|
Meno: Selena Hewitt Funkcia: Študent Fakulta: Solarius Rasa: Človek Ročník: 1. Vek: 11 Body: 0 Peniaze: 111 |
 Selena Sara Hannah Cao Hewitt Čo dieťa, len to nie! Hannah, mladá profesorka, aj dnes ako skoro každý deň sa vybrala na tajné miesto kde sa stretávala so svojím kolegom pod obrovským dubom. Ako prichádzala Sebastián ju tam s úsmevom od ucha k uchu nedočkavo čakal. Vybrali sa po prechádzke do hlbokého lesa. Ako tak išli a rozprávali sa o každodennej práci, zrazu Sebastián zastavil, chytil Hannah sa ruky a pobozkal ju. Pozrel sa jej hlboko do očí, „Miláčik, musím ti niečo povedať!“ povedal jej vážným výrazom na tvári, Hannah hneď vedela že niečo nie je v poriadku, no len ticho pred ním stála a pozerala sa mu do očí. Sebastián pokračoval: „Vieš, čo som ti hovoril, že našu rodinu pozvali na obed, to nebol len obyčajný obed ale otec mi tam oznámil, teda skôr predstavil moju budúcu manželku, ktorú som mal už vybranú keď som sa narodil, Hannah prepáč mi, s týmto ti chcel povedať, že už sa nebudeme môcť...“ Hanah po tých slovách sa rozplakala a skočila mu do reči: „stretávať? Sebastián po tom všetkom sem len tak prídeš, povieš mi to s kľudním svedomím a myslíš že to všetko bude v poriadku? No nie! Kebyže ma naozaj miluješ, Sebastián, tak ako si to hovoril tak si ju nezoberieš!“ Sebastián ju z jednou rukou ju držal v objati a z druhou jej utieral slzy, a pritom povedal: „Miláčik keby to bolo také jednoduché, vieš že nemôžem oponovať svojmu otcovi.“ Hannah mala už dosť, vytrhla sa mu zo zovretia, pozrela sa na neho z nenávisťou a povedala: „Sebastian! Si obyčajný idiot, v živote ťa už nechcem vidieť!“ a utekala do hradu. Pre Hannah dni ubiehali veľmi pomaly, čo najviac sa snažili Sebastiánovi vyhýbať. Začalo jej dosť často prichádzať nevoľno, aj z niektorých hodín musela vybehnúť, a aj preto, keď jej tieto nevoľnosti neprestávali navštívila ošetrovňu, kde počula iba slova: „Hannah si tehotná!“ Môj malý poklad Ako sa Hannah dozvedela že bude mať dieťatko, vedela že musí niečo vymyslieť skôr ako sa správa roznesie po hrade. No sama nevedela čo má spraviť, prvé čo spravila, bežala sa svojou kamarátkou, ktorú poznala od detstva, vedela že iba ona jediná jej vie pomôcť. Bežala až k nej domov, zvonila kým jej neotvorili. Našťastie práva tá osoba, ktorú potrebovala. „Gabriela,“ vo dverách sa hneď rozplakala a triasla sa, „musíš mi pomôcť!“ Hľadela na Hannah ako obarená, objala ju: „Preboha Hannah, čo sa ti stalo? Poď dnu!“ Vtiahla ju do domu, až do svojej izby, zavrela dvere a pozrela sa na Hannah „rozprávaj!“ Hannah sa rozlakala ešte viac „o.. on..s... on sa bude vydávať! A ja? A ja čakám jeho dieťa!“ Hannah po pár dni rezignovala z postu a keďže sídlo Neriegovcov bolo dosť ďaleko od hradu, zostala u nej bývať. V noci, keď bola strašná búrka sa domom niesli strášné výkriky. Po pár hodín sa namiesto týchto výkrikov, nieslo plač malého dieťaťa, pri tom slová: „Hannah máš dcéru! Máš krásnu dcéru!“ Vzali si ju do naručia a povedala iba: „Selena!“ Vzdať sa to najcennejšieho? Nie! Hannah sama dobre vedela, že nemôže dlho ostať u Gabrieli. Preto jedno ráno, keď Gabriela aj so svojím manželom odišli do práce, si zbalila svoje i Seleniné veci, na kuchynsky stôl položila list na rozlúčku, musela to spraviť, vedela že Gabriela ju nepustí a dieťaťom preč a Sebastián sa o malej čoskoro dozvie. Odcestovala do Paríža, našla si tam menši byt s podnájmom. No ako dni ubiehali, s nimi aj jej usporené peniaze. Začala rozmýšľať či by nebolo lepšie Selene v detskom domove, vyrastie a bude sa hanbiť že žije v chudobe a veľmi málo veci si môžu dovoliť. Hannah bola citovo veľmi naviazaná na Selenu, práve preto sa rozhodla, že navždy budú spolu, nikdy ju neopustí. „Ma-ma“ Dni ubiehali a Selena rástla a rástla. Hannah stále písala Gabriele, v jednom spiatočnom liste sa dozvedela, že Sebastián sa vypytuje na malú, na miesto kam sa presťahovali, proste chce vedieť všetko. Ale jedného upršaného rána, sa vybrala nakupovať, Selenu uložila na sedačky vzadu priviazala ju, sadla si aj ona a vybrali sa. Na ceste bola príliš zlá viditeľnosť. Cítila, že sa niečo stane, no nedávala tomu veľku pozornosť, len pokračovala v ceste ďalej. Zrazu len uvidela pred sebou auto a zacítili bolesť. Po pár sekundách sa otočila k malej Selene a povedala jej: „Milujem ťa srdiečko moje, si to najkrajšie čo ma v živote mohlo stretnúť.