Meno: Iris Noir Turquoise
Funkcia: Čarodejnica
Fakulta: Solarius
Rasa: Anjel
Ročník: 0.
Vek: 24
Body: 0
Peniaze: 11377

Iris Noir Turquoise

Dátum narodenia: 31.5.1989
Miesto narodenia: Rennes, Francúzsko

Rasa: anjel
Živel: vzduch
Znamenie: blíženci
Povolanie: nezamestnaná

Obľúbená farba: žltá, tyrkysová
Obľúbené jedlo: granátové jablko, ryby, orechy
Obľúbený nápoj: agátový a zázvorový čaj, čierne pivo
Obľúbená kniha: Unknown

Rodina&Priatelia

Cyan Teressi Turquoise

syn*človek*študent Solariusu
Pretože je môj prvorodený a jediný...

Larisa Nóinin

mama*anjel svetla*niekde ďaleko
Pretože mi spievala, keď som bola malá...

Noir Sean Turquoise

otec*človek - mukel*podnikateľ
Pretože sa vždy vrátil...

Sumari T. Saporito (Doodie Everett)

nevlastná staršia ségra*človek*právnička
Pretože je neočakávaná...

Amelia Calypso de Lestrel

krstniatko*anjel svetla*študentka Estrellisu
Pretože je víla a vidím sa v nej...

Tarya de Lestrel

mama Amálky*anjel svetla*vodkyňa anjelov Belfirinu, profesorka Egyptológie, vedúca Estrellisu
Pretože mi je priateľkou aj matkou...

Xamosien Christie Taylor

krstniatko*elf*študent Estrellisu
Pretože je to tak rozkošný chlapec...

Deborah Christie Taylor

mama Xamiho*elf*pracovníčka OČHAŠ, strážca elfskej záhrady
Pretože by som si z nej mala brať príklad...

Nesis Arane Devont

priateľka z detstva*anjel tmy*zázrak z Lunariusu, kdesi ďaleko
Pretože holuby, bubliny a úsmevy z tmy sú viac než tie roky...

Athalie Nauta Lefroy

vrana*anjel vody*fakultná spolubojovníčka, majiteľka Čarovného zverinca
Pretože žiab nikdy nie je dosť...

Cardial Nauta Mustang

prvá dáma stáda; ekosystém*anjel vzduchu*fakultná spolubojovníčka, profesorka Liečiteľstva
Pretože koňonormy postupne zavádzané do nekoňoidnej spoločnosti sa nakoniec stanú koňozákonom...

Kailyn Nauta Arlens

ponocovač*anjel zeme*fakultná spolubojovníčka, pracovníčka SO
Pretože je postrach nenarodených detí...

Naysa Christie Taylor

priateľka*elf*redaktorka WR
Pretože toho máme spoločné viac, než by sa očakávalo...

Halley A. Firefly

kométka*anjel svetla*študentka Solariusu
Pretože je prvá, koho som vzala so sebou...

Možno si na niekoho ešte spomeniem *colgate*
Ako mäkká kupola z vaty vyzerali oblaky nad bretónskym mestom Rennes, z ktorých sa pomaly spúšťali kvapky dažďa a pretínali lúče slnka, ktorému ani mraky nezabránili prenikať na zem a zlátiť chodníky. Ľudia z ulíc sa utekali skryť, kloniac hlavu k zemi, aby im dážď nenatiekol do očí, a preto len máloktorý z nich spozoroval ten zázrak, obrovský polkruh na severozápade, pripomínajúci bránu do iného sveta. Sedem farebných pásov v jednom celku, dúha...!

Napriek tomu, že pršalo, žiadnej zo sestričiek sa neunúvalo zatvoriť okno na izbe, z ktorej len pred chvíľou previezli mladú ženu na pôrodnú sálu. Dážď sa tisol dnu, dopadal na okennú rímsu, na dlážku, dopadal i na fialové hlávky šestice kosatcov a pri každom dotyku kvapky a kvetiny sa ozvalo jemné šuchotavé cink, spev zmáčaných kvetov. A v dimenziách, ktorým nerozumieme, sa ozývali ich hlasy, rozprávajúce príbeh o dieťati, čo si práve v tej chvíli vybojovalo svoju cestu na svet, prvýkrát otvorilo svoje oči, vdýchlo ťažký nemocničný vzduch a rozplakalo sa, že rozprávka sa končí. Netušilo, že sa mýli. Rozprávka sa predsa len začína. Rozprávka, alebo niečo v takom zmysle...

