníte sa, a zabijeme upíra. Nie, museli do toho vŕtať, akoby som aj bez ich hlúpych otázok nemala dosť problémov. ,,Povedala som vám, sme tu na kráľov príkaz, musíme zabiť...“ ,,Áno, áno ja viem koho treba zabiť, ale prečo ste to nemohli urobiť sama?“ Mala som priveľa starostí s tým, aby som si udržala chladnú hlavu. Tento chlap ma sral už aj pred tým. ,,Vy ste moji vlkolaci, čo voľne preložene znamená, že za mňa budete robiť špinavú prácu.“ Približovala som sa k jeho tvári a nebezpečne som na neho prskala. Bol odo mňa asi o dvadsať centimetrov vyšší ale to mi nerobilo problém so vzbudzovaním rešpektu a strachu. Tento chlapec o ňom nemal ani šajnu. ,,Nikoho nezabijete, na nikom sa nebudete kŕmiť. Zajatcov berieme do hradu...“ skôr ako som stihla dopovedať rozkazy ozvalo sa za mnou nejaké podivné „pche!“ a potom súhlasné zamrmlanie. Chvíľku som mala pocit, že si len dohodli nejakú spoločnú blabotanicu, ale potom mi došlo na to čo „pche!“ vlastne bolo. Zarazila som sa v strede vety, od incidentu s Mariusom si nikto nedovolil spochybňovať moju autoritu. Rozhodla som sa dať im šancu a pokračovala som ďalej, avšak hýbali sa nejako nervózne a začali prešľapovať z miesta na miesto. ,,Aký je problém?“ spýtala som sa ich a vystrela som sa v plnej výške. Čo síce nemalo boh vie aký efekt, ale mala som z toho aspoň dobrý pocit. ,,Nijaký..“ pristúpila ku mne Rosemarie, celkom odhodlane, a postavila sa mi, hoci jej chrbát sa ohol v poklone. ,,Len že už niekoľko krát ste nám zakázali nakŕmiť sa počas splnu na ľuďoch. Chýba nám to, potrebujeme jesť aj čerstvé ľudské mäso nie len tie teľacie. Chceme krv. Tečúcu, teplú, sladkastú a voňavú...“ zarazila som ju v polke rozjímania sa nad ľudským mäsom a krvou. ,,Bude to ako som povedala. Žiadne straty na životoch. Berieme len zajatcov a ak sa bude dať, pokúsime sa tomu vyvarovať. A ak bude mať ešte niekto nejaké námietky skončí ako Marius, pochopili sme sa? Fajn.“ Namiesto toho, žeby sťažka preglgli a ďalej mlčali ako som si myslela, som počula len tiché zavrčanie. Bolo ich viac. Všetci. Všetci do jedného nesúhlasili. Protestovali. Nechceli poslúchnuť môj rozkaz. Vzbúrili sa. To bolo niečo neslýchané. Neuveriteľné. Desivé. Ustúpila som od nich a nechala sa osvietiť mesiacom. Ešte na mňa neúčinkoval. Potichu som zakliala, ak by sa na mňa všetci vrhli, alfa nealfa bola by som skončila. Potichu sa všetci zasmiali. Zastavila som sa a vzdorovito som im pozrela do tvári. ,,Zabijete ma a prišli ste o vodcu.“ Povedala som pokojným hlasom hoci niekde v hĺbke duše som cítila, že dnes to skončí zle. ,,Myslím, že sa bez vodcu zaobídeme.“ Teraz som sa pre zmenu zasmiala ja. ,,Och no jasné. Zabijú vás. Darion vám to nedaruje, nemyslím si, žeby ste z toho vyviazli živí.“ posmešne som sa na nich pozrela. ,,Prestaňte sa priečiť rozkazom a urobte čo som vám prikázala.“ Znovu som si ich všetkých prezrela a otočila som sa chrbtom. A bola to chyba. Ovládla ma moja pýcha a vedomie, že zo mňa budú mať strach. Ale oni nemali. Mali akurát prevahu. Pustili sa do mňa, niektorí sa premenili. Pokúšala som sa im brániť, odrážala som ich útoky ako sa dalo, ale ja som bola stále v nejakom silnom zovretí, že som toho nebola schopná. Búšili mi všade. Ich kopance a škriabance, hryzance a buchnáty som cítila po celom svojom tele. Strácala som vedomie. Svet pred mojimi očami zanikal a nastávala tma. Tma ktorá však nebola spôsobená bolesťou. Nemala nič spoločné s tým, ako veľmi som krvácala a že moje rebrá sa pravdepodobne všetky zliali do jedného a spoločne vytvorili hŕbku piesku. Necítila som si končatiny, necítila som si ani tie bolesti, ani modriny, zranenia, nič. Necítila som ani krv stekajúcu po mojom hrudníku a hlave a vlastne všade. Neexistovalo nič... len tma. Tešila som sa len jeden myšlienke. Všetci za to zaplatia. XIII. Kapitola. ,,Relle, nešťuchaj do nej.“ ,, Prečo?“ ,,Lebo. Nechaj ju spať.“ ,,Je pekná.“ ,,Nie je! Prečo tu vlastne musí byť Tood? Prečo si ju tam nenechal? Prečo si sa do toho miešal?! Zabíja nás, nemilosrdne nám vypaľuje rodiny, zaslúži si smrť!“ ,,Nikto si nezaslúži smrť Ree...“ Stále ten jemný pokojný hlas. Tlmený s akousi prímesou smútku a stratenej nádeje. Nedokázala som ho určiť, nikdy som ho nepočula. Rovnako ako tie ďalšie dva ženské hlasy. Jeden bol mladý, až príliš mladý, akoby patril malému dievčatku. A druhý bol ženský, nahnevaný, tvrdý... musela ma nenávidieť. ,,Ona áno. Koľkým ľuďom ublížila, koľko z nás zabila! Toody to nemôžeš prehliadať!“ Počula som ako si Toody nespokojne zamrmlal. ,,Pustili sa do nej všetci. Nemala šancu vyhrať nad nimi, boli v presile.“ Odvetil nepokojne. Tomuto mužovi by som mala byť vďačná za svoj život, ale aj tak som sa nedokázala ani pohnúť, mohla som len otupene ležať na niečom tvrdom a dúfať, že sa mi niekedy opäť vráti kontrola nad mojím telom. ,,Máš príliš dobré srdce Toody, ale ona si to nezaslúži. Patrí ku nim. Je Cavalierka, uvedomuješ si to?“ ,,Nezáleží na tom, čo je! Ona si svoj osud nevybrala!“ Nechápala som prečo ma ten muž tak bráni, ale bola som mu nesmierne vďačná. Dokázala som si cítiť ruku! Pohla som sa, nechápem ako sa mi to podarilo, nepokojne som sa zahniezdila a otvorila som oči. Ale nič sa nezmenilo. Stále tam bola tá istá tma. Nevidela som. Nedokázala som vidieť nič. Akoby som stále tápala v tme. Moje telo reagovalo nevyspytateľne, celá som sa napjala a schúlila som sa v rohu steny. Asi to bola stena, bolo to chladné. ,,Nič nevidím...“ hlesla som zúfalo a chytila za sa tvár. ,,Č-čo ste spravili?“ spýtala som sa potichu a v duchu som sa snažila premietnuť si tú noc. Napadli ma. Zradili ma, zaútočili na mňa a potom som zrazu stratila vedomie. ,,Zachránili sme ťa. Zrak sa ti vráti, kúzlo netrvá dlho.“ ,,Kúzlo?“ spýtala som sa nechápavo a asi som aj zvraštila obočie. ,,Nemal si nič hovoriť Toody, udá nás. Nemôžem dovoliť aby sa Relle niečo stalo, alebo Erichovi...“ tá „Ree“ hovorila so zvláštnou prímesou smútku a strachu. Nikdy som sa na to nedívala z tejto strany. Zrak sa mi pomaly vracal a ja som uvidela ich tváre. Nebolo pochýb o tom, že boli súrodenci, museli byť, mali rovnaké črty tváre. Rovnaké oči aj tvar nosa. Vlasy mali tiež obaja rovnaké. Zadržala som dych a zamrkala očami. Prečo mi nikdy nenapadlo dívať na sa to z pohľadu tých, ktorých som napádala? Prečo som sa nikdy nesnažila vcítiť do ich kože? Prečo som bola taká slepá, voči okolitému svetu, ktorý som sa snažila spustošiť a ovládnuť? Chvíľku ma ignorovali a začali sa hádať o tom, či bolo vhodné aby ma jej brat ochránil a povedal mi, že použili mágiu, ktorá je zakázaná. Avšak ja som k nim necítila nenávisť, len vďačnosť... a istú ľútosť... teraz som si všimla ich dom. Nemohol mať veľa izieb aj keď som videla len jednu. V tejto izbe bola len táto tvrdá posteľ a jeden veľký stôl v strede. Bol okrúhly. Odkašlala som si, aby som dala najavo svoju prítomnosť. ,,Ďakujem. Som vašou dlžníčkou... mrzí... mrzí ma, čo všetko som vám spôsobila.“ Hovorila som potichu, ale v mojom hlase by sa dala rozoznať ľútosť a úprimné slová. Ree si odfrkla a jej brat sa na ňu škaredo pozrel. ,,Nemôžem toho zaistiť veľa, ale viem vám zabezpečiť, aby vaša rodina netrpela. Mohla... mohla by som svojim vlkolakom zakázať vpády do tohto domu...“ ,,Ak už chceš niečo zakazovať, tak zakáž všetko! Zruš všetky vpády do dedín nie len náš dom! O tvoju láskavosť nestojíme!“ ,,Reeba!“ zvolal nahlas jej brat a príkro sa na ňu pozrel. Potom sa otočil na mňa a jeho modré oči sa do mňa vpíjali. ,,Sme ti vďační....“ ,,Nemôžem... chcela by som, ale to nemôžem. Nemám moc nad kráľom a po tom čo sa stalo keď ste ma.. zachránili...“ preglgla som. ,,Je možné, že ani nad vlkolakmi, ale ešte stále som ich alfa, musia ma poslúchať.“ ,,Nestojíme o tvoje...“ Toody ju prerušil v pole vety. ,,Budeme ti vďační, ak dokážeš zariadiť aspoň amnestiu pre našu rodinu.“ Znovu sa na mňa pozrel tým pohľadom. Zostala som zahanbená a nebola som schopná slova. Len som prikývla a zhlboka som sa nadýchla. A zdesila som sa. Zdvihla som pohľad a vydesene som sa pozrela na muža pred sebou. Nechápavo sa na mňa pozeral. ,,Deje sa niečo?“ Spýtal sa pomaly. Len som pokrútila hlavou a zliezla som z postele tak rýchlo ako som len mohla. Ak by na mne našli jeho pach a oni ho nájdu... je po mne. A nebudem im môcť zaručiť to, na čo som sa zaviazala... to som nemohla dopustiť. Takmer svetelnou rýchlosťou som sa dostala ku dverám. Posledný krát som sa na neho obzrela a ignorovala som jeho sestru, ktorá ma právom nenávidela a očividne preklínala. ,,Ty si ten rebel, ktorého premenili upíri?“ spýtala som sa nahlas a s polovicou tela v ich dome a tou druhou vonku. ,,Som...“ odvetil a zdvihol obočie, akoby nechápal o čo ide. ,,Zabijú ťa... presne preto som sem prišla ja.“ Priznala som pokorne a snažila sa nepripustiť si, že kvôli jeho očiam by som nikdy nebola schopná ublížiť mu. Pohol sa smerom ku mne, ale jeho sestra ho zarazila. Ani sa na ňu nepozrel, len sa na mňa díval. Dlho. Tak dlho sa jeho oči vpíjali do mojich, až som mala pocit, že sa svet zastavil a čas prestal existovať. Topila som sa v oceáne tej nebeskej farby a žiadala Boha, aby som ho mohla vidieť ešte raz. Nekonečne dlho sme sa na seba dívali, videla som jeho očiach vďaku a ešte niečo čo som nedokázala rozoznať. Niečo čo som cítila vo svojom vnútri, ale nemohla som sa od toho odpútať na toľko, aby som to dokázala identifikovať. ,,Ja viem.“ Odvetil po tej dlhej nekonečne krásne chvíli. Nechápavo som sa zamračila a vykročila do tmy. Mala by som sa vyváľať v snehu, alebo čo. Musím zakryť ten pach. Posledný krát som sa pozrela na dom. Bol v okne. Hľadel na mňa a ja som vedela, že jeho oči zo svojej hlavy nedostanem už nikdy. Posledný krát som sa na neho pozrela a premenila sa. V hlave mi výryli myšlienky, keď to vedel, prečo si vzal do domu ženu, ktorá bola vyslaná aby ho zabila? XIV. Kapitola. Dívala som sa do tmy. Hľadela som cez okno do tmy, kde sa len mykali tiene a sem tam zaplápolal nejaký ohníček z fakle. Ľutovala som, že som to spravila. Ľutovala som, že som väčšinu z nich zabila. Druhá mi sľúbila vernosť, zase, ale bol to len strach nie oddanosť, čo ich k tomu prinútila. Za to som sa nenávidela najviac. Strach- prečo jedine strach nás núti ísť ďalej a nevzdať sa? Spozornela som. Zdalo sa mi, že ho vidím. Že vidím toho mladého upíra, ktorý mi zachránil život. Nemohol to byť on... bol by hlupák ak by sem vkročil... ,,Slečna.“ Oslovila ma moja slúžka. Otočila som sa na ňu s prísnym pohľadom, ktorý sa hneď menil na úsmev. Nebol to však úprimný úsmev, akoby som sa mohla usmievať keď mojou rukou zahynulo toľko životov? Keď mojím jediným cieľom je zabiť a ničiť všetko šťastie? ,,Slečna, kráľ ma poslal... máte sa obliecť, slávnostná hostina sa začína a on vás chce mať po s vojom...“ Odfrkla som si. Odfrkla som si tak nahlas, až úbohá Jane podskočila. ,,Hostina.“ To slovo som vyslovila s odporom. ,,Hostina lebo umrelo niekoľko ľudí.“ Znovu som si odfrkla a pozrela som sa na ešte stále nevyhasínajúce hranice, kde ešte pred pár hodinami kričali a umierali moji vlkolaci. ,,Mala som tam byť ja.“ Šepnem zúfalo a zacítim dotyk na svojich ramenách. ,,Nie Milady.“ Len pokrúti hlavou a pozerá sa na mňa takým žalostne zúfalým pohľadom až mám chuť začať kričať. ,,Ale áno. Koľko životov musí ešte vyhasnúť? Koľko otcov a synov musím zabiť kým...“ vzdychla som si a Jane ma objala. ,,Máte dobré srdce Milady, vždy ste ho mala. Riaďte sa ním, zavedie vás na správnu cestu.“ Usmeje sa na mňa láskavo a položí mi do rúk šaty. Neubránila som sa slzám, stekali zo mňa, ako obrovské bobuľky hrachu a ja som ich potichu nechala padať na svetloružové šaty. ,,Musíš ma nenávidieť Jane.“ Vzdychla som si sa tak veľmi som si želala aby to tak nebolo. Chytila moju tvár do dlaní a vzdorovito sa mi postavila. ,,Nesmiete o sebe pochybovať Nuisika!“ zvolala až som spozornela aj ja. Nikto v paláci ma tak neoslovil. Bolo to meno, ktoré mi vybrala matka, ale vedela o ňom len hŕstka ľudí. Prekvapilo ma, že aj Jane. Prekvapilo a povzbudilo. Objala som tu. Tuho som ju k sebe pritiahla a urobila jej zopár sĺz na plece. Hladila ma po vlasoch, akoby som bola jej malé dieťa, ktoré právo dostalo svoju prvú bitku. Posledný krát som smrkla a falošne som sa na ňu usmiala. Bol to rovnaký ironický a diplomatický úsmev, aký používam pred kráľov a Tajnou radou. ,,Poďme sa napchávať s tými snobskými idiotmi.