“ Selena hladela na svoju matku, keď dokončila svoje slová, Selena povedala svoje prvé slovo: „Ma-ma.“ Hannah z očí vyšli slzy a naposledy vydýchla. V tom sa otvorili dvere na aute a mladá žena vybrala Selenu z auta. Po smrti svojej matky, nenašli žiadnych príbuzných, preto Selena skončila v detskom domove. Teta Lorena a ujo Michael Stratu matky znášala a nové prostredie veľmi ťažko. No Selene netrvalo dlho a do opatery si ju zobral mladý, bohatý, manželský pár, ktorý nemohol mať deti. Selenu rozmaznávali, dostala všetko po čom len túžila, o čom so svojou matkou ani len nesnívali. Ich dom bol obrovský, Selena mala vlastnú izbu. Roky ubiehali. Jedného dňa prišla domov Lorena celá šťastná, od vchodu kričala: „Michael!! Michaeel!“ Selene zo svojej izby prišla ku začiatku schodom a pozrela sa na Lorenu. „Ujo Michael pred chvíľou odišiel, čo sa stalo, že ste taká šťastná?“ Lorena sa začala smiať, „každému to oznámim až keď Michael príde domov.“ Selena sa vrátila spať do svojej izby, ostala tam až kým ju nezavolali na večeru. Hneď ako začali večerať, prerušila ich Lorena. „Zlatko,“ chytila Michaela na ruku a pokračovala, „už to nevydržím, musím ti niečo povedať.“ Michael celý nervózny jej odpovedal, „čo?!“ Lorena sa začala smia, „vieš, čakáme spolu bábätko.“ Michael nechcel tomu uveriť, ale bola to pravda, Selena bola rada, vždy chcela mať sestričku. Lorene každým dňom rástlo bruško. Napokon nastal ten deň, Michael ju zobral do nemocnice a keď sa vrátil, Selena ho čakala pri vchodových dverách. Objal Selenu a oznámil jej že má sestričku. Keď sa Lorena vrátila domov aj malou Sabinou, čakala ich menšia rodinná oslava. Vždy, keď sa Selena chcela hrať so svojou sestričkou, Lorena iba povedala: „Nie! Ešte jej ublížiš! Okamžite padaj do svojej izby!“ Selene sa po narodení jej nevlastnej sestry celý život zmenil. Jediný, kto bol na ňu milí bol Michael, aj to iba cez víkendy, keďže musel viesť rodinnú firmu, tak skoro ráno odchádzal a večer neskoro prišiel. Prosím?! Ja a čarodejnica?! Belfirin? Každým dňom ubiehal deň, Selena každý deň bola zavretá vo svojej izbe, len vtedy ju zavolali keď niečo chceli, niekedy keď Michael mal čas, čo bolo málokedy, prišiel za ňou sa porozprávať. Selena sa uzavrela do seba, jediný s kým vedela nájsť spoločnú reč bol jej nevlastný otec, vlastne ako jediný bol ochotný sa s ňou rozprávať, Lorena celé dni aj noci sa starala o svoju dcéru. Selena zišla dole sa napiť do kuchyne, keď sa vracala do svojej izby, práve došla pošta. Vybrala a prezerala si ich, vlastným očiam nechcela veriť, na obalke stálo: Selena Hannah Hewitt. Ostatne listy položila na stôl v kuchyni, otvorila si a začala si čítať: „Vážená slečna Hewitt, chceme Vás oboznámiť že ste boli prijatá na Belfirínskú školu čarovania, kde ste zapísaná od narodenia. S nástup...“ Lorena jej vytrhla list s ruky a zo zvýšeným hlasom prehovorila, „milá slečna rozlúč sa že tam pôjdeš!“ Selena sa rozplakala a začala kričať, „a pôjdem tam! Môžeš spraviť čokoľvek ja tam pôjdem!“ Keď selena chcela bežať do svojej izby, Lorena ju chytila za rameno, „nemáš si začo kúpiť veci, ja ti nato peniaze nedám! Moja dcéra nebude čarodejnica! Či už vlastná alebo nevlastná, ani jedna nebude čarodejnica! Zabudni nato! A ak utečieš, viac sa sem nevracaj!“ Selena s plačom vybehla do svojej izby. Belfirin, Solarius Selena nemohla uveriť slovám svojej nevlastnej matky, no ona už bola rozhodnutá, že nech sa stane čokoľvek, ona na Belfirin pôjde. Možno tam poznajú jej matku, možno jej o nej porozprávajú, stále dookola o tom rozmýšlala. V tom sa otvorili dvere, stál tam Michael, „ujo Michael, ona mi to nemôže spraviť“ hodila som mu do náručia, „ja patrím tam, moja matka tam žila, ujo Michael...“ Chytil ju za ruku, prešiel izbou sadol si na jej posteľ a Selenu si uložil sa svoje kolená, „moja mala, neboj sa, ja niečo vymyslím.“ Selena sa s Michaelom dohodla, že on jej nakúpi všetky potrebné veci a zoberie ju na vlak. Tak sa aj stalo, Lorene nechala list na rozlúčku a Michael jej sľúbil že jej každý týždeň bude písať listy. Prichádzala na Belfirin s ďalšími študentami, všetko si dopodrobna obzerala. Jej novým domovom sa stala fakulta Solarius.  1. ročník .... |
|
OceneniaInventár |
|