Part One

Ležala tam a na rukách držala svoje malé dieťa, svoje maličké dievčatko, ktoré len teraz prvýkrát uzrelo svetlo tohto sveta. Toto bola tá chvíľa, keď sa mala cítiť šťastná, najšťastnejšia na svete, ale... Ona cítila nepokoj, akýsi iracionálny strach – o dieťa, o seba a Noira... Ale hlavne o ich rodinu v tom nehmotnom slova zmysle, kvôli všetkým tým veciam, ktoré Noirovi zatajila...
Podlaha bola na povel vrchnej sestry už dávno utretá a fialové kosatce mohli do sveta pozerať už len cez zavreté okno. Stále pršalo. Mladá žena tiež hľadela cez okno von, akoby niekoho vyzerala, aj keď zo svojho miesta mohla vidieť iba ak sivastú oblohu s trhlinami pre hŕstku slnečných lúčov.
Každou minútou sa jej nepokoj stupňoval. Po istej chvíli už ten nie celkom definovateľný strach prerástol do paniky, keď sa jej v hlave opakovala jedna splašená myšlienka:„Kde je Noir? Čo ak sa mu niečo stalo? Nabúral v daždi? Kedy príde? Moje dieťa nesmie byť bez otca... Nesmie!“
Táto mladá žena sa volala Larisa Turquoise, dievčenským menom Nóinin. Ešte stále vyzerala ako to isté nedospelé dievča, nanajvýš tak na 18, no čísla v občianskom preukaze tvrdili, že má 22. To, čo tie čísla však prezradiť nemohli, a nedokázala to ani čiernobiela fotografia bez emócií, bol jej krásny úsmev na pehavej tvári s modrými očami, lemovanej vlasmi tizianovej farby. Práve teraz jej výraz však nevykazoval ani známku smiechu...
Našťastie, tvár jej manžela Noira S. Turquoise sa zjavila vo dverách, ešte než ubehli dve minúty. Do belasých očí mu padala gaštanová ofina, a i keď zvyčajne boli chladné, teraz sa z nich dala jasne vyčítať nervozita a nedočkavosť. Vzdialenosť, ktorá ich delila, takmer preletel.
„Larisa! Ako... Ako sa cítiš?“ vyhŕkol na ňu a dal jej bozk na čelo, no vzápätí svojím mäkkým modrým pohľadom začal pohládzať jeho spiacu dcérku s chumáčikmi jemných oranžových vlasov. „Maličká... Moja maličká Lenore...“ ticho šepkal, pričom spýtavo hľadel na Larisu.
Larisa však jemne pokrútila hlavou. „Nie, nie... Iris. Bude to Iris. Viem, že sme sa o tom rozprávali... Prepáč.“
Noir ostal mierne zaskočený a uprel pohľad na kyticu kosatcov v rohu. Larisa vytušila jeho myšlienky a len jednoducho povedala: "Nie tie kvety... Je dúha."
Nerozumel tomu. No ešte než si Larisu vzal, prišiel na to, že je záhadná a občas robí nepochopiteľné veci a že práve kvôli tomu je tak nekonečne rozkošná... Usmial sa.
"Iris Turquoise,"povedal nežne a veľmi jemne pobozkal svoje dieťa na čelo.
"Iris Noir Turquoise," opravila ho slabnúcim hlasom Larisa, čomu Noir nerozumel už vôbec, ale nesťažoval sa. Len ju pohladil po tizianových vlasoch.
"Spi... Musíš byť vyčerpaná."
A ani jeden z nich netušil, že kosatce sa opäť dali do spevu, aj keď dážď nemal ako rozozvučať ich lupene... Spievali svoju ódu na život, ódu na dieťa s dúhou vpísanou v mene, na Iris.