“ Povedala som a odvážila som sa prekrútiť oči. Jane sa na mne zasmiala a pomohla mi vyzliecť si šaty, čo som mala na sebe a potom si obliecť tie nové. Boli krásne, to sa im musí nechať. Mali štvorcový výstrih, rukávy jemne nariasené, konce lemovala stužka. Vraj mi zvýraznili prsia a ďalšia stužka bola tesne pod prsiami, aby mi nebodaj nepadli. Vošla som do siene a moje opätky sa ozývali po celej miestnosti. Bolo to tu nenormálne prečačkané. Všade kde len oko dovidelo boli milióny kvetov, výzdoba bola zladená do svetlo ružova, rovnako ako moje šaty. Mohla som tušiť, že je to na moju počesť. Pobúrene som si sadla na ľavé miesto vedľa kráľa, ten magor Darion sedel po jeho pravici, a zaspávala som pri kráľovom zdĺhavom prípitku, ako ospevoval moje bojové umenie do nebies a hovoril že som presne ako môj otec. Skoro som na neho vyprskla víno. Časy kedy som sa chcela podobať na svojho otca sú nenávratne preč a doteraz neviem pochopiť, že tu niekedy boli. Nudný prípitok sa skončil a nastala nudná hostina. Na stoly priniesli naši sluhovia pečené prasatá, ktoré mali v hube zastrčené jablko. Voňalo to tak nádherne, až mi z toho bolo zle, hneď ako som si spomenula na škvariace sa mäso svojich vlkolakov, ktorý jedinú vec čo teraz môžu cítiť sú fialky odspodu. Keď sa na to teraz dívam spätne a spomínam na všetky tie ksichty od morčacej a brusnicovej omáčky a dívam sa na to, ako sa ich prsty vo veľkosti párkov napchávajú mäsom a pečivom a všetkým čo našli na stole nechápem ako som to mohla prežiť bez toho, žeby som nepovracala celý stôl. Aspoň Darion si zachoval toľko slušnosti, že nejedol. Hoci aj mne sa zdalo, že lačne pokukuje po jednej zo slúžok. Spoločne sme sa smiali na svojich morbídnych vtipoch, asi sme v sebe obaja mali priveľa vína. Hostina sa skončila a išlo sa na parket. Tí, čo ešte neboli tak pripitý tancovali celkom zaujímavo, občas sa trafili do rytmu, ale ten zvyšok... bolo to horšie ako vlkolačia hostina a to vám teba bolo niečo. Váľali sa po stole a keby ich stráže včas nezastavili tak by sme mali orgie na verejnosti. Bolo mi z toho všetkého zle. Musela som na vzduch a bola som rada, že tentoraz sa nikto neráči otravovať ma. Nechali ma na pokoj a niektorým som dokonca na tvári videla istú závisť. Prešla som na terasu a rukami som sa oprela o kamenné zábradlie. Dívala som sa do diaľky a videla som, ako sa malý chlapec vkradol do kuchyne a ukradol kráľov niekoľko spečených chlebov, ktoré pekári vyhodili ako nepoužiteľné. Pred piatimi rokmi by som zazvonila na poplach, ale teraz som naňho dokonca aj žmurkla a cez terasu som mu podala jedno obrovské stehno prasaťa. ,,To nebolo múdre.“ Ozval sa hlas za mnou, na pár nepredstaviteľných sekúnd mi napadlo, že je to Darion, ale potom som tú myšlienku zavrhla. Nevydržal by si so mnou v jednej miestnosti a nezáleží na tom, že teraz som bola na čerstvom vzduchu. Otočila som sa tak pomaly ako som mohla a prebodla som majiteľa hlavu pohľadom. Bol to on. Ten o ktorom som snívala, ten ktorý ma zachránil a ktorému budem navždy zaviazaná. Pokrútila som hlavu a stiahla ho zo svetla, ktoré vychádzalo so sály. ,,Ty hovoríš mne o múdrosti?“ šepkala som zúfalo a načúvala som, či nás náhodou niekto neprichytí. Ak by sa niekto dozvedel, že je nažive... ak by to niekto zistil... ,,Nemal si sem chodiť. Ako mám ochrániť tvoju rodinu ak sa vrhneš rovno do jamy levovej! Ak niekto zistí, že si nažive, nebudem vás môcť chrániť a...“ Pritlačil mi prsty na pery a sledoval ma svojimi hlbokými krásnymi nebeskými očami. Videla som mu v nich dávno vyhasnuté iskričky a dobre som vedela prečo vyhasli, zrazu som dostala nutkanie ospravedlniť sa mu za všetko to, čo bolo spôsobené na britskom ľude. Ale nemohla som, väznili ma jeho ruky. ,,Musel som ťa vidieť.“ Šepol potichu a jeho ruka skĺzla z mojich pier na krk a odhalila mi tak krčnú tepnu. Nahol sa ku mne a jemne po nej prešiel jazykom. Pri tom dotyku som zaklonila hlavu a so slastným povzdychom som zatvorila oči. Nechápala som, čo sa to deje, ale rozhodne som chcela aby pokračoval, aby sa ma dotýkal všade kam len jeho dlane dosiahnu, chcela som mu patriť celý telom a dušou a stačil na to jeden jediný pohľad. Odstúpil odo mňa a takmer sa ma nedotýkal, na jeho tvári som videla zdesenie a zúfalstvo, ale zároveň aj túžbu a akýsi druh úcty. Opäť tu bolo niečo, čo som nechápala. Bol pri mne tak ďaleko že som sa ho nemohla dotknúť, aj keď naše hrudníky sa dvíhali v rovnakom tempe, rovnako rýchlo... srdcia nám bili v rovnakom rytme. Musela som sa nad touto skutočnosťou pousmiať. Dokázala by som mu spočítať všetky mihalnice. ,,Nemal si sem chodiť... ak ťa niekto zbadá...“ chcel zaprotestovať, ale moja posledná poznámka ho umlčala. ,,Ak ťa niekto ucíti...“ Prešiel mi prstami po pramienkoch vlasov a ja som mala pocit, že kolená ma už dlhšie neudržia. Cítila som záchvevy svojho tela a zároveň som cítila aj ostrý štipľavý zápach, ktorý mu vychádzal z tela. Musel to cítiť tiež. Naše dve rasy boli navzájom stvorená na to, aby sa vraždili.. neexistovalo nič čím...nič čím by sa to mohlo zmeniť. ,,Nezáleží na tom. Nezáleží na ničom.. ak nebudeš moja.“ Šepkal tak naliehavo, tak žiadostivo, že som mala chuť hneď v tomto momente rozviazať si stužku a nechať padnúť šaty na zem. Pokrútila som vzdorovito hlavou a pozrela som sa vysoko do jeho tváre. Keby som ho chcela pobozkať musela by som sa postaviť na špičky, aby som dosiahla na jeho pery. ,,Musíš ma nenávidieť... musíš ma nenávidieť za to všetko čo som robila... musíš nenávidieť každú čiastočku môjho tela.. opovrhovať mnou...“ znovu ma jeho prsty umlčali a v očiach som videla, že nesúhlasí ani s jedným mojím slovom. Potešilo ma to, ale aj zarmútilo. Potešilo preto, lebo som nechcela aby ma nenávidel a zarmútilo preto, lebo ja si nikdy nezaslúžim nikoho kto je schopný odpustiť mi. Zaslúžim si muža, ktorý ma bude mlátiť od rána do večera aj ja budem musieť svoje modriny schovávať pred svetom a ak by ich náhodou niekto našiel prirovnám to ku svojej nešikovnosti, čo by bola do neba volajúca blbosť už len z toho dôvodu, že som vlkolak a moje reflexy sú značne zosilnené. Zrazu som sa pristihla pri myšlienke, žeby bol on mojím manželom. Musela som ten obraz rýchlo vyhnať z hlavy. ,,Nikdy by som ťa nedokázal nenávidieť... nemôžeš za to, kam si sa narodila a čomu si bola predurčená..“ ,,Ale mohla som tomu zabrániť kým bol čas, nemusela som zabíjať keby... keby...“ hlas mi zlyhal a ja som zo seba nedokázala vydať ani hlásku. Pritiahol si ma na svoju hruď a ja som pod jeho hrudníkom necítila nič. Žiadne srdce, ktoré by mohlo byť. Všetko bolo také tiché. Chcela som sa rozvzlykať, ale nemohla som. Aj za toto som mohla ja, za to, že musel umrieť. Hladil ma rukou po vlasoch a zacítila som aj niečo iné, niečo čo som nedokázala určiť. Zdalo sa mi, že ma pobozkal do vlasov, ale nebola som si istá a príliš som sa bála, že ak otvorím oči a odtiahnem sa od neho zmení sa na dym a zmizne. ,,Všetko ma to mrzí Toody, keby som to mohla vrátiť späť.. keby existovala nejaká možnosť..“ ale ospravedlnenia sú zbytočné ak pri sebe nemáte stroj času a ja som ho rozhodne nemala. Jediné čo som mala bol on. Odtiahol sa odo mňa a pozrel sa mi do očí. Rukami mi zvieral tvár a jeho pohľad bol taký hlboký a taký chápavý... oči mal ako oceán v ktorom by som sa s radosťou utopila. ,,Ty si tá jediná správna vec na tomto svete Joolka.“ Naše pery sa spojili v hlbokom bozku, aký by mohol prerušiť len samotný Boh. A on to nespravil. Možnože predsa existuje nejaká možnosť na pokánie. Možno nie som naveky odsúdená na zatratenie, možno ešte existuje nádej... stačí len nádej. XV. Kapitola. Stála som na konci lesa. Presne na mieste, kde ma napadli moji vlkolaci. Vlastne toto oslovenie im už nepatrí, už nie sú nikoho. Sú mŕtvi, všetci, čo sa vzpriečili. Nervózne som si žmolila ruky a dívala sa do jedného svetla pred sebou. Bola to svieca. Zapálená sviečka v okne. V dome muža, ktorý ma zachránil. V dome rebela. Môjho nepriateľa. V dome rebela, kde som nebola výtaná, kde by som nikdy z vlastnej vôle nevkročila. V dome rebela, ktorého som milovala. Čakala som naňho, že sa objaví. Sľúbil, že príde dnes. Mali sme sa tu stretnúť, ak mám byť úprimná nebavilo ma toto večné schovávanie, ale zároveň to bolo dokonalé. Romantické, no desivé. Zúfalé, ale krásne. Obetovala by som preňho všetko, lebo len vďaka nemu som pochopila všetko to, čo sa deje na tomto svete. Len vďaka nemu som pochopila, že to, čo robí Karol nie je len zlé, ako som si vždy myslela, ale je to desivé. Desivé, odporné... zvrátené. Usmiala som sa do tmy a vedela som, že úsmev nezmizne ani vtedy, keď Toody príde a vezme ma do náruče. Zatvorila som oči a predstavila si, ako sa ku mne priblíži, ako bude opäť cítiť blízkosť jeho tela a topiť sa v jeho nebeských očiach. Túžila som po ňom tak veľmi, že som nadskočila pri zvuku prichádzajúceho. Usmiala som sa ešte viac, no neotáčala som sa. Nevnímala som svet okolo, ani som nedýchala, chcela som sa tým nechať prekvapiť. Chcela som ešte viac predĺžiť tú túžbu po ňom, aby to neskôr bolo nádherné. ,,Nechal si ma čakať.“ Povedala som potichu a otočila som sa. Natiahla som k tmavej postave ruky, ale nebol to Toody. Z tmy na mňa číhali dva páry očí. Jedni až nápadne podobné Toodyho, ale nebol to on. Tieto oči nemali v sebe toľko lásky a dobrosrdečnosti, toľko krásy, spokojnosti a zároveň bolesti. Tieto oči boli zlé, nahnevané, kypeli nenávisťou a ich nositeľka mi ku krku priložila svoj nôž. Bola som z tých očí taká vydesená, že som sa vôbec nebránila. Nebránila som sa ani vtedy, keď ma druhý pár očí udrel. Ich sila nebola veľká, moja bola väčšia, no tá číra nenávisť, ktorú ku mne pociťovali ma na toľko odrovnala, že som aj zabudla načo som tu prišla. ,,Pohni sa a prídeš o tú krásnu hlavičku.“ šepla ku mne a ja som bola vydesená. Nikdy som si ju takto nepredstavovala. Vždy som ju pokladala za niečo ako „pes ktorý šteká nehryzie“ očividne to tak nebolo. Vydesil ma človek. Neslýchané! Človek! Obyčajný človek! Sykla som na ňu a dokonca aj v tme som ju spoznala. ,,Reeba.“ Vyslovila som jej meno a môj zrak padol na muža stojaceho vedľa nej. ,,Teba nepoznám.“ Zavrčal na mňa, ale aj on bol človek. Zrazu ma pochytil strach. ,,Kde je Toody? Čo ste mu spravili...!“ svoju vyhrážku som nestihla ani vysloviť, keď mi jej nôž spravil ranku na krku. ,,Nemôžeš mi ublížiť...“ povedala som takmer ospravedlňujúco a v duchu som sa modlila, aby táto žena mala v sebe dosť lásky na to, aby nezabila svojho brata. Určite by mu nič nespravila.. určite nie. ,,Ublížiť ti nemôžem. Ale zabiť áno.“ V jej očiach som videla, že to myslí vážne. Keby som chcela, pokojne by som ich oboch mohla zabiť jediným pohybom, ale nespravila som to. Už len preto, že to boli Toodyho priatelia. Ale kde, do pekla, je on? Čo ak ich sem zavolal on? Nie, to by mi nespravil, nikdy by mi to nespravil... ,,Pochopila si však? Myslela si si, že ťa miluje?“ zasmiala sa falošných a hrdelným smiechom. Zaujímalo by ma, čo jej smiech niekedy pripomínal zvonkohru, ako to vždy opisoval Toody. Táto žena v sebe však nemala viac miesto pre krásu a ja sa jej nemôžem ani čudovať. To ja za všetko môžem, ja a môj otec. My sme príčinou, prečo si ľudia v tejto krajine nažívajú v chudobe a biede. ,,Nikdy by ťa nemiloval. Si netvor. Vraždiaci stroj, príšera!“ zvreskla na mňa a jej dotyk zosilnel. Dala som sa na špičky, aby som sa uvolnila od jej zovrela, samozrejme, že to nepomohlo. ,,Potrebovali sme sa len dostať dnu a zabiť ťa. Ty si všetkému na vine, ty si naivne tomu, že sa musíme schovávať v lesoch a naše deti umierajú. Ty a všetci tí tvoji kumpáni!“ kričala po mne, jej hlas sa mi zabodával do lepky a nechával za sebou bolestivú spúšť utrpenia. ,,A teraz nemáš okolo seba svoju ochranku, si sama, nechránená... presne tak ako sme to plánovali.“ Počula som ako sa usmieva. Vedela som, že to mám zrátané. Stačil by jediný pohyb a moja hlava by dopadla k nohám. Mala by som rovnaký pohreb ako môj otec, len s tým rozdielom, že pri mojom tele by nikto neplakal. Zovrelo mi z toho žalúdok. Skutočne na tomto svete niekde nikto, kto by mi daroval lásku? Pokúsila som sa zadržať slzy, ktoré sa mi tlačili do očí, no nedalo sa to. Vedela som, ako sa dnešný večer skončí a to mi vôbec nepomáhalo ,,Tak ma zabi. Zabi ma, ale nemysli si, že sa tým niečo vyrieši.“ Nechala som jednu slzu preliať sa cez viečko a môj hlas sa jemne triasol. Pripadala som si tak slabá. Ako z porcelánu, stačilo by zafúkanie vetríka a premenila by som sa na prach. ,,Nájdu si ďalšieho vodcu. Vodcu, ktorý nám nebude môcť poskytnúť ochranu, ako ja a...“ ,,Ochranu?! Tomuto hovoríš ´ochrana´? Ľudia umierajú ty sebecká beštia! Umierajú a ty sa s tým nenamáhať nič urobiť! Ja načase, aby sme tento svet zbavili byrokratov a tyranov, ktorí nás len utláčajú, ale my už nebudeme mlčať. A začnem s tebou, ty umrieš ako...“ Stuhla. Ani nedokončila vetu. Všetci sme stuhli. Jej priateľ sa obzrel na miesto, kde som ja už dávno hľadela. Počula som to zavitie, ešte skôr ako sa to dostalo do ich uší. Vykríkla som a oboch som ich od seba odstrčila tak, že do seba narazili a zbrane im vypadli z ruky. Muž sa snažil Reebu ochrániť telom a ona sa za ním krčila, no z jej očí šľahali plamene. ,,Čo stojíte! Bežte!“ zrevala som na nich a hodila som k ich nohám ich zbrane, ktoré mi ležali pri nohách. Vyjavene sa na ne pozreli a potom si ich vzali. ,,Bežte! Utekajte! Ak sa premením ste obaja mŕtvi!“ zrevala som na nich a rozbehla som sa smerom preč od nich, avšak luna bola rýchlejšia ako moje nohy. Luna ma predbehla. Moje telo sa začalo premieňať. Kričala som od bolesti a modlila som sa v duchu, aby ich môj krik ešte viac popohnal v behu. Chcela som, aby sa schovali do nejakej jaskyne, niekam kde by som za nimi nešla... ale ich nohy boli rovnako pomalé predo mnou, ako tie moje pred lunou. Moje vlčie pudy sa znásobili a ja som sa rozbehla za prvým jedlom, ktoré som ucítila. Vedela som, že je to zlé, ale ja som bola len nepatrný hlások v obrovskej vlkolaček hlave. Moje myšlienky sa stratili do úzadia presne v momente, kedy tesáky tej beštie prehryzli hrdlo mužovi s ktorým bola Toodyho sestra. Keď som na jazyku ucítila slastnú chuť teplej krvi prestala som. Vrátila som sa do svojho tela, mohla som ho ovládať, vedela som ho ovládať! No ešte skôr ako som stihla čo i len niečo ma od neho odtrhol pár kamenných rúk. Odhodil ma do protiľahlého stromu moja panva hlasno zapraskala. Zviezla som sa na zem a v duchu som sa rozvzlykala, čo sa navonok prejavilo ako hlasné kňučanie. Snažila som sa postaviť, no moje nohy ma neposlúchali. Boli priveľmi slabé, nedokázala som sa postaviť a vtedy sa stalo niečo, čo nebolo skutočné. Nemohlo to byť skutočné, lebo potom by všetko to, v čo som verila, všetko to čím som prechádzala. Všetka tá bolesť a strach, všetka krv a smrť, všetko by to bolo zbytočné, keby som sa vedela premeniť z vlkolaka naspäť. Zrazu som pod stolom ležala ja. Chúlila som sa v klbku a chladné ruky ma zdvihli zo zeme. Celým mojím telom lomcovala bolesť zo zlomených rebier a panvy, ale ja som dokázala rozoznať siluetu muža, ktorý ma zdvihol a odnášal preč. Bol to on. Ten na ktorého som celú noc čakal. Ten čo neprišiel, ten čo ma zradil. Chcela som sa pohnúť, chcela som ho od seba odstrčil a kričať, nech sa ku mne nepribližuje! Chcela som mu povedať, ako veľmi to bolelo keď mi jeho sestra povedala pravdu, chcela som aby trpel rovnako ako som trpela ja. Chcela som ho prosiť aby mi povedal, že to všetko bola lož. Že si to vymyslela len jeho krutá sestra, že on ma aj napriek tomu miluje, a nikdy by ma neopustil, ale to jediné na čo som sa zmohla bolo zamdletie. XVI. Kapitola. Ležala som v mäkkých prikrývkach a nemala som tušenie ako som sa sem dostala. Vedela som, že to bola moja komnata v hrade, ale to bolo tak všetko. Panva ma už nebolela, ale pri každom hlbokom nádychu ma pichlo v hrudi. Zamračene som otvorila oči a uvidela som jeho. Sedel pri mojej posteli s hlavou opretou o dlaň a spokojne odfukoval. Vyzeral božsky, ako anjel. Ako anjel, ktorý ma zradil a ktorý predovšetkým nemal čo robiť v hrade plnom Karolových vojakov pre krista pána! ,,Toody!“ zvolala som priveľmi nahlas. Zvuk môjho hlasu ho evidentne prebudil. Hlava mu padla a zmätene sa obzrel okolo seba, akoby pred sebou hľadal nejaké nebezpečenstvo. Plavé vlasy mal prilepené na tvári a keď zbadal, že som hore usmial sa na mňa a natiahol ku mne ruku, aby ma pohladil. Uhla som sa pred ňou, čo spôsobilo, že sa mu medzi očami objavila jemná vráska. Zamračil sa a vystrel sa na stoličke. ,,Kde si myslíš, že si? Ak ťa tu nájdu, tak sľub či ne- sľub, neuchráni ťa ani pán Boh, tobôž nie ja!“ zavrčala som na neho a odhrnula som od seba perinu. Jeho ruky ma však chytili za plecia a zatlačili ma späť do perín. Zrazu som si spomenula na minulú noc. Nebol spln, rozhodne to spln byť nemohol, ale bol tam vlkolak... vlkolak, ktorý ma privolal a vyvolal vlkolaka vo mne. Nikdy som nepočula, žeby sa niečo také stalo. Zdesene som si prikryla rukou ústa. Dokázala som sa premeniť naspäť, dokázala som nad svojím telom prevziať kontrolu natoľko, že som sa premenila späť. Toody sa na mňa díval a ani som si neuvedomila, že jeho ruky ma ochraniteľsky hladia po chrbte a tvári. Odsunula som sa od neho na druhý koniec postele a vyplašene som sa naňho dívala. Nezabudla som na Reebine slová, akoby som aj moja! Stále som mala pred sebou jej nenávistný pohľad, tú túžbu zabiť ma. ,,Čo sa deje?“ spýtal sa nechápavo a posadil sa na kraj postele. Díval sa na mňa a jeho ruka sa ku mne naťahovala, chcel aby som ju chytila a ja som aj chcela, lenže... niečo mi v tom zabránilo. Reebine slová, ktoré som mala vyryté vy mysli. ,,Ako si sa sem dostal?“ spýtala som sa prázdnym hlasom. ,,Jane. Je naším spojencom. Prišiel som s tebou cez katakomby pod hradom a...“ zodvihla som ruku, aby som ho umlčala a na tvári sa mi zjavil formálny úsmev bez emócie, ktorý som využívala na stretnutiach Tajnej rady. ,,Nemal by si tu byť. Musíš odísť.“ Povedala som hlasom, ktorý väčšinou používam pri vydávaní rozkazov. Zarazilo ho to a v jeho tvári sa mihla bolesť. Nie, bolesť to nebola, bolo to len prekvapenie. Určite ho to nebolelo, veď všetko bola len jedna veľká podarená hra. ,,Chceš aby som odišiel?“ spýtal sa na hlasom plným... dobre, nebudem zbytočne lúštiť čo to bolo, ešte by som náhodou nakoniec prišla na to, že to bola bolesť a to by ma porazilo. Pozrela som sa do zeme bez toho, žeby som odpovedala. Nemohla som mu povedať, že to posledné čo chcem je, aby ma opustil. Ale ak jeho city nikdy neboli skutočné, nemohla som od neho žiadať nič. Hneď ako som si to uvedomila pocítila som bolesť v hrudi, ktorá však nemala spoločné nič so zranením, ktoré mi spôsobil. Videla som ako sa nejaký temný tieň mihol cez jeho tvár vtedy, keď som sa mykla od bolesti. ,,Mrzí ma to Jolka. Tak veľmi ma mrzí, čo sa včera stalo. Nemal som ju púšťať z domu, ale obaja... aj s Erichom. Omráčili ma a išli na vlastnú päsť. Hovoril som im, že...“ ,,Erich...“ zopakovala som nechápavo a pozrela som sa naňho. Tentoraz už nebolo pochýb o tom, že v jeho tvári som videla bolesť. Bolesť spojená s tým menom. Nahlas som zhíkla a chytila sa za ústa. ,,Ja som ho... povedz, že som ho ne...“ začala som plytko dýchať a mala som pocit, akoby v miestnosti dochádzal kyslík. Rozplakala som sa a dovolila som mu, aby ma objal okolo ramien. ,,Nechcela som. Nemohla som tomu zabrániť... nemohla som ich varovať skôr! Nevedela som...“ koktala som zo seba ospravedlnenia, zatiaľ čo som sa chúlila k jeho hrudi a on ma hladil po vlasoch. Šepkal mi do ucha upokojujúce slová a pár krát sa mi aj zdalo, že mi do vlasov vtisol bozk. No aj tak som v jeho hlase počula niečo, čo som nedokázala určiť. Bolo to niečo medzi obvinením a bolesťou. Určite to bol jeho priateľ... Ublížila som mu. Opäť som niekomu ublížila. Toto už nebolo fér. ,,Tvoja sestra mala pravdu. Som netvor... beštia...“ šepkala som už napoly pokojná a plne som si uvedomovala blízkosť jeho tela, no aj napriek tomu, čo všetko som teraz vedela som sa od neho neodtiahla. Chcela som si ukradnúť aspoň poslednú chvíľku pre seba, aj keď to bol len klamlivý dotyk. Nebola v tom láska, nemohla byť. Nemala som také šťastie. Odtiahol si ma od seba a chytil moju tvár do dlaní. Chcela som uhnúť pohľadom, ale prinútila ma pozrieť sa naňho. Dívala som sa do jeho krásnych láskavých modrých očí a z tých mojich mi tiekli vodopády sĺz. ,,Nič z toho, čo Reeba včera povedala nebola pravda. Počúvaj Jolka!“ zvolal hlasnejšie, keď som sa znvou pokúsila odtiahnuť sa od neho. Jeho železné zovretie mi to nedovolilo. ,,Nie som tu preto, aby som ťa zabil.“ Pri tom slove sme sa obaja nadýchli. ,,Nie si žiadny netvor, žiadna beštia, ani monštrum. Si ten najláskavejší človek na svete Jolka. Si to najlepšie, čo ma kedy stretlo. Vždy keď sa na mňa usmeješ... si ako moje osobné slnko.“ Jeho pohľad bol plný nežnosti a lásky. Presne to dopĺňalo jeho slová, ale ja som im nemohla veriť. Tá druhá verzia bola predsa len pravdepodobnejšia. ,,Milujem ťa. Milujem ťa viac než čokoľvek na tomto svete. Milujem ťa viac ako východ slnka, ktorý mi môže spáliť pokožku.“ Musela som sa uškrnúť nad týmto prirovnaním. Obaja sme sa uškrnuli. Jeho pery sa dotkli tých mojich a pritiahol si ma na svoju hruď tuhšie. Rukami ma hladil po chrbte a ja som prstami skúmala tvar jeho hrude. S povzdychom som sa od neho odtiahla a pozrela som sa do jeho očí. Odhrnul mi vlasy z tváre. ,,Milujem ťa.“ Šepol znovu a ja som mu odpovedala rovnako. A aj napriek tomu, že mi môj zdravý rozum hovoril niečo iné, aj napriek tomu, žeby bolo pre oboch lepšie, keby sme sa nenávideli, sme sa museli milovať, lebo to jednoducho bola tá jedná správna vec, ktorá nemusela dávať zmysel. ,,Vezmi si ma Jolka. Vezmi si ma...“ šepkal medzi bozkami a moje pery sa od tých jeho nedokázali odtrhnúť ani na odpoveď. ,,Áno...áno, áno, áno. Tisíc krát áno.“ Dostala som zo seba po chvíľke a vtedy sa dvere do mojej komnaty otvorili. Obaja sme zmrzli v objatí. Jane. ,,Milady! Musí ísť.“ Kývla hlavou na Toodyho, ktorý ma aj naďalej zvieral v náručí. Prikývla som a povedala jej, nech počká za dverami. Usmiala sa na mňa a ja som jej úsmev opätovala. Posledný krát si ma privinul na hruď a vtisol mi bozk do vlasov. ,,Zajtra. O pol noci v kaplnke svätej Alžbety.“ Šepol mi do ucha pred tým, ako aj s Jane odišli z mojej izby. XVII. Kapitola. Mali sme ísť na ďalší zásah. Lenže nie ako vlkolaci, ale ako ľudia. S ľudskými myšlienkami, s ľudskými emóciami a do kelu aj s ľudskými reakciami. Bála som sa toho, bála som sa, lebo sme museli ísť do dediny, kde býval on. Toody. Aj s rodinou. S dvomi mladšími sestrami, priateľmi a inými ľuďmi, čo za nič nemôžu. Vpády sa však museli uskutočňovať so železnou presnosťou, aby dedinčania presne vedeli, kto je ich pán. Najradšej by som sa hneď pri bráne otočila a poštvala svojich vklolakom na Karola. No a čo, že neboli premenení. Ale ak by som to spravila, stratila by som všetkých. A znovu si vycvičiť ďalších a ďalších vlkolakov? Nikdy by som ich nedokázala ochrániť. Reeba, Toody a Corelle, by boli navždy ohrozené. Nič také som nemohla dopustiť, nedovolila by som si to. Nemohla som. Milovala som Toodyho a oni... mi boli ako rodina, aj keď ma všetci nenávideli. S nechuťou som ich nechala, nech sa rozostava okolo celej dediny. S napätím som sa pozerala na to, ako vyháňajú z domov tých, ktorý sa rozhodli nezaplatiť dane. Oprava: vyháňajú z domov tých, čo nemajú ani na chlieb a nie to ešte, aby platili vysoké dane. Musela som sa na to dívať, lebo inak by som všetko pokazila. Musela som sa na to dívať, aj keď sa mi z toho zdvíhal žalúdok. Musela som sa na to dívať, lebo som to všetko riadila ja a ak by som sa vzoprela, znovu by sa vlkolaci postavili proti mne a nie som si isát, či by som to pred tým prežila bez ujmy na zdraví. Ani neviem ako, ale dostala som sa pred ich dom. Dostala som sa pred dom Toodyho a jeho rodiny a stála som tam ako stráž, nedovoľovala som nikomu, aby tam vošiel, ale samozrejme musí sa predsa nájsť niekto, komu len moje slovo, že dane už zaplatili, nebude stačiť. ,,Chcem sa presvedčiť.“ Tvrdohlavo stál na svojom Nicolaus a jeho postom ma nenormálna rozčulovasl. Chýbalo málo, aby som mu neodtrhla hlavu, no vtedy sa vo mne ozval Toodyho hlas. Jeho slová neboli venované mne, nikdy mi ich priamo nepovedal, ale bola som pri tom, keď ich vyriekol. Hovoril to svojej tvrdohlavej sestre: „Nikto si nezaslúži smrť, Ree“ ozvena jeho smutného a medového hlasu sa mi rozpúšťala na jazyku, až som nakoniec zabudla, čo tu vlastne robím. Túžila som byť s ním, bože ako veľmi som to túžila. ,,Moje slovo ti nestačí?“ vzoprela som sa mu a vypla som hruď. Chcela som použiť svoju výšku, ale keďže bol odomňa a pol metra vyšší, moja výška mi bola tak na prd. ,,Brániš ich?“ spýtal sa neveriacky. Odfrkla som si. ,,Nebuď hlupák Nick.“ Stále som stála dva metre od ich dverí, keď v tom sa Nick pohol smerom ku mne. Moja ruky vyskočila tak rýchlo, že to môj mozog nestihol zaregistrovať. Myslela som len na to, že ho musím zastaviť, že mu musím zabrániť, aby sa tam dostal. Musela som ich ochrániť, nie len preto, že som to sľúbila ale preto, lebo som to chcela. Ak som mohla zabezpečiť jednu rodinu pred vpádom Karola, tak som to robila s radosťou. Moje prsty preťali jeho kožu a aj rebrá. Zovrela som jeho srdce a on mi do tváre vypľul krv takmer v bezvedomí. Jeho oči sa prevrátili a vtedy moja ruka vytrhla srdce Nicka z hrude a pevne ho zovrela v dlani. Vzdorovito som sa mu dívala do očí, keď predomnou padol na kolená a potom do blata. Všetci sa dívali na nás. Pustila som jeho srdce na zem a nastal záblesk. Rukou som si zakryla oči, a prikrčila som sa. Počula som ako niečo padá na zem. Záblesk zmizol sa predo mnou bolo množstvo omráčených vlkolakov. So strachom v očiach som sa rozbehla ku nim a každého som sa dotkla, všetci dýchali. Neboli mŕtvi, vyzerali len omráčený. So slzami v očiach som sa dívala na ich nehybné telá a nemala som tušenie, čo sa to deje! Prečo to neomráčilo aj mňa? Ako som sa tak dívala na jemnú tváričku svojho najmladšieho vlkolaka Riccieho. Bolo to ešte dieťa a jedine Karol môže za to, že sa ku mne musel pridať. Bol to jeho synovec, a ja jeho poddaná. ,,Vidíš? Vidíš to Toody? Záleží jej na nich, záleží jej na tých vrahoch, čo neustále zabíjajú našich bez mihnutia oka!“ ,,Ree ty to nechápeš, ona...“ ,,Ja, že to nechápem?! Len sa na ňu pozri! Aj život by dala za to, aby tie beštie prežili. Len na tom jej záleží, čo to nechápeš? Je rovnaké ako oni. Chce len krv a mäso Toody. Krv, mäso a moc, na tom jedinom jej záleží. Aj tamtoho zabila ona, vytrhla mu srdce! To je tá žena, ktorú miluješ? Aj po tom, čo spravila Erichovi? Napadla ho, premenila ho na rovnakú beštiu ako je ona!