***
Lahodná vôňa čokoládového krému sa niesla domom so žltými okenicami a muškátmi v oknách s kvetmi farby krvi. Ľahký vánok dnu vnášal arómu pokosenej trávy i trilok vtáctva zo záhrady, ktoré sa spolu miešali spôsobom, vytvárajúcim dojem absolútnej idylky. Krásny letný deň, obloha modrá a svieža, akoby ju čerstvo vytiahli z práčky a všetko sa javilo v poriadku...
„Idem za Franciscom,“pochmúrnym hlasom povedal Noir a čelo mu pretínala vráska. Larisa ani okom nemihla, kým sa za ním nezavreli dvere, no to len smutným prázdnym pohľadom obdarila svoje spiace dvojmesačné dievčatko...

„Ženy,“ opovržlivo odfrkol Francisco Lautrec, Noirov najlepší priateľ už od čias strednej školy, keď mu Noir popísal charakter problému v jeho domácnosti: Larisa sa s ním nerozpráva, len smutne hľadí a zdá sa, že pred ním čosi tají.
„Skúsil si sa s ňou už porozprávať ako chlap s chlapom?“ uškrnul sa Francis, v snahe rozohnať chmáry v Noirovej tvári. „Chápeš, na niektoré treba s pevnou rukou...“ Len čo dopovedal, bol nútený spraviť prudký pohyb dozadu, aby sa uhol pred Noirovým úderom. Vidlička spadla na zem a zarinčala.
„Ty si idiot,“ oznámil mu Noir, ale kútikom úst mu mykalo. „Chlap s chlapom, hej? Ja tu riešim manželský problém!“
„A ja som slobodný,“ pripomenul mu Francis, keď sa vynoril spod stola, zvierajúc vidličku ako trofej. „Si si istý, že ich chceš riešiť práve so mnou?“
Zopár okamihov na seba zarazene zazerali. Následne sa rozrehotali, akoby stále boli na strednej a akoby Larisa bola len nepodstatná frajerka niektorého z nich.
„Francisco má nakoniec pravdu...“ pomyslel si Noir, keď odchádzal, „...mal by som sa s ňou porozprávať ako chlap s chlapom...“
Ibaže k rozhovoru nedošlo. Doma ho čakal čokoládový krém s lístočkom „Prepáč, miláčik...“ a od toho dňa sa Larisa opäť usmievala.

***
„Vieš, že Sloboda zvierat udala nášho suseda za to, že nafarbil všetky svoje holuby na fialovo?“
„To vážne?“ rozosmiala sa Larisa zvonivo. „No, vždy som tvrdila, že je trochu vyšinutý. Kedy sa to stalo?“
„Myslím, že keď nám naposledy strážil Iris... Uvažujem, že by sme ho viac nemali nechávať strážiť ju... Nabudúce asi zavolám Franciscovi... Ale vraj sa ich aj snažil umyť, len to nešlo!“
Noir sa uškŕňal ako blázon. Občas mal pocit, že mu čosi strašne uniká, ale nevedel, čo to je. Cítil sa dobre, príliš dobre na to, aby si niečím zaťažoval myseľ. Nechcel to vidieť. Nechcel vidieť to, čo bolo tak zjavné a nad čím sa Larisa tak záhadne usmievala. Nevidel, že kôra stromov v ich záhrade nabrala kosoštvorcovú štruktúru. Ani to, že Iris behá na trinásťmesačné bábo až podozrivo dobre – možno preto, že občas sa jej pri chôdzi nohy ani nedotýkali zeme.
A možno to vidieť ani nemohol.

Larisine záhadné úsmevy sa však nedali prehliadať naveky... A jedného dňa došlo k tomu, čomu sa Noir predtým vyhol - rozhovoru ako chlap s chlapom. A tým sa všetko od základu zmenilo.