“ ženský hlas sa niesol po celej ulici a ku mne až po pár minútach začali prichádzať všetky súvislosti. To hovoria o mne. Reeba sa háda s Toodym a pravdepodobne nie sú ani vonku. Neobzrela som sa. Nevedela som Riccieho spustiť z očí. Nedokázala som to. ,,Spravila to, aby nás zachránila! Žiadali sme ju o amnestiu a ona nám ju dáva. Rozhodla si sa ju nemať rada Ree, si ako malé tvrdohlavé decko! Je ti po vôli nepáči sa ti to. Chcela by si ju zabiť a čo myslíš, že vtedy budeš iná ako vlkolaci a upíri? Si presne taká istá! Smrťou sa snažíš zabrániť ďalšej smrti! Čo nevidíš, že to nemá zmysel? Čo nechápeš? Tri roky som strávil vo vojne, díval som sa na to, ako mi priatelia umierajú pred očami, tešil som sa na návrat domov, aby som konečne to všetko nemusel znášať a čo tu nájdem? Svoju sestru, ktorej ide len o smrť!“ Jeho slová ma dorazili. ,,To, čo sa stalo Erichovi bolo nešťastie. Nemohla za to. Z toho ju obviňovať nemôžeš.“ Zdvihla som hlavu od Riccieho a zakrvavenú ruku som si mimovoľne utierala do šiat. Pozrela som sa ich smerom a vtedy ma Reeba prebodla pohľadom. Na tvári sa jej zračila nenávisť a zahanbenie zároveň. ,,Toody... nemyslela som... nechcela som... ja len, nevidíš čo robí? Presne o to sa snaží, chce nás proti sebe poštvať, aby ťa mala len pre seba...“ natiahla ruky smerom k nemu, no on jej ich priložil k telu. ,,Vráť sa do domu Ree.“ Jeho chladný hlas ma bodal na pokožke, aj keď tie slová neboli adresované mne. Reeba ho však neposlúchla, išla do lesa. Posledný krát sa obzrela pred tým, ako jej tvár zahalili stromy. Zdalo sa mi, že zavzlykala. Môj pohľad padol na Toodyho. Nebolo pochýb, že sa hneval. Musel sa hnevať, určite sa hneval. Na mňa. Otočila som sa späť na Riccieho a pohladila ho po tvári. Zacítila som Toodyho prítomnosť, dotkol sa mojich vlasov. Naklonila som hlavu k jeho ruke a nechala jednu slzu padnúť na Riccieho tvár. ,,Bol to ešte dieťa.“ Šepla som potichu a hlas mi zlyhal. ,, Ešte stále je Joolka. Je len v bezvedomí. On a všetci ostatný. To je jediný účinný spôsob ako sa brániť pred vlkolakmi.“ Prezradil mi a dotkol sa mojej ruky. Pomohol mi vstať a pramienok vlasov mi zastrčil za ucho. Bruškom prsta sa mi obtrel o sánku. Zatvorila som oči. ,,Teraz by som ťa mal zabiť, povedal som ti tajomstvo rebelov.“ ,,Myslím, že to potešenie, by sme mali nechať na Reebu.“ Šepla som zúfalo a priložila si jeho dlaň k perám. ,,Nevieme ako ťa zabiť.“ Povedal nakoniec a len sa pozrel do mojej tváre, akoby očakával, že mu to poviem. Ale ja som nemohla... nemohla som! Pobozkala som ho na prsty a priložila si ju na tvár. Pritiahol si ma k sebe a hladil ma po chrbte a vlasoch. ,,Nemôžem Toody. Nemôžem. Musíš ma chápať. Nemôžem ti povedať ako ich zabiť... ako nás zabiť.“ Šepkala som do hrude a on ma stále hladil chápavo. ,,Sú pre mňa ako rodina.“ Odtiahla som sa od neho. Neveriacky sa mi díval do tváre a ja som tak zúfalo potrebovala, aby to pochopil. ,,Starám sa o nich. Ak majú problém, idú za mnou a vedia, že im viem a chcem poskytnúť pomoc. Oni si neuvedomujú, že toto čo robíme je zle. Pochop to Toody. Musíš to pochopiť! Nič si nepamätajú, sú to len deti! Mladý vlkolaci, nie sú ako ja, nepamätajú si, čo robia cez spln, vedia len, že vy musíte platiť dane a vy ste tí, čo sa snažia zvrhnúť vládu Karola. Oni ani nevedia, že ste rebeli! Pre nich ste len obyvatelia, hrozba pre vládu, ktorá môže ohroziť bezpečie ich rodín.“ Slzy mi tiekli po tvári, musel to chápať. Musel to pochopiť skôr ako si ma vezme. Pobozkal ma na čelo a mne sa zatvorili oči. ,,To nič. Nemal som to žiadať.“ Povedal potichu a ja som počula, ako sa jeho hlas zlomil. Pohladila som ho po tvári. ,,Musel si. Ale ja nemôžem. Nemôžem im to spraviť. Záleží mi na nich, nedá sa to pochopiť, ale je to tak. Nemôžem s tým nič robiť.“ ,,Postačí to, čo si spravila dnes.“ Prešiel mi prstom po perách. Mimovoľne sa mi otvorili. ,,Bojím sa, že to tak nebude večne. Všimnú si, že sa niečo deje...“ Bol ticho. Len sa mi díval do očí a ja som sa opäť topila v tých jeho. ,,To, čo som spravila Erichovi...“ Akosi som to potrebovala vysloviť nahlas. Zbadala som, ako jeho výraz stvrdol. Svaly na krku sa mi napäli. V duchu som sa nenávidela, že som to musela spomenúť. ,,Nenávidíš ma za to a zaslúžim si to.“ Nesúhlasne krútil hlavou, ale videla som v jeho očiach, že je to tak. Len to nechcel vysloviť nahlas. ,,Chcem ti len povedať, žeby sa to nemalo rozšíriť. Počas splnu k sebe ako ich vodca zvolávam vlkolakov. Jeho nezavolám. Nikdy. Ak by som to urobila pridal by sa ku mne a už by nebolo úniku. Nechcem, aby bol rovnako prekliati ako my všetci, pod drobnohľadom Karola. Nikto nemôže uniknúť. Nespravím mu to. Nechcem pre neho takú osud. Kvôli tebe.“ Hovorila som to jeho, ale dúfala som, že ak je niekde Erich na blízku počuje ma. Dúfala som, že chápe čo znamená hierarchia vo svorke. On by bol na úplnom konci a musel by sa riadiť príkazmi všetkých nie len toho môjho. Toodyho pohľad zmäkol a pritiahol si ma k sebe na hruď. Vďačne som prijala jeho objatie a položila som mu hlavu na rameno Rukami som ho objala okolo krku. ,,Milujem ťa Nuisika.“ Jeho slová patrili len mne. Tiché. Úprimné. Plné bolesti a zúfalstva. Len moje. XVIII. Kapitola. ,,Áno.“ Áno. Áno. Áno. Áno. Áno. To slovo mi znelo v hlave a odrážalo sa od stien znovu a znovu. Jedno jediné slovo, ktoré zmenilo tak veľa, ale nakoniec nezmení nič. Ale na tom predsa už nezáleží. Už nezáleží na ničom, lebo Toody je môj. Môj a nikoho iného. Nikto mi ho nevezme. Navždy bude môj, až kým nás smrť nerozdelí. Stáli sme v malej kaplnke, už sme boli len my dvaja a dívali sme sa jeden druhému do očí. Len sme sa na seba pozerali, dlho. Minúty, hodiny, roky... akoby som ho takto ešte nevidela, akoby pod mesačným svitom vyzeral ako niekto iný, no ja som vedela, že to môže byť len on. Nikto sa na mňa takto nedíval, nikoho pohľad nebol tak krásne tajomný, skúmavý a zárovej desivý. Desili ma jeho spomienky, ktoré som videla v odraze jeho očí. Desilo ma to všetko čo musel prežiť vo vojne. Starý zavalitý kňaz sa rozhodol nechať nám chvíľku. Možno aj viac ako len chvíľku. Stáli sme pred oltárom. Pred obrázkou panny Márie a Ježiša Krista. No nebola to irónia? My, dva tvory zrodené z nenávisti, krížené so zvieratami, živiace sa krvou a mäsom ostatných ľudí. Živiace sa ich smrťou, sme sa zosobášili na posvätnej pôde. Obaja sme sa museli nad tým pousmiať. Jemne, ostýchavo, akoby sa ma nikdy nedotkol, mi prešiel prstami po perách. Zatvorila som pri tom dotyku oči a nemyslela na nič iné ako na neho, stojaceho predo mnou v elegantnej bielej košeli, vysokých čiernych šižmách a rozstrapatených blonďavých vlasoch. Bola to najkrajšia mŕtvola, akú som kedy stretla. Ani neviem ako dlho sme tam tak stáli, naše telá sa sotva dotýkali, keď nás prerušil príchod niekoho, koho by som tu najmenej čakala. Darion. ,,Aa!“ zvolal nadšene a rozhodil rukami, akoby sa práve díval na dokonalý Vianočný darček. ,,Mohol som to tušiť. Zdalo sa mi zvláštne, prečo tak často po večeroch unikáš z hradu a túlaš sa po lese, alebo prečo máš na sebe vždy taký pozoruhodný pach upíra, pričom viem, že žiadny z mojich upírov s tebou v kontakte nebol.“ Nadýchla som sa. Svoj pach som vždy dôkladne zakryla, nemohol to vycítiť! Ani vlkolaci to necítili! ,,Iste sa teraz čuduješ, ako to, že som ho na tebe cítil však? Zabúdaš, že patrí k mojim upírom a ja mám prehľad o každom, kto umrie v mojej blízkosti.“ Obaja sme tam stáli ako prikovaný. Bola som taká prekvapená, že som ani nevedela či ležím, stojím, alebo sedím. Nedokázala som sa ani pohnúť, nie to ešte byť naňho nahnevaná. Na prázdno som otvárala ústa a cítila som sa pritom ako ryba na suchu. Chytená vo svojej pasci, neschopná slova, neschopná obrany. Moja posledná nádej bol Toody, ale ten bolo na tom rovnako ako ja. ,,Stratila si reč? Nemyslel som si, že sa niečoho takého dožijem..“ Pokračoval vo svojom sarkasticky nevtipnom monológu a mne sa pred očami zmierali obrazy smrti. Nahlási to. Nahlási ako som zradila. Zabije Toodyho. Zabije Reebu. Zabije Corelle. Ericha, Riccieho, Janika... všetko je to moja vina a nakoniec umriem aj ja. Chcela som sa nadýchnuť, ale zabudla som kde mám pľúca, akoby nič na svete neexostovalo, akoby som zabudla, že stojím vo svetej kaplnke s Toodym a Darionom. Darion. Darion. Darion. ,,Darion.“ Hlesla som a pohla som sa smerom k nemu. Zastavil ma zdvihnutím rúk a na tvári sa mu zjavil pobavený úškrn. ,,Iste sa bojíš drahá Joolka, ale nemáš sa čoho obávať. Tvoje tajomstvo, je aj mojím tajomstvom.“ Toho som sa najviac bála. ,,Prečo by si to robil?“ spýtala som sa ho nečujne a vnímala som vedľa seba Toodyho napäté telo. ,,Povedzme, že je dobré mať u teba láskavosť.“ A toho som sa bála ešte viac. Naprázdno som preglgla a zovrela som za chrbtom Toodyho ruku. Počula som Darionov smiech a zamračila som sa. ,,Vieš, zo všetkých tých šialených chlpatých potvor, som najmenej čakal, že práve ty zradíš. Myslel som si, že to bude ten mladých.. Edvin, alebo ten...“ lúskal prstami a chcel, aby som mu podarila. ,,Nicolas.“ Dokončila som zaňho. Nicolas bola moja najhoršia voľba. Ešte šťastie, že je mŕtvy. ,,Áno, presne ten. Ale ty? Alfa? Člen Tajnej rady?“ pokrútil hlavou a mľaskol jazykom. ,,Och prosím ťa Darion.“ Odfrkla som nahnevane, až sa zháčil. ,,Kto iný by sa mal vzoprieť keď nie ten, čo je využívaný? Celý život som strávila pod vládou Karola, je načase, aby si svoje postavenie kráľa vydobil svojou zásluhou a nie tou našou. Manipuluje s nami ako sa mu zapáči a my, čo sme niekoľko krát silnejší ako on, sa necháme manipulovať. Tebe snáď neprekáža to množstvo životov, ktoré si obetoval na jeho úkor? Neprekáža ti zbytočne preliata krv?“ Ani som sa nemusela pýtať a už som poznala odpoveď. ,,Si na omyle. Karol I. už dávno neriadi túto krajinu. A nikdy ju ani neriadil.“ Táto skutočnosť ma celkom zarazila. Akoby som vypadla z kontextu. ,,Vždy sme to boli my, členovia rady, ktorý rozhodovali o riešeniach. Melwen, Fénix, Ja a Victor. Fénix sa vzdal, zradil kráľa a zaplatil za to. Tvojho otca dali zabiť a Victora tiež. Zostal som len ja a potom si prišla ty.“ Prudko som sa nadýchla. Nechápala som polovicu z toho, čo mi povedal. ,,Môjho otca... čo? Nie, to nie je pravda. Otec by sa nenechal, nikdy by sa...“ zakryla som si rukou ústa. V ten deň keď prišiel list o jeho úmrtí, Karol ako si pokojne sedel za svojím stolom. Hlasno som zavrčala a obrátila som sa smerom na hrad. ,,Konečne ti to došlo? Karol je len malá bábka v obrovskej hre na životy. Ale nanešťastie to pochopil. Victor nebol nijako významná rasa, nebol to upír a ani vlkolak, nebál sa ho, tak ho dal zabiť. Fénixa obvinil z krádeže a vypísal na jeho hlavu niekoľko zlatých no a tvoj otec? Jediná možnosť ako ho zabiť bolo, kým sa premieňal. Vtedy bol najzraniteľnejší, nedával pozor. Vo svorke si mala špeha drahá Alfa.“ Posledné slovo vyslovil s peknou dávkou irónie. ,,Prečo nezabil aj teba?“ spýtala som sa šeptom. Jeho odpoveďou mi bol smiech. Nepríjemný, bodavý smiech. ,,Mňa? Ja už som mŕtvy. A prečo žiješ ty? Lebo poslušne poslúchaš každý jeden jeho rozkaz. Si také naše milé mačiatko, všetko čo ti prikážeme splníš, všetko o čo ťa požiadame splníš.“ Zasmial sa. ,,A ty si si myslela, že si sa vzoprela? Nikdy si nebojovala proti nemu. Nikdy si nebola rebel.“ Kývol hlavou za Toodyho, ktorý vyzeral akoby práve prehltol moč. Zostala som stáť ako prikovaná, každé jedno jeho ďalšie slovo znamenalo ďalšiu facku. A môj dokonalý rebelský život sa zrazu rozsypal ako domček z karát. Takže som nikdy nebola tá, čo sa nikoho snažila udržať na žive, nikdy som nebola tá, čo sa vzoprela systému, vždy som ich poslúchala. S návalom nevoľnosti mi došlo, že má pravdu. Vo všetkom. ,,No až na toto.“ Dokončil a uškrnul sa. Pomaly som ho v miestnosti ani nevnímala. Mala som dosť starostí s ľutovaním svojho úbohého zmanipulovaného života, ktorý som žila v klamstve a presvedčení, že možno nakoniec som predsa len dobrý človek. Mýlila som sa. Vo všetkom. ,,Prečo si nezabil Karola? Prečo si nešiel na jeho trón ty?“ spýtal sa Toody a zvuk jeho hlasu ma vykoľajil tak, že som sa musela oprieť o lavicu. Nikto to nezaregistroval. Všetci sme boli trochu falošný. ,,Prečo by som to robil drahý Tooder? Čo by som z toho mal? Kráľ je len bábka, a vždy ňou bola. Skutočné riadenie štátu sa deje pri mne. Pri mne a pri nej.“ Kývol hlavou na mňa. Zdvihol sa mi žalúdok. Zase. Možno to bolo aj tým zápachom. Bola som v spoločnosti dvoch upírov, hoci na zápach toho jedného som si už zvykla. Toodyho puch prekrývalo ihličie ale Darionov prekrývala krv. ,,Och netvár sa, že ti to nedošlo Joolka. Prečo myslíš, že sú ešte stále nažive?“ ukázal prstom na Toodyho a ja som sa tam pozrela, akoby som čakala, že tam bude stáť niekto iný. Nestál. Darion si povzdychol a podišiel ku mne. Chytil ma ta ramená a potriasol mnou. ,,To, že o tom vieš nič nemení na situácií. Stále sme na tom rovnako, len to teraz nebude taká zábava.“ Priznal si na oko smutne. ,,Všetko bude tak ako pred tým. Karol bude hračka a my budeme povrázky, ktorými ho budeme riadiť.“ Jeho slová som nevnímala. Bolo mi zle, žalúdok som mala niekde v krku a môj osud lietal v povetrí aj so šťastím a nádejou. Zrazu tlak na jeho ramenách zoslabol. Odišiel na druhý koniec kaplnky a pri dverách sa otočil ,,Och a mimochodom. Gratulujem pán a pani Selvinski.“ Zdesene som sa nadýchla a zrútila sa na zem. Keď sa na to teraz dívam spätne, som poriadny slaboch. Nevydržím ani keď mi niekto povie pravdu do očí. Alebo skôr by som mala povedať, keď mi ju niekto vypľuje do tváre. Ani neviem ako sa pri mne ocitol Toody a jeho ruky mi prechádzali po vlasoch. Znovu ma utišoval. Potichu som plakala. Plakala a plakala. Snažila som sa vyplakať všetok ten klam, všetok ten žlč, čo sa vo mne hromadil. Chcela som, aby to všetko išlo preč, aby som bola iný človek. Niekto neznámi, kto nemusel zabíjať na príkazy a myslieť si, že je to správne. Niekto kto mohol rozhodovať o svojich skutkoch a nemal život napísaný na kuse papiera. Chcela som byť rebel. Prvý krát za celý svoj život som túžila byť rebel, postaviť sa do armády a bojovať za niečo čo má zmysel. ,,To je v poriadku..“ počula som Toodyho slová po hodine a začala som chápať ich význam. Skoro som sa na tom zasmiala, skoro som sa rozosmiala, len zdravý rozum mi v tom zabránil. Bože, mala som ja vôbec rozum? ,,Nič nie je v poriadku Toody. Nepočul si ho?“ pozrela som sa na neho a nemala som tušenie, čo mohol vidieť v mojom výraze, lebo cez jeho tvár prebehol tieň, ktorý som nedokázala určiť. ,,Klamstvo je jediná pravda v mojom živote.“ XIX. Kapitola. Stála som vo dverách a pripravovala som sa na prvý úder. Ale nič sa ma nedotklo. Toody ma chránil svojím telom, ale ona aj tak rozhadzovala rukami a kričala slová na ktorého som sa už nedokázala sústrediť. Len som tam tak stála krčila som sa a snažila sa nemyslieť na to, že celý môj život je v podstate jeden obrovský klam. Ale som vydatá. Som vydatá za muža, ktorého milujem, muža, ktorý je upír, bojuje proti kráľovi, ale žiadny kráľ nikdy nebol v spojenom kráľovstve dôležitý. Niečo ma začalo ťahať za kabát. Pozrela som sa dolu a Corelle na mňa hľadela svojimi rovnako modrými očami ako mali Toody a Reeba. Usmiala sa na mňa. To bol prvý milý prejav rodiny Selvinski, vynechávajúc Toodyho samozrejme. Čupla som si ku nej a ona sa dotkla mojich čiernych vlasov. ,,Si moja teta?“ spýtala sa ma piskľavým hláskom. Usmiala som sa na ňu aj ja. ,,Ree ťa nemá rada.“ Občas ma úprimnosť malých detí vedela prekvapiť. Pozreli sme sa obe na Ree stále vykrikujúcu po Toodym, ktorý ju ťahal do druhej a vlastne jedinej miestnosti v ich dome. ,,Áno viem a čo ty Corelle?“ spýtala som sa a vnútorne som tušila, že mi nebude klamať. Akoby som si bola istá, že malé deti to nevedia, že ani Tood ani Ree ju to určite neučili. ,,Ja ťa mám rada. Páčiš sa mi a Toody ťa má rád tiež. Ree nemá rada nikoho, okrem Ericha.“ Tak roztomilo sa zachichotala až som sa musela ku nej pridať. No vo vnútri som vedela, že každým jedným dňom dávam Reebe ďalší dôvod na to, aby ma nenávidela. Len preto, že žijem, len preto, že som sa narodila vlkolakovi a som vlkolak. Nikdy ma nebude mať rada, vždy tu bude nenávisť a zatrpknutie. Zobrala si znovu pramienok mojich vlasov medzi prsty a pozorne si ho prezerala. ,,Páčia sa mi tvoje vlasy.“ Pozrela sa na mňa svojimi veľkými detskými očami plnými bezstarostnosti a nevinnosti. ,,Aj tieto sa ti páčia?“ zmenila som svoje vlasy na ryšavé a videla som na jej tvári výraz úplného prekvapenia. ,,Jeej! Aj ja to chcem vedieť! Naučíš ma to?“ spýtala sa ma s očakávaním v hlase a postavila sa na špičky, akoby sa chcela pozrieť, či sa všetky moje vlasy zmenili na ryšavé. ,,To nemôžem miláčik, ale tvoje vlasy sú také krásne, že ich nemusíš meniť. Vždy som chcela byť blondínka.“ Pohladila som ju po malej hlávke a ona sa na mňa uškrnula. ,,Nevadí.“ Povedala napokon a mykla plecami. ,,Chceš vidieť moju bábiku? Mám len jednu, ale je pekná, naozaj! Doniesol mi ju Erich.“ Beztoho, aby som jej dala odpoveď ma schytil za ruku a potiahla ma do rohu miestnosti, prinútila ma posadiť sa na drevenú napoly rozpadnutú stoličku. Jej bábika bola drevená a mala vyzerané malé dierky a jednu väčšiu ryhu. Oči a ústa. Takmer som zhíkla keď som to videla. Moje bábiky boli mäkké, krásne a ich tváre boli maľované. Sľúbila som si, že nabudúce jej jednu takú bábu donesiem. ,,Nemá vlasy, ale...“ odmlčala sa a prešla malou rúčkou po kostrbatej hlávke bábiky. ,,Chceš vedieť ako sa volá?“ spýtala sa ma nadšene a ja som proste nemohla odmietnuť. ,,Nuisika! Vymyslel to Toody. Zvláštne meno však? Ale mne sa páči, je také... odlišné, presne ako moja bábika. Včera som na trhu videla dievča, ktorej bábika bola z látky a volala sa Annie. Ja ju mám drevenú a volá sa Nuisika.“ Zopakovala, ak by som si to náhodou nezapamätala. Akoby som však mohla zabudnúť? Bolo to moje meno. Meno o ktorom vedela len hŕstka ľudí, meno ktoré mi vybrala matka. ,,Zmizni do nej!“ obe sme nadskočili a Rellina bábika dopadla na zem. Všetko akoby bolo spomalené, dlho som sa dívala ako padá, ako sa znovu odráža od zeme a znovu tam dopadá. Zvláštny pocit, akoby som to skutočne bola ja. Neustála som padala a keď som si myslela, že to tak aj zostane, odrazila som sa a všetko sa vrátilo nanovo. ,,Relle poď ku mne!“ zvolala znovu. Zostala som sedieť na stoličke zatiaľ čo Toody sa hádal s Erichom. Vedela som o čom sa hádajú. Mala som pocit, že jedinou príčinou hádok v tejto spokojnej rodine som bola len ja. ,,Ako sa opovažuješ! Vojdeš do nášho domu a ideš balamutiť hlavu aj mojej sestre? Nestačí, že si očarovala ja Toodyho? Čo od nás ešte chceš!“ vrieskala po mne a Relle sa držala jej nohy, akoby sa bála, že ju udrie, musela som povedať, že sme sa toho báli obe. zažala som zuby a zdvihla som Nuisiku zo zeme, aby som ju položila na malý stolík. Otočila som sa k Reebe a s najväčším pokojom, aký som v sebe našla som odpovedala. ,,Tvoj brat ma miluje.“ ,,Och áno. Zlozvyku sa človek ťažko zbaví!“ ,,Reeba to stačí!“ Toody sa zjavne prestal hádať s Erichom. ,,Snažíš sa ublížiť jej, ale jediné čo robíš, je to, že ubližuješ mne! Skonči s tým skôr ako ma stratíš.“ Celkom vážne slová, ktoré sa dotkli aj mňa. Podišla som k nemu a dotkla som sa jeho ruky, len opatrne, aby sopka v Reebinej hlave náhodou nevybuchla. ,,Prestaň s tým, odídem a...“ ,,Nie Joolka. Reeba by sa mala prestať správať ako malé decko a konečne prijať fakt, že celý svet sa nebude točiť len okolo nej.“ ,,Ty nechápeš, že sme vo vojne Toody?! Teraz nie je čas na lásku a city!“ ,,Práve teraz je čas na city Ree! To, že sa ty nedokážeš zamilovať a začať sa správať viac ako človek, neznamená, že sa ja budem správať podľa tvojich pravidiel. Od kedy matka umrela sa z teba stal iný človek. Nemáš srdce Ree. Si len chodiaca schránka. Buď prijmeš Joolku, ženu, s ktorou som sa rozhodol stráviť život, alebo...“ nechal to nedokončené a obe sme vedeli, čo to znamená. Pozrela som sa na ňu s očami plnými prekvapenia, ľútosti a zdesenia a ona ma prebodla pohľadom. ,,Radšej... pôjdem.“ Šepla som smerom k nemu. Chcela som ho pobozkať na rozlúčku, ale rozhodla som žiť dlho. Pomaly som pustila jeho ruku a cítila som pohľad na jeho na chrbte. Vyšla som dverami. ,,Ahoj!“ zvolala za mnou Relle a kývala mi z dverí. Úprimne som sa na ňu usmiala a zakývala som jej. ,,Dojemné.“ Otočila som sa tak rýchlo, že to moje telo sotva zaznamenalo. Stál predo mnou a kýval mi rovnako ako pred chvíľkou Relle. ,,Zase ty?“ spýtala som sa otrávene. Celkom mi začali prekážať tie jeho neočakávané návštevy. ,,Vieš, mala by si ten zväzok zrušiť. Nie je to dobré, ani pre nás, ani pre nikoho iného.“ ,,Nemôžem. Je neskoro.“ Povedala som pokojne a pohla som sa smerom k lesu, aby som sa dostala do hradu menej pozorovane. ,,Ako to myslíš, neskoro...“ takmer som počula, ako mu v jeho hlave docvakli kolieska dokopy. ,,Vy už ste...?“ škodoradostne som sa uškrnula a prikývla som. ,,Zväzok je spečatený, niet cesty späť.“ Takmer som sa tanečným krokom rozbehla cez len preto, aby som ho naštvala. ,,Si hlúpejšia ako som si myslel.“ Zasmial sa a nasledoval ma cez les. Takmer som ho ani nepočula, ale ani moje kroky nebolo počuť. Už je to dávno, čo sa dokážem pohybovať ako tieň. ,,Hlúpejšia? Nemyslím si. Spravila som jediné rozhodnutie, ktoré nebolo naplánované. Jediné rozhodnutie o ktorom si ty, ani tvoje hračky nevedeli.“ Usmiala som sa na neho a vtedy som pochopila, že možno svoj život predsa len budem mať vždy v rukách. ,,Mýliš sa. Tvoj život... bude navždy patriť mne.“ Otočila som sa, aby som sa naňho pozrela, ale bol preč. Vyparil sa. Tvoj život... bude navždy patriť mne... XX. Kapitola. Spokojne som sedela za stolom a dívala sa na svoju obrúčku. Nemala som ju nosiť, rozhodne nie v hrade, ale aj tak, nemohla som si pomôcť. ,,Joolka, myslím, žeby ste si ho mali zložiť.“ Povedala mi Jane, ale aj tak sa usmievala. Priala mi to, nechápem prečo, ale priala mi to. ,,Prečo? Rada ukazujem svoj prsteň.“ Odpovedala som zamyslene a odhryzla som si z červeného jablka pred sebou. ,,Je krásny, ale môže niekoho zabiť.“ Takmer mi zabehlo. Pozrela som sa na ňu a ona predo mňa položila šálku čaju. Prisadla si ku mne a odpila si z neho. Neviem kedy sa medzi nami vyvinul taký vzťah, vlastne by som ju nemala mať rada, keby na to niekto prišiel obvinili by ju z bosoráctva a upálili by ju. Len preto, že som sa s ňou spriatelila. Ale akosi som si nevedela pomôcť, Jane sa stala súčasťou môjho klamstva. ,,Nemôžem uveriť, že si ma tam nezobrala.“ Vzdychla si a pozrela sa na mňa obviňujúco. ,,Prepáč, nechceli sme, aby o tom niekto vedel. Bol tam len ten kňaz a potom sa tam objavil...“ ani som nestihla dokončiť a dotyčný sa zjavil vo dverách mojej izby. Jane vyskočila tak rýchlo, že som začala pochybovať, že to bolo ľudsky možné. Ja som zostala pokojne sedieť za stolom. Slová, ktoré mi pred týždňom povedal Darian som už dávno strávila. Nie žeby som s nimi bola schopná stotožniť sa s nimi. ,,Darion! Začínam mať podozrenie, že ťa za mnou privádza tvoja túžba po mne.“ Oblizla som si provokatívne pery a videla som na Janinej tvári ako sa usmieva. ,,Zmizni.“ Rozkázal jej. Uklonila sa a vyšla z dverí. ,,Správať sa neúctivo ku mne je jedna vec, ale správať sa neúctivo k môjmu služobníctvu...“ ,,Alebo priateľom, však?“ spozornela som a prebodla ho pohľadom. ,,Ale no tak! Nebudeme sa tu predsa hrať na schovávačku, dobre viem, že Jane je niečo viac ako len slúžka. Priveľmi sa na ňu usmievaš a ona sa pri tebe necíti v napätí, jej srdce je v pokoji a tvoje je tiež pokojné. Keby si ju naozaj brala ako slúžku...“ ,,Och kriste pane ušetri ma svojich analýz o ľudskom tele dobre? Prečo si prišiel?“ prerušila som ho, nepotrebovala som počuť viac, Darion vedel o mojom živote veľa a nikdy to nikomu nepovedal. Nie žeby som mu verila, bol to upír preboha, ale dokázal, že ma nezradí, nie teraz. ,,Máme v hrade špeha, niekto rebelov informuje o miestach kde plánujeme udrieť.“ Oprel sa o stenu a ovoňal moje kvety, ktoré mi natrhala Jane, aby sme prekryli ten upíri zápach. Spokojne som sa usadila na stoličku a s chuťou si zahryzla do jablka. ,,Ale čo, tvoje hračky sa ti vymkli spod kontroly?“ spýtala som sa s plnými ústami a odložila som si do šperkovničky prsteň. ,,Prečo mi to hovoríš? Obviňuješ ma?“ spýtala som sa pochybovačne a stále som sa uškŕňala. Je tak nepravdepodobné, že by sme mali vo vnútri podvodníka ako vynájdenie stroja času. Iste používame mágiu, ale ohýbať čas nesmie nik. Základný zákon mágie. Všetci to vedia. Osud sa nesmie meniť. Nie takýmto spôsobom. ,,Och, isteže nie, tvoj život mám dokonale vo svojich rukách.“ Neznášala som jeho sarkastický prejav, jeho nadšené prejavy sentimentálnosti, jeho zvrátený humor, jeho... ,,Chcem aby si prenikla medzi rebelov. Vieš meniť výzor, och prosím ťa preskočme tie reči typu „ako si sa to dozvedel?“ proste to viem.“ Dojedla som jablko a tvárila sa, že rozmýšľam. ,,Nie, myslím, že to neurobím.“ Povedala som pokojne a preložila si nohy pod stolom. ,,Ale áno, urobíš to a dokonca s úsmevom na tvári.“ Zasmiala som sa. Už nie je nič k čomu by ma donútil. ,,Jasné.“ Odpovedala som mu stále so smiechom. ,,A ako ma chceš k tomu prinútiť?“ spýtala som sa a zdvihla som obočie. Zmizol. Pohyboval sa tak rýchlo, že moje oči mu ledva stíhali, no keď sa vrátil videla som, koho priniesol so sebou. Jane. Toto sa mi nepáčilo. A už vôbec sa mi nepáčilo to, že jeho ruky zvierali jej hrdlo. Dusila sa, celá jej tvár bola už fialová. A potom jej zlomil väz. Zvreskla som nahlas a dívala sa na to, ako jej nehybné telo dopadlo na zem. Ďalšia smrť, ktorú som zavinila ja. Ďalší stratený život. Znovu niekoho krv bola na mojich rukách. ,,Jane..“ šepla som a pohla sa smerom ku nej. Mýlila som sa. On vždy vie, čím ma vie dostať na kolená. ,,Nie nie, žiadne sentimentálne prejavy a zbytočné slzy. Takto dopadnú všetci tí, ktorých miluješ Joolka. Toody, Corelle, dokonca aj Reeba, ktorá sa neskrýva odporom k tebe. Riccie, alebo aj Marion- tvoji dvaja obľúbení chlpáči. Takže Joolka, zajtra sa zmeníš na krásnu blondínku, ktorou si vždy chcela byť a prenikneš k rebelom, aby si zistila, kto je donášač.