Part Two

Ten posledný nádych pred vyslovením pravdy sa jej dral do pľúc len sťažka... Rovnako ťažko sa aj premieňal na slová, ktoré sa Larisa dlhé, veľmi dlhé mesiace bála vysloviť, preto jej hlas znel naproti Noirovmu nástojčivému naliehaniu len slabo, smutne... sklamane. Bolo to však sklamanie zo seba a svojich činov, pretože zlyhala a spravila chybu, za ktorú teraz musela zaplatiť.
„Som... Som čarodejnica,“ sotva počuteľne povedala a zrak sklopila k zemi. „Aj Iris je,“ dodala ešte, zatiaľ čo náhlivo vyťahovala svoj poctivo ukrývaný jaseňový prútik z nočného stolíka. „Nie, nevolaj na psychiatriu...“ zaprosila, keď Noir už-už otváral ústa, a po jej ľahkom, i keď trochu roztrasenom mávnutí zaplnili izbu zlaté iskričky.
Noir zarazene mlčal, nedochádzalo mu, akým smerom sa to zvrtol ten ich vážny rozhovor. Tie iskričky ho miatli, niečím dokonca iritovali, ale vlastne im ani nevenoval veľkú pozornosť. V hrudi mu stále sídlila istá forma hnevu, taký rozbúrený nepokoj a nervozita, ale nehovoril nič. Pevne sa pozrel do Larisiných modrých očí a uvedomil si, že napriek kropajam slanej rosy, ktoré sa v nich perlili, nezábudky zvädli. Zosmutneli.
„Presťahujeme sa do Witchwoodu,“ oznámila mu ešte ticho, sadla si na posteľ a hlavu zložila do dlaní, spytujúc si svedomie a prosiac o odpustenie Boha, v ktorého aj tak nikdy neverila...

***
Noir sa stratil. Nie fyzicky, ale vír nových dojmov, informácií a pocitov ho nezvratne strhol so sebou, než sa stihol spamätať. Vo Witchwoode sa ocitol, ani nevedel ako, tak šokovaný, zmätený a cudzí, že ani žiarivý úsmev svojej manželky, ktorý na nej tak zbožňoval, mu nemohol pomôcť.
Ale nemienil sa vzdať. Kým boli spolu a kým mali Iris, bol ochotný zaprieť sám seba a žiť v tom nepriateľskom prostredí, ktorému nerozumel a v ktorom svoje miesto nevedel nájsť, aj odpustiť Larise to obrovské tajomstvo, ktorým ho celé mesiace klamala.
So zaťatými zubami počúval všetko, čo mu o novom svete hovorila. Mnohokrát sa mu to zdalo absurdné a mnohokrát ho to desilo, ale neodišiel do Francúzska, pretože pochopil, že jeho malá ryšavá dcéra Iris, celá po matke, patrí do tohto sveta fialových holubov a zlatistých iskier...

Tak obetoval svoje pohodlie, obetoval aj sám seba pre rodinu a učil sa tomu novému druhu šťastia, tak trochu trpkému a násilnému, ktoré na tvári vyčarúva už len kostrbatý úsmev. Ale hoci vo Witchwoode žil, predsa akoby ani neexistoval... Von z domu Noir veľmi nevychádzal, a tomu, čo človek nevidí na vlastné oči, sa verí ťažko. Ale Noir uveriť musel...
Vtedy, keď stratil Larisu.

***
S lúčmi slnka vpletenými do vlasov a dieťaťom v náručí vyzerala Larisa ako bohyňa. Vlasy jej žiarili zlatom, tvár nastavená slnku a pehy, v zime iba jemné, takmer neviditeľné na bledej pokožke, vystúpili na povrch. Noirovi pri nej napadali samé hriešne myšlienky, bola totiž krásna, ale vďaka najhriešnejšej z nich videl v Larise božského anjela, už len krídla jej chýbali. Stvorenia z dimenzií, ktorým nerozumieme, si povedali, že takúto očividnú provokáciu nemôžu nechať len tak...
Kameň svetla ju povolal do svojich služieb. Jediný dotyk prstom stačil na to, aby odhodila svoju ľudskú podstatu a vykročila v ústrety novému životu s operenými krídlami na chrbte a mocou svetla vo svojich rukách. Takmer éterická bytosť... Stále rovnaká a predsa o toľko iná Larisa, ktorú Noir nepoznal, ktorá vedela vyčarovať dúhu a chodila zahalená v striebristej aureole mäkkého svetla. Tá stará Larisa, ktorú miloval, bola už preč, a táto nová bola... anjel.