“ Usmieval sa, usmieval sa a mne sa pred očami zjavili jeho slová: Tvoj život... bude navždy patriť mne... ,,To nespravím.“ Odpovedala som sa prekrížila si ruky na hrudi. Nezradím Toodyho, nezradím nikoho. Už nie. ,,Nezahrávaj sa so mnou Joolka. Pôjdeš tam, tak či tak.“ Otočil sa na päte a zmizol vo dverách. Zviezla som sa k Janinému telu a priložila som jej ruky na tvár. V duchu som ju prosila o odpustenie, aj keď som vedela, že si odpustenie nezaslúžim. Zatvorila som jej prestrašené očí a zavolala stráže, aby ju odniesli pred kresťanský kostol a spravili jej poriadny pohreb. Vedela som, že ma poslúchnu, nebola som upír a už vôbec nie Darion, ale bola som vlkolak a v tajnej rade. Moje meno, chvalabohu, stále niečo znamenalo. Sadla som si na posteľ a chytila sa za bruchu. ,,Neprivediem ťa na tento svet Priyanka. Nie kým budeme tu.“ XXI. Kapitola. Stála som pred zrkadlom a dívala som sa na svoju novú tvár. Bola som pekná, sktuočne som bola pekná. Žiadne zbytočné pehy, ani čierne vlasy zakrývajúce podstatu mojej duše, o ktorej si aj tak všetci mysleli, že je čierna. Žiadne tmavé oči, ktoré všetkých prebodávali pohľadom a dokazovali svoju autoritu. Vyzerala som ako dievča. Bola som mladá, dvadsaťročná dievčina, ktorá sa omylom zatúlala do dedinky pod hradom, kde boli rebeli. Premenila som sa znovu do svojej pôvodnej verzie a uhladila si krásne šaty, ktoré pred bránou hradu nahradia otrhané nohavice a rozgajdaná košeľa. Dotkla som sa rukou vypuklého bruška v duchu som ju prosila, aby nikdy nebola ako ja. Aby zmenila svoj život a nenechala ňou manipulovať. Verila som, že ak sa dožijem jej príchodu na svet, tak ju vychovám tak, aby z nej bolo to najlepšie dieťa pod slnkom. Bez tak to tak chce každá matka. Len moja tú šancu nemala. ,,Joolka, Joolka.“ Povzdychol si pri mojich dverách a ja som mimovoľne prekrútila oči. Začnalo to byť môj každodenný rituál, vždy keď vkročil do miestnosti. Keďže Darion mal vždy dokonalé páky na to, aby ma prinútil robiť to, čo som nechcela, samozrejme aj teraz som mu musela ustúpiť. Presne preto som práve civela na seba do zrkadla a skúšala si svoju novú tvár. Leena bola fakticky dokonalá. Vlastne som si ukradla život Jane. Aspoň nejako by som jej to mohla splatiť- keď už kresťanský pohreb jej zakázali. Pochovala som ju ako kráľovnú. Vlastne zhorela. Na vode. Na drevenej loďke plnej ruží, v mojich krásnych šatách... tak veľmi mi chýbala. ,,Čo zase? Plním tvoje želanie,“ to slovo som zasyčala ,,nevidím dôvod, aby si znovu svojou prítomnosťou musel špiniť vzduch, ktorý dýcham.“ Bola som naštvaná. Bola som viac ako naštvaná, tak nenormálne som ho nenávidela, najradšej by som mu eraz hneď na meiste odsekla hlavu, ale vedela som, čo by sa stalo keby som sa ho čo i len dotkla. Jeho stráž, by zabila Toodyho, Relle, Reebu, všetkých na ktorých mi záležalo. A to som nemohla dopustiť. ,,Len som sa prišiel pozrieť, či skutočne držíš slovo.“ Hovoril tak pokojne, až sa mi dvíhal žlč. Zovrela som ruky do pästí a vypochodovala- inak sa to nazvať nedalo- som z izby. Nie žeby tam ostal. Išiel za mnou. Dotieravý, mizerný chlap. ,,Mala by si sa tváriť viac nadšene, uvidíš svojho milého a jeho šťastnú rodinku.“ Hovoril to tak nadšene, akoby mi oznamoval, že sa ide ženiť. Jeho spevavý hlas mi neustále zvonil v ušiach a začínalo mi byť z neho zle. Mlčala som. Nemala som potrebu zbytočne hovoriť nahlas, povedala by som niečo, čo by som potom mohla oľutovať. Prechádzala som sa v tlmenom svetle tých pár sviečok, ktoré boli rozozstavané po hrade a pritom som zo seba vyzliekala oblečenie a obliekala som si to, čo som niesla v rukách. Nehanbila som sa ho, nemala som sa prečo, bolo mi úplne jedno, čo si tento chlap o mne myslí. Postavila som sa pred bránu a rukou som prešla po kokovej kľučke. Uchopila som ju a zmenila som svoj výzor na to mladé dievča, ktoré stálo dnes v mojej izbe. ,,Musím povedať, že každá tvoja tvár sa mi páči.“ Snažil sa zložiť mi kompliment, no ja by som sa najradšej otočila a jeho zložila na zem. Prudko som vydýchla a vykročila som do tmy. ,,Maj sa pekne Leena!“ zvolal za mnou so smiechom a jeho kroky som počula na mramorovej chodbe. Brodila som sa cez les, cez všetky močiare, aby som sa čo najviac zašpinila. Celou cestou som si šomrala popod nos nadávky, ktorými by som najradšej zahrnula Dariona a v duchu som si sľúbila, že poslednú vec, čo ten chlap vo svojom živote uvidí, budem ja. Dostala som sa až ku ich domu. Nevedela som, či toto presne chcel, či som mala ísť až do jadra rebeleov, kde som vlastne trávila dosť času... no bola tam tma. Ich murovaný dom, večne zasvietený, kde bolo stále počuť hlasy, či spev maličkej bol prázdny. Mŕtvy. Nik tam nebol. Zamračene som vošla dovnútra a zbadala som ho ležať na dlážke. Hlava bola len pár centimetrov od jeho tela. Samuel. Ten, ktorému som pomohla odísť, ten, ktorý sa už viac nechcel podieľať na tom všetkom... zdesený výkrik, mi ani nevyšiel z úst. Klesla som ku nemu na zem a ostýchavo som sa dotkla jeho krásnej tváre, bol tak mladý, celý život mal pred sebou a bol dobrý. Bol to jeden z mála dobrých vlkolakov, ktorých som mala vo svorke, ktorých som potrebovala. Ktorých som milovala. Zatvorila som mu oči a slzy som nechala potichu dopadať na zem. Dotkla som sa čepele meča, ktorý ho zabil a pocítila som jej vôňu. Cítila som ju po celom meči. Reeba. XXII. Kapitola. Stepovala som na mieste a ruky som zatínala do pästí. Mali sme dohodu, ktorý oni porušili, mali sme dohodu, ktorú som podpísala, čím som si vlastne podpísala svoju smrť. Mali sme dohodu, že nikoho, kto je mimo hradu nezabujú. A oni to urobili. Porušili svoju časť, zatiaľ čo ja som sa musela dívať na to, ako kvôli tomu zdrapu papiera umierajú moji ľudia. Moji vlkolaci, moje poddané. Jane! ,,Ako ste mohli!“ zvolala som zúfalo a nahnevane, hneď ako som začula jeho kroky. Chodil potichu, aspoň sa o to snažil, no pre môj sluha, to nebolo problém. Na tvári mal ten svoj večne zarmútený výraz a ja som pochytila nutkanie potešiť ho, a nie kričať ako som to robila. ,,Joolka... nevedel som. Ona nevedela.“ Hovoril prosebne, jeho oči ma žiadali o odpustenie a ja som im to tak veľmi chcela dopriať, ale mohla som? Umrel ďalší nevinný človek. Koľko ich ešte musím stratiť? ,,TY!“ zrevala som medzi stromy. Najprv som ju zacítila, až potom zbadala. Mesačné svetlo sa jej odrážalo od bledej pokožky a na tvári mala napätý výraz. Neprišla sama. Isteže nie, priveľmi sa ma bála. Teraz na to mala poriadny dôvod. Chcela som jej ublížiť. Jej vlkolačí priateľ, ktorého som premenila ja sama, osobne, sa na mňa pohŕdavo pozrel a držal ju za sebou. Chránil ju. Miloval ju rovnako ako Toody miloval mňa. Postavil sa predomňa v obrannom geste a títo dvaja priatelia na seba vrčali. Odsunula som Toodyho preč a postavila som sa im tvárou v tvár. ,,Mali sme dohodu! Ako si si to dovolila! Ako si ho mohla zabiť! Sľúbili ste!“ teraz som už hovorila na ich všetkých. Prebodávala som ich uslzeným pohľadom a krv sa mi valila v žilách, počula som, ako mi srdce bile až v ušiach. ,,Sľúbili ste, že je vraždeniu koniec! Obetovala som životy svojich blízkych, pre podpísanie niečoho, čo si sa ty rozhodla porušiť! Ako si mohla... po tom všetkom, čo si videla. Po tom ako Fenix umrel.. ako si mohla Reeba! Ty jediná, by si mala chápať o čo tu vlastne ide a ty jediná si sa rozhodla, že sa zachováš takto detinsky a hlúpo a pripravíš nevinného človeka o život!“ kričala som na ňu a bola som veľmi rada, že ma Toody drží za ruku. Vedela som, že so mnou súhlasí, vedela som to a nepotrebovala som to počuť. Erich na mňa stále vrčal, nespúšťal zo mňa oči, pripravený skočiť mi po krku pri mojom prvom zaváhaní. Ale ja som nezaváhala. Bola som totálne koordinovaná, vlkolačiu časť som mala pod kontrolou. ,,Človek? Nebuď smiešna! Bol to vlkolak! Žiadny z vás nie je nevinní!“ Kričala na mňa spoza Erichovho ramena a mne viac nestačilo. Zavrčala som tak hlasno, že sa môj hlas niesol po celom lese. V stotine sekundy som si z pošvy v topánke vytiahla dýku, skočila som na Ericha, ktorému som dýku pritlačila k hrdlu a držala som ho pred sebou ako rukojemníka. Bola som ako pomätená, šialená. Tak veľmi som si želala, aby sa Sam vrátil späť. ,,Ak to vidíš takto,“ Šepkala som blízko pri jeho uchu a on sa snažil vzpierať. Držala som ho prisilno, stačil by jediný pohyb zápästím a stretol by sa so Samom. ,,Zabijem teda tvojho priateľa, čo povieš drahá Ree?“ čudovala som sa, aký je môj hlas pokojný. Hoci po rokoch neustáleho sa vyhrážania, hrozbami smrti, som v tom musela mať nejakú prax. ,,Joolka upokoj sa, nikto nemusí prísť o život.“ Toodyho hlas ku mne prichádzal ako z veľkej diaľky, vedela som, že ho mám poslúchať. Ale nemohla som. ,,To nehovor mne Toody! Povedz to jej, tvojej drahej sestričke, ktorá žmurknutím oka dokázala porušiť mier a zabiť mi priateľa!“ slzy mi padali na jeho líce a cítila som sa preto ponižujúco, no bolo mi to jedno. Chcela som videl tú bolesť v jej očiach. Tú bolesť, ktorú som ja musela zažívať každým dňom, až do kedy som nepresvedčila radu, že vpády do dedín sú zbytočné. Každý deň prišiel jeden sluha o život. Každý deň vyhasla jedna duša... len kvôli mne. Len preto, že som sa naučila milovať. Láska nie je dobrá vec. Všetkých nás nakoniec zabije. Cítila som ako sa Erichovi zrýchľuje pulz, počula som aj jej srdce, ktoré bilo tak rýchlo, až som čakala, že jej vyskočí z hrude a to ma napĺňalo. Napĺňal ma ten pocit moci. Ten veľmi mi to chýbalo. Reeba sa dívala na nás. Ale jej oči nepatrili mne. Boli len preňho. Milovala ho. Rovnako ako som ja milovala Toodyho. ,,Joolka... pusti ho. Reeba už nikdy nič také nespraví. Sľubujem ti to.“ Pozrela som sa naňho ublížene a v jeho očiach som videla tú nežnosť. Poznal ma príliš dobre na to, aby vedel, žeby som mu neublížila. ,,Nepotrebujem tvoje sľuby.! Chcem jej. Chcem počuť od nej, že sa už nikdy v živote nepriblíži k mojim vlkolakom, že ani jednému neskrýži vlas na hlave. Samuel chcel odísť, chcel začať nový život! Pomohla som mu ujsť, pomohla som mu schovať sa v lese Toody, chcel začať od znovu, ale tvoja sestra mu to nedovolila! Myslíš, že to bolo správne? Myslíš, že po tom všetkom, to bolo správne?!“ kričala som naňho a chcela som sa mu hodiť do náruče, chcela som aby ma objal, aby ma chránil svojimi ramenami, aby mi povedal, že všetko bude zase dobré. Jeho milosrdné lži som stále žrala. ,,Nebolo to správne Joolka. Ale musíš pochopiť... objavil sa v našom dome. Ree sa bála o svoj život.“ ,,Mala ma zavolať! Mala povedať, že je vlkolak vo vašom dome!“ otočila som sa na ňu a z mojich očí sálala nenávisť. Nenávidela som ju tak veľmi, ako ešte nikdy pred tým. Zovrela som dýku tuhšie a Erich pod mojím tlakom zaúpnel. Čepel bola strieborná, vedela som, že ho to páli. Chcela som, aby ho to pálilo. ,,Tak veľmi si chcela mier Ree! Tak veľmi si chcela, aby sa to vraždenie skončilo. Chcela si to viac ako som to chcela ja. Podpísali sme zmluvu, ktorá pre teba evidentne znamená len zdrap obyčajného papiera.“ Pustila som Ericha a strčila som ho priamo do nej. Pozerala sa na mňa vystrašenými očami pričom jednou rukou zvierala tú Erichovu. ,,Si horšia ako ja Ree. Si horšia ako Karolove vojisko upírov. Oni sa snažila byť ľuďmi aspoň cez deň. Ja som človek väčšinu života. Ty si sa už dávno prestala snažiť a to je úbohé. Nie si človek Ree... vo svete, kedy si musíme vážiť len blízkosť toho druhého, si toto privilégium už dávno stratila. Si presne ako kráľ, ale on sa za to aspoň hanbí. Je mi ťa ľúto.“ Hovorila som tichým a pevným hlasom s podtónom hrozby. Nečudo, že som videla ako sa jej slzy kotúľajú po tvári, rovnako ako mne. Bola mi tak podobná, ako to množstvo rozdielov, ktoré boli medzi nami. ,,Ak znovu zabiješ môjho vlkolaka... zabijem ja toho tvojho.“ Prebodla som ich oboch pohľadom a zmizla som v lese, nechajúc ich tam stáť. A či ma to mrzelo? Ani najmenej. Bola to jej vina. Jej vina, že prišiel Sam o život. No aj tak som ju nedokázala prestať milovať. Aj napriek tomu, že mi ublížila, aj napriek tomu, že som jej povedala príšerné veci, aj napriek tomu som ju musela milovať. Bola ako ja. Vystrašená, zničená, zúfalá, zmätená... A keď sa do mojej izby znovu vplýžil Toody, ako každý večer, pochopila som, že medzi mnou a ňou, sa vytvorilo akési sesterské puto, ktorého sme sa obe báli, a ktoré sme obe odmietali prijať. XXIII. Kapitola. Stála som za svojím stolom a mala som na ňom vyložené šatky. Boli rôzne modré, zelené, tyrkysové, fialové, žlté, šedé... trojholníkové, štvorcové, obdlžníkové... Neustále som sa ich dotýkala, neviem prečo, ale aj v tomto upršanom počasí, v čase, kedy som sa musela zahaľovať do cudzej tváre pred svojou rodinou, ma to dokázalo upokojiť. Obyčajné látky. Keby som mohla, sama sa vysmejem, ale dobre som vedela, že nemám na výber, ak som ich ešte niekedy chcela vidieť. Skamenela som, keď sa pri mojom stánku zjavil môj manžel. Môj manžel, ktorý ani nevedel, kto som, ktorý nevedel, ako vyzerám, nevedel nič o tom, že som sa nepozorovane, ako iná osoba dostala do ich tábora... Netušil, že som ho zradila. ,,Ahoj Leelee! Povedz mi, ako je možné, že tu leje a tvoje šatky nie sú nikdy mokré!