***

Máš, má ovečko, dávno spát,
i píseň ptáků končí.
Kvůli nám přestal vítr vát,
jen můra zírá zvenčí.

Já znám její zášť,
tak vyhledej skrýš,
zas má bílej plášť
a v okně je mříž...

Máš, má ovečko, dávno spát,
a můžeš hřát, ty mě můžeš hřát,
vždyť přijdou se ptát,
zítra zas přijdou se ptát,
jestli ty v mých představách už mizíš...

Máš, má ovečko, dávno spát,
dnes máme půlnoc temnou.
Ráno budou nám bláznům lhát,
že ráda snídáš se mnou.

Proč měl bych jim lhát,
že jsem tady sám,
když tebe rád mám,
když tebe tu mám?

Bláznovu uspávanku spievala Larisa svojej dcérke, upokojujúco a precítene. Noir ju počúval tiež, v snahe spomenúť si na to, aké bolo byť dieťaťom bez starostí, ktorému ešte nikto nezničil sny a istoty. Ale Larisa by mohla spievať aj do konca sveta, Noirovi stále zvieralo srdce. Vyčítal Larise, že svoju ľudskú stránku nechala za sebou, a nedokázal pochopiť, že toto jednoducho ovplyvniť nemohla. Viac jej nedokázal odpustiť, nie teraz s horúcou hlavou...

A horúce leto sa čo nevidieť pominulo. S októbrom prišli ranné hmly, vznášajúce sa ako mliečni duchovia nad chladnou krajinou, tváriac sa nepreniknuteľne a tajomne.
Chlad sa vkradol do duše i Larise, nezábudkám v jej očiach skončila sezóna a zomreli, aj svetlo, ktoré mala vo svojej moci, stratilo svoj jas. Hmla ju vzala so sebou, pohltila a viac nepustila. Noir sa v jedno nedeľné ráno len zobudil sám, na stole v kuchyni ho čakala šálka kávy a malý lístok s Larisiným rukopisom.

Odpusti mi, prosím. Ľúbim vás oboch.
Raz sa vrátim.
Larisa

Raz sa vrátim... Raz. Larisa sľúbila, že sa vráti, ale Noir čakal a čakal... Neprichádzala. Netušil, čo znamená raz, netušil, kam šla. Napriek všetkému mu chýbala, bolestne, akoby mal namiesto srdca dieru. Ale za jednu vec bol vďačný - že odišla skôr, než si ju Iris mohla pamätať.
Iris mu nikdy nepovedala, že si ju stále pamätá.
Podstatné ale je, že zostali sami.

Part Three

Roky po Larisinom odchode boli zvláštne. Nevedno, či Noir stále čakal, že Larisa sa zjaví na prahu s úsmevom na perách ako kedysi, ale ostal vo Witchwoode a nepresťahoval sa naspäť do Francúzska. Malú Iris učil a vychovával sám, trávil s ňou toľko času, čo sa dá, ale predsa bola tak trochu samorast, tvrdohlavá a svojhlavá. Neprítomnosť matky a ignorácia faktu, že za dverami ich domu existujú aj iní ľudia a ľuďom podobné tvory, sa na nej isto v mnohom podpísalo.

„Tati? Myslíš, že sa na nás mamina niekedy zhora pozerá?“ spýtala sa Iris jemným hláskom, s očami plnými očakávania.
Napriek tomu, že vedel, že jeho dcérke na odpovedi veľmi záleží, sa Noir primračil. Mali medzi sebou nepísanú dohodu - Noir bude prehliadať Iridine občasné magické úlety a ona sa nebude pýtať na svoju mamu. Noir totiž nevedel odpovedať...
„Neviem, dcérka... Radšej jedz tú zmrzlinu, pozri, kvapká ti z nej!“
Zmrzlina ale nebola jediná, čo vyronila slzičku. Schovávajúc sa za kornútok si Iris, na okamih premohnutá ľútosťou, zotrela prstom kvapku z líca a strčila ju do úst. Bola slaná, o toľko iná ako zmrzlina...