“ smiala sa. Smiala sa, a bola taká šťastná akú som ju ako Joolana nikdy nevidela. Napadlo mi, že keby som odišla z ich života, všetko by sa zmenilo, boli by šťastnejší, všetci by mali lepší život, bez strachu zo smrti, mohli by odísť, už by ich tu nič nedržalo. ,,Mágia!“ dokázala som preglgnúť hrču, ktorá sa mi spravila v hrdle vždy, keď som sa s nimi mala rozprávať. Na tvári sa mi zjavil potmehútsky úsmev, na ktorý zareagoval aj Toody. Usmial sa, usmial sa tak krásne... Ako sa usmieva len na mňa. Do myšlienok sa mi predralo, žeby som mala žiarliť, takto sa usmieva na cudziu ženu! Bez ohľadu na to, že som to stále ja... Pozerala som sa do jeho krásnej tváre, videla som každú jednu jeho kvapku ako mu steká po tvári, sledovala som ich, ako sa vpíjajú do jeho košele... Chcela som mu zotrieť všetky tie kvapky z jeho pokožky... ja som chcela byť tými kvapkami. ,,Túto.“ Reeba ukázala na modrastú šatku károvanú s bielymi pásikmi. Bola pekná, a presne sa jej hodila. Ako sa však dotkla látky a zobrala si ju k sebe, na miesto, kde bola, nechala lístoček. Vyrovnali sme sa a keď odišli nenápadne som upravovala prázdne miesto, pričom som si zobrala papierik. Dnes, po zotmení, náš dom. Usmiala som sa, ani neviem prečo. Možno to bolo tým, že mi to poskytlo ďalšiu šancu na to, aby som bola v jeho blízkosti. Čo síce nebolo dobré znamenie, ale Toody je mladý upír, ešte nedokáže tak rozoznávať pachy ako ja. Jeho by som spoznala na míle. Vždy ho spoznám na míle. Pohladila som svoje vypuklé bruško a nechala svoje slzy stiecť na šatky. Papierik som si strčila do podšívky v sukni a v duchu som preklínala samu seba... Kedy bude z tohto úniku? XXIV. Kapitola. Ako Leena som sa úspešne dokázala zaradiť do ich kolektívu. Derionovi som dávala len polovičné informácie, samozrejme o ich používaní mágie nevedel nikto. Žila som v dome blízko Toodyho, takže som naňho mala krásny výhľad, a samozrejme som sa spriatelila s Reebou, takže som aj bola zapojená takmer do všetkého, čo plánovali a svojimi racionálnymi myšlienkami a triezvym uvažovaním som pochovala každý jeden ich pokus zaútočiť na hrad. Stále som čakala, kedy sa tu objaví ten donášač, kedy sa tu zjaví osoba, ktorá mohla za to že som tu musela stráviť viac ako pol roka. Vypuklé bruško sa už ledva dávalo schovať, no bola som rebel, nemusela som mať čisté a krásne upravené šaty, takže si moje tehotenstvo nikto nevšimol, v blízkosti Ericha a Toodyho som sa snažila byť čo najmenej, lebo môj pach by ma rozhodne prezradil. Bola som len pri Ree. Bolo to asi osem mesiacov po tom, ako som prenikla do ich „vnútra“. Zostával mi jeden mesiac na pôrod, mávala som stavy keď prichádzali falošné kontrakcie, kedy sa mi zdalo, že moje krytie bude už-už odhalené a ja tak prídem o Toodyho a tak aj o otca svojho dieťaťa, no našťastie sa nič také nestalo. Sedeli sme pri okrúhlom stole v Toodyho dome, v strede bol položený svietnik so sviečkami, Erich sa toho stránil, bál sa ohňa rovnako ako ja, no ja som musela sedieť pri stole... dlane sa mi však potili a každý chvíľku, keď jemný vánok rozkolísal plameň som sebou nenápadne trhla. Teda, dúfala som, že to bolo nenápadne. Do miestnosti zrazu vbehol niekto o kom by si nikto nebol pomyslel, že to bude on. Darionov najdrahší a najobľúbenejší. Oscar. Vyjavene som sa naňho pozrela a nedokázala som tomu uveriť, žeby skutočne on donášal na svojho pána tak, žeby si to nikto nevšimol? Oscar priniesol veľmi čerstvé a ja som vedela, že aj veľmi pravdivé, informácie o tom, kedy udrú upíri a kedy zase vlkolaci, bol to hotový rozpis! Nevedela som ako sa k nemu dostal, až kým som si nespomenula, že Oscar je jeden z ochranky Dariona, je s ním stále... dokonca aj na stretnutiach Tajnej rady a za svoju oddanosť má pridelené isté privilégiá.. vychádzky, isté ľahké dievčatá... Sedenie sa skončilo a ja som sa vrátila do hradu. Bolo po zotmení, všetky sviece boli zhasnuté a ja som si dávala dobrý pozor na to, aby ma nikto nevidel. Prišlo to náhle, najprv som to ani nezacítila, no potom mi po nohe stieklo niečo chladné a vlhké... Plodová voda. Začala som rodiť, našťastie som už bola v hrade, na záhradke, opretá o fontánku. Stačilo zakričať a prišli by ku mne stráže, ktoré by sa o všetko postarali, doslova. Lenže to som nemohla dopustiť, prišla by som o dieťa, nemala som ho mať odkiaľ, nikto v hrade nevedel o mojej svadbe, až na Jane, ktorá je teraz... Neviem akým zázrakom sa mi podarilo dostať sa do svojej izby cez tú dlhú chodbu, no nakoniec som to predsa len zvládla. Nevyliezla som však ani na posteľ, začalo sa to prirýchlo a bola som sama, nikdy som nečítala žiadne knihy o tom, ako sa má rodiť, vedela som len, že to príšerne bolí a že ma to pravdepodobne roztrhne. Snažila som sa nekričať, hlavu som mala otočenú tak, aby som mohla vrieskať a nadávať do vankúša, zatiaľ čo sukňu som si vyhrnula. Ruky som mala opreté o kolená a tlačila som a tlačila a trvalo to hodiny... Mýlila som sa, nie len Jane vedela o tom, že som tehotná, vedel to aj Darion. Našiel ma, nebol čas na hanbu a ostýchavosť, moje dieťa sa hlásilo na svet a Darion bol jediný „človek“, ktorý mi mohol pomôcť. Moje krásne dievčatko sa narodilo zdravé. Meno sme mali už dávno vybraté. Pryianka. Chcela som si ju zobrať do náruče, podržať ju, pokolísať, pobozkať ju na čelo, no niečo v Darionovom výraze sa zrazu zmenilo. ,,Vieš, že všetci upíri v kráľovstve patria mne?“ Spýtal sa odrazu, zmätene som sa naňho pozrela a neprestala som naťahovať ruky za svojím dieťaťom. ,,Iste, čo to má spoločné s mojou dcérou?“ zamračila som sa a keby som práve nestratila veľa krvi a nebola taká unavená, vytrhla by som mu ju a vykrútila pritom jeho ruky. ,,To je tá smola, kedy vlkolak spáva s upírom Joolka... Tvoja dcéra patrí mne.“ Povedal a biele zuby sa mi v žiare svietnika zaleskli. Zrazu mi docvaklo, zasmiala som sa, myslela som si, že si zo mňa uťahuje no na jeho tvári neboli žiadne známky humoru. ,,Nebuď smiešny a daj mi ju. Je moja!“ Oprela som sa rukou o posteľ a chcela som sa postaviť, no nedokázala som to. Darion stále zvieral moje dieťa v náručí a zrazu spravil pohyb, ktorý som nepochopila, priblížil sa jednou rukou ku jej drobnej tváričke a zatlačil... pozerala som sa na neho neschopná slova, nebola som schopná absolútne ničoho, ani len pípnutia. Nevedela som, čo spravil a môjmu mozgu trvalo príliš dlho na to kým pochopil, že to, čo spravil bolo rozhodne niečo zlé. ,,Už ti môžem dať tvoje dieťa.“ Podal mi ju do náruče, mĺkvo som ju chytila, stále zmätená z toho, čo sa práve udialo a do nosa sa mi najprv dostal jej pach. Prvotný šok nastal vtedy keď som zistila, že je upír a druhotný... keď som zbadala že nedýcha. Vyzerala tak sladko, akoby len spala, no malá hruď sa jej nehýbala. Ležala v bielej perinke, na tváričke mala ešte niekoľko zaschnutých stôp po krvi, no nehýbala sa. ,,Pryianka..“ šepla som zúfalo, akoby vyslovenie jej mena znamenalo, že sa vráti späť. Nevrátilo. Neplakala som, len som sa na ňu dívala, kolísala som ju v náručí ako zmyslov zbavená, spievala som jej uspávanku no ona sa neprebrala. Pryianka umrela. Zabil mi dieťa. Už nie je nič čo by ma nepresvedčilo o tom, že Darion musí zomrieť. Mojou rukou. XXV. Kapitola. Sedela som pri svojej posteli a jej mŕtve telo som stále zvierala v náručí, stále som jej spievala uspávanku, ktorú som si pamätala ešte z detstva, no nič mi ju nemohlo vrátiť späť. Vlasy som mala ešte stále ulepené od potu a pricapnuté na lícach, včera ešte červená krvavá škvrna na mojej spodničke, teraz vyzerala hnedo... všetko bolo tak zlé. Tak veľmi zlé... ,,Joolka?“ Jej ružová perinka mala na sebe ešte stále zachytenú jej vôňu. Nebola to taký nepríjemný bodavý zápach, ako mal Toody, ona voňala, voňala podobne ako ja. Možno to bolo tým, že bola mojou časťou... bola. To slovo sa mi ozývalo v hlave a spôsobilo takmer fantómovú bolesť na pokožke... akoby sa mi do tela zapichlo milión čepelí a stále sa vnárali hlbšie a hlbšie... ,,Čo...“ Ani som si neuvedomila, že niekto vkročil do mojej izby. Čiasi ruka sa dotkla tej mojej a chcela mi zobrať dcéru! Nikto mi ju nebude brať, ona je len moja, patrí len mne, nikomu inému, ani Darionovi, ktorý si na ňu robil nejaký debilný upíri nárok... len moja. Prudko som zavrčala, ohla vrchnú peru a odhalila tak zástup zubov. Ani som sa nepozrela na toho, kto ma vyrušil v žiali, akoby to nebolo podstatné... a ani nebolo. ,,Joolka... musíš, my musíme ju odniesť.“ Potriasol mnou a ja som si začínala pomaly uvedomovať, že toto nie je osoba, na ktorú by som mala byť nahnevaná, ktorej by som sa mala strániť... Precitla som. Zdvihla som hlavu od svojho mŕtveho novorodeniatka a moje oči sa stretli s Toodyho. ,,Čo?“ hlesla som napoly šeptom, napoly chrčaním. Celý deň som zo seba nedostala ani hlásku, ani som si nestihla uvedomiť, že je zase noc. ,,Musíme ju dať Zemiane, musíme jej ju zaniesť, len ona môže...“ ,,Nie! Nikomu ju nedám, ona je MOJA! Len moja! Je to moje dieťa!“ opakovala som to stále do kola, až kým som nezbadala na jeho tvári slzu. Nebolo to len moje dieťa, bola aj jeho. Aj on prišiel o dcéru, rovnako ako ja. Uvedomila som si, žeby som ho asi mala počúvať, zaostrila som naňho zrak a počúvala som jeho slová. Hovoril o nejakej čarodejnici, ktorá dokáže použiť mágiu prírody, vraj ju dokáže využiť na otvorenie brány do sveta mŕtvych a vrátiť tak jednu dušu späť. ,,Vie mi vrátiť Pryianku?“ viac som nepotrebovala počuť. Postavila som sa na nohy, s Toodyho pomocou, zvierala som svoje dieťatko v náručí a pritískala som si ju na hruď a modlila sa ku... nezáležalo mi ani na tom, kto moje modlenie počúva, hlavne aby ho splnil. Prišli sme pred nejakú chatrč, cestu z hradu si ani nepamätám, stále som sa dívala len do tváre svojho dieťatka a predstavovala som si, ako sa na mňa prvý krát usmeje. Toody tri krát zaklopal. Najprv sa nikto neozýval, v oknách nebolo vidieť žiadne svetlo sviece, moja nádej pohasínala no vtedy sa dvere s vrzgotom otvorili. Stála v nich staršia žena, vyzerala typicky ako človek, ktorého by som pred viac ako tromi rokmi postavila k múru a odtrhla jej hlavu. Mala na sebe starý otrhaný, moľami prehnitý zošednutý plášť pretiahnutý cez hlavu, vodnaté modré zdesené oči a z jej domu vychádzal smrad, ktorý som nedokázala identifikovať. Bolo to ako zmes dusenej zeleniny, so zapálenou trávou a pripečeným mäsom. Vošli sme dnu, okamžite pochopila, kto som. ,,Ona?“ spýtala sa Toodyho pohŕdavo a premerala si ho od hlavy až po päty. Pritisla som si dieťa viac k hrudi a čakala som, kedy nás udá, hoci mi to v tejto chvíli bolo úplne jedno. Všade po strope jej viseli prázdne klietky v ktorých bolo buď biele perie, alebo chuchmáče srsti, smrdelo to tam mŕtvymi zvieratami a krvou. Po drevenej doske pri okne mala rozložených niekoľko zakrvavených nožov s hrdzavými čepeľami. Zo stropu viseli zvláštne veci, lebky zvierat, zajačie paprče, zväzky bylín, konáre skrútené do slimáka, ktorý mal v sebe pozapichované akési kostičky a pierka... ,,Je to vlkolak, dokonca ich Alfa. Takých ako ja bez milosti zabíja...“ odpľuvla si k mojim nohám. Keby som bola v inej situácií, za toto by dostala facku a minimálne dvadsať rán bičom kým by som ju predhodila svorke, ale teraz? Vlastne si pľuvla na svoju podlahu... Niečo si ešte začala dudrať popod nos, priblížila sa ku mne zvráskaveným prstom so špinavým nechtom a dotkla sa môjho čela. Prudko sa nadýchla a potom si sadla za stôl. ,,Nuisika... poznala som tvoju mamu. Bola to dobrá žena, škoda, že ju tvoj otec zabil.“ Pozrela som sa na ňu prosebne no teraz som namiesto arogancie v jej tvári videla len pár dvoch múdrych očí. ,,Veľa si pamätáte.“ Šepla som a takmer som aj zabudla prečo sme tam prišli. ,,Veľa som toho prežila.“ Odpovedala mi a natiahla sa za mojou dcérou. ,,Bude to niečo stáť...“ Spýtavo som zdvihla obočie, žeby odo mňa chcela zlato? Nech ho má, pokojne aj celý hrad... ,,Nie, nechcem peniaze.“ Pokračovala ďalej, akoby tušila, čo sa odohráva v mojej mysli. Čakala som, čo povie. Ruky mala stále načiahnuté pred sebou, bála som sa, že ju hodí do toho hrnca, ktorý mala položený na stole. Parilo sa z neho a príšerne to zapáchalo. ,,Brána do sveta mŕtvych mi dušu vašej dcéry nevydá len tak. Každá duša zaplní určité miesto, ako skladačka... ak si dušu vezmem, musí na jej miesto prísť iná duša, duša ktorá ju nahradí.“ Pozrela sa najprv na mňa a potom na Toodyho. Ak potrebovala dušu, pokojne som jej jednu mohla zohnať, bolo by mi úplne jedno, žeby som zabila nevinného človeka, chcela som len svoje dieťa späť, nezáležalo mi na cene. Urobila by som všetko. ,,Duša, ktorá je jej“ kývla hlavou na Pryianku, ,,duši najbližšia. Duša...“ ,,Matky.“ Dokončili sme naraz s Toodym. Predstava v mojej hlave o usmievajúcom sa krásnom blonďavom dieťati s modrými očkami, ktoré sa ku mne rozbehne s otvorenou náručou cez celú záhradu náhle pohasla. Nikdy ju neuvidím rásť, nikdy ju neuvidím smiať sa, ani plakať. Moje dieťa bude vyrastať bez matky. Toody stál medzi mnou a čarodejnicou a tváril sa nerozhodne, pozeral raz na mňa raz na moje dieťa a krútil hlavou, na čele sa mu objavila vráska a prudko vydýchol. ,,Nie, nie... neprídem o teba. Nie.“ Uchopil moju tvár do tej svojej a pozeral sa mi do očí, videla som, že slzy má už na krajíčku. ,,Nie.“ Šepol tak blízko pri mojich perách, no ja som bola rozhodnutá. Moje dieťa proste muselo žiť, hoc aj na úkor môjho života. ,,Musíš sa o ňu postarať Toody. Je naša, sľúb mi, že sa o ňu postaráš.“ Podala som jej ju a pritisla sa perami o tie jeho. ,,Milujem ťa.“ ,,Nuisika...“ oprel sa čelom o to moje a zašepkal tie dve čarovné slová, ktoré som potrebovala počuť. Vraj pred smrťou, človeku prebehne celý život pred očami. Mne sa to nestalo, cítila som, že umriem, cítila som ako duša pomaly opúšťa moje telo, končatiny mi oťažievali a prestávala som si cítiť končeky prstov... ale žiadne chvíľky som nevidela. Nevadilo mi to, sotva by som tie sračky chcela zase vidieť. A vtedy to prestalo. Ako som sa dívala do očí muža, ktorý si ako jediný získal celé moje telo, ako som si v duchu predstavovala jeho úsmev a to, ako sa hrá s našou dcérou, zbadala som v jeho tvári akýsi tieň. Premihol sa mu cez oči, len na niekoľko stotín sekundy, ani som ho nestihla rozlúštiť. Vedela som, čo sa teraz stalo. Znovu som si cítila prsty, znovu som si cítila ruky aj nohy... vracala som sa do svojho tela. Všetko bolo zase tak ako má byť, až na tú ohromnú bolesť, ktorá mi lomcovala hrudníkom práve vtedy, keď som si uvedomila, že Toodyho tvár už nezvieram v náručí, ale jeho telo padá na zem v bezvedomí. Niekto zvreskol a ani som si nestihla uvedomiť, že v pozadí sa ozval krik dieťaťa... XXVI. Kapitola. Nedokázala som sa ani nadýchnuť. Moja dcérka ležala v posteli vedľa mňa a spokojne sa mi hrala s vlasmi. Zabarikádovala som sa v izbe, nikoho som dnu nepustila už viac ako týždeň. Pravidelne mi na dvere klopal Darion s tým, že to dieťa je jeho. Pryianka nikdy nebude jeho, patrí mne, rovnako ako mi patrí aj jej osud, život a všetka láska, lebo ju Darion pripravil o otca... nezáležalo na tom, že namiesto jeho života tam mal byť môj, že moje dieťa mohlo vyrastať mimo tohto všetkého a mohlo byť šťastne s tetami a otcom, ani na tom, že za to všetko môžem ja. Musela som nikoho obviniť, a zhadzovať vinu na seba sa mi skutočne nechcelo. Bola to jeho vina, len a len jeho vina a ako sa hovorí, pomsta bude veľmi sladká... Otočila som sa na svoju dcéru, ktorá na mňa uprela tie obrovské svetlo-modré oči. Ukázala na mňa prstom, znovu schytila prameň mojich vlasov do malej pästičky a strčila si ich do pusy. Otočila som sa na ňu rukou som jej prešla po brušku. Rozkošne sa zasmiala a vydala neidentifikovateľný zvuk. ,,Joolka! To dieťa je moje!“ ozvalo sa mi spoza dverí, znovu. Chodil tu hádam každý deň. A až teraz mi praskli nervy. Vyskočila som z postele spôsobom, za ktorý by som mala dostať minimálne medailu a dvomi pohybmi som z dverí odstránila všetky barikády. Schytila som ho pod krk ešte skôr, ako stihol znovu vysloviť moje meno a pritlačila som ho o protiľahlý múr. ,,Ona patrí len MNE Darion, nemáš na ňu žiadny debilný upírsky nárok, raz si ju už zabil, druhý krát to neurobíš.“ Precedila som pomedzi ruby, pritlačená nosom takmer na toho jeho. Počula som, ako mi pod prstami puká jeho hrtan a tešila som sa z toho, že to ho bolí, stačil by mi jeden jediný pohyb na to, aby som ukončila jeho život. Zavrčala som a pritlačila pripravená spraviť pohyb lakťom, ktorým by sa to všetko skončilo... ,,Joolana! Darion!“ Znovu som zavrčala. Darion pod mojou rukou zachrypel a pokúsil sa mi ju odtiahnuť od svojho krku. Neúspešne. Karol sa ku nám približoval čoraz rýchlejšie a rýchlejšie, takmer som cítila jeho dych na svojej pokožke, ako sa mi snažil odsunúť ruku z Darionovho hrdla. Ale on bol len obyčajný človek. Jeho sila nebol ani len porovnateľná s tou mojou. Odstrčila som ho preč, narazil do steny a v ovzduší sa zrazu niesol zápach krvi. ,,Odchádzam a ani jeden z vás ma nezastaví.“ Pustila som Darionove hrdlo, oboch som ich obdarovala ešte jedeným vražedným pohľadom a vošla som do izby. Rýchlo som si nahádzala niekoľko šiat do malého kufra, opatrne som vzala do náruče svoje dieťa a vyšla som z izby. ,,Povedala by som, že moje služby pre kráľovstvo sa teraz skončili.“ Pozrela som sa na kráľa sediaceho na zemi a držiaceho sa za krvavý zátylok. ,,Ty sa modli, aby si ma už nikdy viac nevidel. Bude to posledná vec, čo uvidíš...“ a odkráčala som cestou z hradu nasledovaná zvukom svojich opätkov. Dieťa som držala pevne v náručí. Čudovala som sa, že neplakala... a bola som aj rada, nechcela som, aby sa ma moje dieťa muselo báť. Ona sa nemala báť čoho, všetko čo som spravila bolo len a len pre ňu. Odišla som z hradu a brodila som sa cez zarastený les, cez všetky tie konáre a stromy. Pryianka v mojom náručí len potíšku ležala a pozerala sa na tmavé nebo svojimi veľkými očami. Nerobila nič iné, len sa dívala a občas zovrela do malej pästičky moje vlasy a privoňala ku nim. Vedela som, čo musím spraviť. A tiež som vedela, že ak sa ukážem v ich dome s dieťaťom a bez neho... pokúsi sa ma zabiť a pri tom pokuse umrie ona. Nemohla som zabiť aj ju. Stačilo, že Toody... Potriasla som hlavou, aby som na to zbytočne nemyslela a ďalej sa uhýbala konárom a listom a všetkému ostatnému, ktoré sa mi akoby nárokom snažilo znemožniť cestu k ich domu. Zastavila som sa keď som dorazila na kraj lesa. Videla som ju v okne, v ruke mala niekoľko pohárov a spievala si. Potom chytila za ruku malú Corelle a obe začali tancovať a tancovali a tancovali a spievali. Potichu som vzlykla a utrela si slzu, ktorá mi stiekla po líci, no nestihla som. Moja malá slzička padla na líčko Pryianky. Zobudilo ju to. Chrbtom rúčky si nemotorne prešla po tvári a potom k mojej slze privoňala. Usmiala som sa na ňu a vtisla som jej bozk na líce. Pomalým krokom som prešla až pred dom ignorujúc všetky praskajúce konáriky. Pryianke sa to páčilo, rozosmiala sa vždy keď som skočila na nejaký suchý list, či konár. Na to, že sa narodila pred týždňom bola až prehnane veľká... občas mi veľkosťou pripomínala ročné dieťa. Doteraz som si to nevšimla... bola naozaj celkom veľká... Možno pobyt jej duše v krajine mŕtvych značne poznačil jej ďalšiu existenciu. Chcela som sa ešte trochu pozastaviť nad touto skutočnosťou, ale rozhodla som sa nechať to na neskôr. Posledný krát som sa pozrela na svoje krásne dieťa, ktoré jednoducho muselo vyrastať vo fungujúcej rodine a hlavne niekde, kde bude mať strechu nad hlavou. Niekde, kde jej nebude zima a nebude sa musieť báť húkajúcej sovy, alebo zabíjať medvede pre potravu. Mojou povinnosťou bolo, aby som jej ako matka dala bezpečný domov. Ďaleko odo mňa. So slzami v očiach som sa posledný krát pozrela do tváre svojej dcérky. Prešla som jej prstom po brade, bola presne taká istá, akú mal Toody. ,,Vrátim sa po teba a nájdem spôsob ako odtiaľto odídeme.“ Druhý krát som už nenechala spadnúť svoje slzy na ňu. Utrela som si ich a pritlačila som svoje pery na jej drobné zvraštené líčko. ,,Vrátim sa.“ Sľubovala som to skôr sebe ako jej. Vedela som, že ma nemôže počuť, a určite si nič z toho nebude pamätať. Vytiahla som z vrecka list a položila ju pred prah Toodyho rodiny. Odišla som preč, neobzerala som sa, keby som to urobila, vzala by som si ju do náruče a už nikdy ju nepustila. Rozbehla som sa smerom do lesa a nechala spln, nech si vezme moje telo a pevne som verila, že žiaľ nebude až taký obrovský a moja myseľ sa tiež zmení na vlčiu. Ale ona sa nezmenila. Stále som mala svoju hlavu, svoje myšlienky a svoju bolesť. A keď som v pozadí počula, ako Ree otvorila dvere a vzala do ruky môj list, vedela som, čo je tam napísané. Je to Toodyho dieťa, postaraj sa o ňu, je aj tvoja krv. J. Odišla som a viac som sa nemienila vrátiť. Neviem ani kde som sa túlala, snažila som sa nájsť niekoľko svojich prívržencov, tých čo utiekli do lesov, do okolitých ale hlavne do ďalekých častí krajiny, chcela som ich nájsť a postaviť sa voči Karolovi a upírom, zničiť ich, zničiť ich tak, ako oni zničili môj život! Nikoho som nenašla a ak som aj zazrela, hneď ako ma zbadali, hneď ako začuli moje vlčie myšlienky, rozbehli sa preč. Nikto nechcel mať so vzburou nič spoločné, báli sa. Aj ja som sa bála, ale viac som bola nahnevaná. Bola som nahnevaná tak, až sa mi triasli ruky, nie občas, ale vždy. Od rána do večera som cítila, ako jej žilami koluje spolu s krvou aj nenávisť, nenávisť a hnev a zlosť, flustrácia, smútok, nešťastie, sklamanie, strata, vina... Nikdy by si nemyslela, že dokážem až tak veľmi cítiť. Zastavila sa na juhu krajiny, stále príliš blízko Karolovi, no ďaleko od Pryianky. Nemohla si dovoliť myslieť na svoje dieťa, nemohla. Musela žiť v tom, že je o ňu postarané lepšie, akoby som sa o ňu postarala ja. Keď som sa nemohla zamerať na svoju pomstu, zamerala som sa na jedinú vec, ktorá mi ostala. Nádej. Nádej, že v Británii existuje čarodejník, šarlatán alebo hocikto kto by mi priviedol Toodyho späť. XXVII.Kapitola. A hľadala som 23 rokov. 23 rokov svojho života som obetovala človeku, ktorého som milovala a zároveň som zanedbala človeka, ktorý ma potreboval najviac na svete. Prestala som hľadať a premiestnila som sa pred Reebin dom. Niekoľko krát som sa z hlboka nadýchla a zaklopala na dvere. Otvorila mi krásna blonďatá mladá žena, hneď ako som zbadala jej bledé husté vlasy, jej oči mandľového tvaru, jej pery presne po otcovi, vedela som, kto to je. ,,Priyanka.“ šepla som a nedokázala som sa ubrániť slzám. Najradšej by som sa jej hodila okolo krku a ospravedlnila sa jej za všetky tie stratené roky. ,,Poznám ťa?“ zdvihla elegantne obočie. Bola rozkošná. ,,Spoznáš.“ Vytiahla som z koženého vrecúška prášok. Čarodejnica mi povedala, že ak jej ho fúknem do tváre všetky spomienky sa jej vrátia, všetky moje spomienky. Tak som to urobila. Schytila som svoju dcéru za ruku a videla v nej to poznanie, vedela, kto som... vedela, ako som sa tam ocitla. Objali sme sa, na malý moment som si myslela, že to bude krásne, no v tom sa zjavila Reeba s Erichom. ,,Viac ako dvadsať rokov sa tu neukážeš a odrazu si myslíš, že máš na ňu nejaké právo? My sme ju vychovali, my sme jej rodičia, nie ty!\" ,,Ty nikdy nebudeš jej matka. Nikdy.\" Ona, je moja dcéra. POtiahla som si svoju dcéru za seba, neverila som tomu, ale keby sa náhodou rozhodli bojovať o materinské právo, chcela som ju toho ušetriť. Neuvedomila som si, že niekoľko zrniečol čaroveného prachu dopadlo na trávu. Všetko sa zastavilo. Čas prestal existovať, videli sme, ako nám pred očami ubehajú naše životy, neviem či som videla minulosť, budúcnosť, alebo prítomnosť. Videla som umrieť samú seba, videla som umrieť Ree, Relle, Ericha... videla som všetkých padať na kolená a prosiť Karola o milosť. Bol to náš údel? Toto bol náš osud? Kľaknúť si a zmieriť sa s tým, že nič lepšie nás nečaká? Chcela som do toho odísť, no niečo mi nedovolilo. Priyanka sa ma držala tak kŕčovito, tak pekne, až som mala pocit, že mi poláme všetky kosti v ruke a keď som dopadla bolestivo na chrbát, hoci na mäkkú trávu, zrazu mi bolo všetko jasné. Dôvod, prečo Toody umrel namiesto mňa bol tej, že s ním Priyanka zdieľa najviac spoločného. Svet mŕtvych chcel dušu podobnú tej jej, a aj ju dostal. Dostal rovnakého upíra, akým bola aj ona. Všetko toto bolo odrazu ale zbytočné, zatmelo sa mi pred očami a jediné čo som dokázala vidieť, jediné, čo som dokázala chápať a čo dávalo zmysel bola Priyankina ruka v mojej dlani. Nuisika C. Selvinski I\'m out in the woods, I am out on my own. I found me a werewolf, a nasty old mutt It showed me its teeth and went straight for my gut. XXVIII.Kapitola. Nikdy som si nemyslela, že vec, ktorú sa naučím od Dariona bude skutočne pravdivá. Naučil ma, že každý život je pominuteľný, hoc aj ten nesmrteľný. Naučil ma, že žiadne šťastie netrvá večne, večnosť je plná utrpenia. Naučil ma, že nikdy nemám veriť čarodejnici. A preto som teraz prišla o svoje spomienky, jediné meno, ktoré je moje je to, čo mi dala matka. Meno čisté, nezneužité, nepoužívané, dávno zabudnuté. Zabudla som na svoj predchádzajúci život, zabudla som na svoje rozhodnutia, na svoje činy, na všetko, čo som doteraz robila. A prečo? Lebo môj prechádzajúci život už neexistoval, lebo prášok, ktorý som použila na navrátenie Priyankiných pocitov citov, mal prekážku. Dokázal nie len otvoriť myseľ na prechod mojich spomienok, dokázal aj otvoriť bránu... bránu do sveta, o ktorom som vždy snívala. Dopadli sme na mäkký trávnik, okolo nás bolo úžasné svetlo, v pozadí bili zvony, slnko nám pražilo do tváre a jediné čo sme dokázali vidieť sme boli my. Nič neexistovalo, žiadny Darion, žiadna Reeba, žiadne kráľovstvo... rok 1656 sa navždy stratil v minulosti. Tento svet je tak skazeným vlastnou dokonalosťou, že nič nedokonalé si proste k telu pripustiť nedokážeme a tak hľadáme len skutočné ideály a aj keď všetci hovoríte, nie, je |
|||||||||||||||||
Ocenenia
Inventár |
|||||||||||||||||