***
Niekoľko dní po Iriskiných jedenástich narodeninách zaklopala sova zobáčikom na okno jej izby. Iris práve kreslila a klopanie na okno ju prekvapilo, ale keď zazrela maličkého výrika obyčajného s listom, priviazaným o paprčku, hneď vedela, o čo ide. S motýľmi v žalúdku roztvorila okno dokorán a náhlivo odbremenila sovu od nákladu. Prv, než stihla odletieť, ju ešte pohladila prstom po zobáčiku, ale to už bola mysľou len a len pri obsahu listu. Od rozrušenia jej vlasy odstávali od hlavy ako anténky, keď opatrne prelamovala pečatný vosk, ktorý ju delil od odhalenia tajomstva listu.

Vážená slečna Turquoise,
S potešením Vám oznamujeme, že ste boli prijatá na Belfirinskú akadémiu. Školský rok začína 1. septembra, kedy nastúpite do fakulty Solarius.
S pozdravom Elbereth de Lioncourt
riaditeľka

Po prečítaní slov, napísaných čiernym atramentom, Iris vzrušene zvýskla. S ozvenou jej hlasu vstúpil do izby aj Noir a na tvári sa mu zjavil trochu smutný úsmev, keď si všimol list v jej rukách. Tušil, že to čoskoro príde, ale teraz mu to prišlo ľúto, pretože si sľúbil, že keď Iris nastúpi na Belfirin, on sa vráti do Francúzska.
„Tak, a už je z teba veľká slečna,“ povzbudivo povedal a pohladil ju po vlasoch. S nadšením v očiach sa mu vrhla do náručia a vzápätí začala naháňať veci, čo si so sebou zoberie.

A nasledovali horlivé nákupy. Iris, veľká slečna, si ich všetky vybavila sama, knihy, kotlík, prísady a iné veci, ale čo je najdôležitejšie, prútik.
Prítmie obchodu dodalo tomu zázračnému momentu, keď konečne uchopila do prstov ten správny prútik, neopakovateľnú atmosféru. Prstami jej prebehlo jemné mravčenie a chlpy na krku sa jej zježili, z prútika vyletelo šesť roztancovaných iskier, ktoré na okamih rozžiarili celý obchod a potom zhasli. Prvé, čo tento prútik z brezového dreva s jadrom z pera fénixa, 27 centimetrov dlhý, vyčaroval, bol úsmev na Irisinej tvári. Bolo to úchvatné, ako majiteľka prútika sa cítila tak skutočne, ako ozajstná čarodejnica. Zaplatila niekoľkými ligotavými mincami a opatrujúc prútik ako oko v hlave vybehla do šedivého dňa.

***

Iris a Noir sa čoskoro museli rozlúčiť... No než Noir definitívne odišiel, musel vybaviť ešte jednu dôležitú vec.
„Zavri oči, dcérka,“ prikázal jej nežne a potom potichu vytiahol spoza sedačky darček, čo si pre ňu pripravil. „Už môžeš,“ pousmial sa a potom už len s pobavením sledoval, ako Iris výska pri pohľade na klietku s drobným bielym holubom s chocholčekom na hlave a očami ako dve drobné lesklé korálky.
„Väčšina detí bude mať sovu, ale vieš, sova je dosť nápadná...“ vysvetlil, ale Iris ho sotva počúvala.
„Bude sa volať Billy!“ vyhŕkla a vypustila svojho nového domáceho miláčika z klietky. Nasledovných desať minút strávili chytaním jedného poplašeného poštového holuba, ale potom už netrvalo dlho, kým sa upokojil.
„Ďakujem, tati...“ zašepkala a privinula sa k otcovi, naposledy, kým odíde.
„Niet zač, dcérka... Billymu som nakázal, nech ťa dobre stráži. Nebojíš sa, že tu budeš sama?“
Iris len v zápore pokrútila hlavou, hoci sa jej slzy tisli do očí. Hrdinsky ich potlačila. „Budeš mi chýbať, tati...“
A tak odišiel a Iris ostala sama, len s Billym v náručí, vydávajúc sa v ústrety neznámej budúcnosti...

Billy

Part Four

Dlhé, dlhé roky v izolácii spôsobili, že jej dlho potláčaná zvedavosť sa teraz prejavila plnou silou. Ťapkanie krokov jedenásťročného dievčaťa sa ozývalo uličkami Witchwoodu s neomylnou pravidelnosťou – takmer nonstop. Iris chcela vidieť všetko, chcela spoznať všetky tajomné zákutia v prítmí stromov, objavovať čaro tohto sveta, aj sa dotknúť životov jeho obyvateľov. Nevedela však ako, nemala sa koho spýtať. Holuby z nádvoria a jej milovaný Billy boli výborní spoločníci, jej sprievodcovia na potulkách, ale boli mĺkvi a o radu ich žiadať nemohla.
Preto zväčša, keď chcela spoločnosť, iba sedela na lavičke v tieni rozložitého javora na nádvorí, mrviac v ruke omrvinky z pečiva, ktorými kŕmila operené holúbky s tichými hláskami, biele, sivé, i tie strakaté. Prischla je nemenná úloha pozorovateľa, ašpirujúceho na titul Kŕmič roka.

„Hej!“ ozval sa jasný dievčenský hlas odkiaľsi spoza jej chrbta. Iris sa obzrela za pôvodcom zvolania, i keď neočakávala, že by bolo adresované jej, hoci na nádvorí okrem nej nikoho nebolo. Neďaleko od nej stálo akési dievča, zhruba v jej veku a s rovnými plavými vlasmi. Pozeralo priamo na ňu.
Iris sa odvrátila naspäť k holubím chrbtom, no dievča podišlo až k nej s jemnou červeňou v tvári a vlasmi lesknúcimi sa ako zlato. „Máš rada holuby?“ spýtalo sa váhavo, pričom zo zovretej hrste vysypalo slnečnicové semiačka.
...konkurencia pri kŕmení...
„No, áno, mám,“ odpovedala Iris zarazene a hanblivo sa začervenala s pohľadom sklopeným k svojim omrvinkám. Ešte i tie vyzerali tak biedne, oproti veľkým slnečnicovým zrnám, ktorými sa dievča prezentovalo.
...alebo možno aj nie...
„Hm...“ natiahlo k nej dievča dlaň s detským úsmevom, aby si zo slnečnice mohla vziať aj Iris. „Aj ja, majú pekné pierka a upokojuje ma to ich hrkútanie... Tu ich je veľa... Rada ich kŕmim, pozorujem, počúvam...“ rozhovorilo sa zasnene, „...inak, som Nesis. Si prváčka, že?“
Iris, celá červená od akejsi nervozity z nečakaného rozhovoru, avšak meno jej hneď vyšumelo z hlavy. „A-ahoj, ja som Iris,“ zahabkala, hádžuc holubom ešte posledné omrvinky i zrniečka, čo jej ostali na dlani, „a no, som prváčka.“
A vzápätí zahanbene utiekla.

***

Nechcela utiecť znovu, keď ich kroky náhoda zviedla dohromady opäť. Chcela prekonať svoju hanblivosť voči komukoľvek, kto nebol jej otec, no možno radšej mala poslúchnuť svoj iracionálny strach a utekať tak ďaleko, kým by ju nohy niesli. Neušla, a vo chvíli, keď chcela, bolo už neskoro...
Polnočná sieň bola zaplnená tvárami, boli nové a bolo ich veľa. Na dverách totiž už dva dni visel pútavý oznam, totiž mali sa konať lekcie premiestňovania pre malých i veľkých. A čo na tom, že Iris sotva vedela prútik riadne chytiť do ruky? Aj keby sa mala len pozerať, zdalo sa jej to lepšie ako bezprizorne sa potulovať po školských chodbách...
Tam si ju záhadná blondínka v červenom kabáte so vzorom rybičiek našla znova.
"Ako sa kŕmia holuby?" pozdravila ju veselou otázkou, s nosom zafarbeným načerveno ako klaun, nedbajúc, že púta pohľady rovnako, ako partia vcelku nebezpečne vyzerajúcich ľudí v čiernych plášťoch s pokrivenými maskami, nasadenými na tvárach. "Myslíš, že nám ukážu aj mímovské číslo?" oprela sa o nich pohľadom tiež, tak bezstarostne, akoby sa jej ich prítomnosť nezdala čudná ani najmenej.
Vôkol nich boli samé detské tváre, len ony a podivné prízračné postavy.
"Ja... No neviem, vyzerajú desivo." odpovedala jej celkom rozumne, obzerajúc si ich s plamienkom zvedavosti v modrých očiach, aby zakryla zahanbenie zo svojho posledného úteku, i z toho, ako sa dievča volalo.
"Kto sa chce hrať?" ozval sa hlas maskovanej ženy, zreteľný aj napriek ruchu a hluku. Kdesi sa rozbilo sklo, na tvárach dievčat i chlapcov okolo sa začali zjavovať prekvapené, no i vystrašené pohľady.
"Neprihlásime sa? Nemôžu byť desiví... prečo by aj?" spýtalo sa jej to dievča s naivnými očami i úsmevom. "Sme tu v škole, tu nám nik neublíži. Ideme?"
Iris jej veľmi chcela veriť, no v tej chvíli udalosti nabrali rýchly spád. Postavy sa prirodzene rozmiestnili po sieni, takmer akoby si každý z nich vyberal zopár študentov pre seba. A z úst znepokojených dievčat sa aj ozývali prvé výkriky. Vytrhla svoj rukáv zo zovretia blondínky, tiež pomaly opantávaná strachom, a o chvíľu to už bola jej spoločníčka, kto ju rýchlo ťahal do bezpečia pod stolom.
Nie dostatočne rýchlo.
Jedna zo žien v čiernom si ich všimla a vytiahla ich spod stola, aby sa pripojili k inému dievčaťu, akejsi vydesenej hnedovláske s rozšírenými očami.
"Prepáč, ale doviedla som ti kamarátky..." vyhlásila štipľavo, "Inak, volám sa Vasilisa." predstavila sa s hrdosťou v hlase, no vzápätí jej tón sprísnel. "A vy? Vaše mená?"
"Susie," zamumlala blondínka a znelo to presvedčivo, i keď Iris si bola istá, že od nej pretým počula iné meno. Na tie myšlienky jej však neostal čas...
"Iris," vykoktala svoje meno a svet pred očami sa jej pomaly začal rozlievať ako nepreniknuteľná tma. Akoby sa jej svet scvrkol na jediné slovo, a to "panika", ktorá jej zabránila vnímať čokoľvek iné.
No zatiaľ hnedovlasá slečna bola z očividne bojovnejšieho plemena. "Nie, ja sa s takou odpornou hnusnou ženou hrať nebudem, ani keby sa čo dialo! Čo si myslíte, že každý bude skákať tak, ako chcete?" vyhŕkla na ňu jedným dychom, očividne si uvedomujúc, že to prehnala, no stále s neskrotným pohľadom.
O čo neskrotnejší a krutejší bol ale pohľad temnej Vasilisy, keď na ňu zasyčala ako had: "Toto si nemala!"
Vylovila odkiaľsi hrozivý, čudne zakrivený prútik, a vzápätí sa ozval výkrik plný bolesti.
"Lilana!" vykríkla hnedovláska svoje meno zvíjajúc sa na zemi, keď viac bolesť nedokázala ustáť a Vasilisa sa s úškrnom obrátila na Susie.
Tentoraz prútikom ani nepohla, len sa jej dotkla, možno i motýľ sa dotýka tak jemne, len s tým rozdielom, že toto nebol motýľ, skôr nočná mora.
Susie sa zachvela a jasné oči jej potemneli. Vydesená Iris nezvládala ten pohľad, čo sa jej naskytal, v náhlom popude od strachu zatúžila cítiť teplo niečej dlane, nuž jej zovrela ruku, no dlaň Susie bola studená...

Every time when I look
deep inside me
the colour's all I see.

And my mind is a book
rainbow-painted
the story about me...

Ocenenia

Inventár

Nick:
Heslo: