|
Meno: Erunis Yestarë Funkcia: Študent Fakulta: Lunarius Rasa: Elf Ročník: 5. Vek: 16 Body: 0 Peniaze: 4190 |
 Pokojná hladina jazera už viac nebola pokojná. Slnko zapadlo, nastala bezhviezdna noc. Vyšiel žiarivý mesiac, Svietil tak jasne uprostred tmavej noci... Bol iba môj. Moje srdce bude plakať, kým ťa znovu neuvidí Utekali sme. Tmavé tiene stromov okolo nás uháňali, mizli za nami v tme, nesledovali nás. Boli pokojné. Naháňal nás iný tieň. Veľký, ozrutný, nedal si pokoja a bol čoraz rýchlejší... Nehostinné korene nás spomaľovali, nedovoľovali nám napredovať, chceli si nás nechať pre seba, nechceli nás pustiť preč, nechceli ostať sami napospas tieňu. V diaľke zarevala svorka medveďov... „Alarca! Linta!“ z diaľky počuť naliehavý hlas. Prenasledujem ho, bežím. Nezastavujem sa, neobraciam sa. Iba bežím. Utekám rýchlo preč z tejto nočnej mory. Utekám preč od rodného domu, preč z rodného kraja. Preč. Už to viac nemôže byť môj domov, môj zlatý domov... Moje srdce spieva o tom, že ťa chce uvidieť Môj domov. Lúky posiate zlatými odleskami letného slnka, súzvuk kvetov v stromoch v odtieňoch machovej zelenej, úzka lesná cestička vedúca do mnohých obydlí... Čaro lesa, čaro domova. Spev rybičiek v horskom jazierku, ich nadšený špľachot z chladnej vody, ktorá osviežila unaveného pútnika... A tam, na strome, na mocnom tmavom dube, boli oni. Dve tváre, dva úsmevy, dva žiarivé pohľady, dve milujúce srdcia. To boli oni. Moji rodičia... Ich krásne tváre nepoznačené vekom, jasnozrivé oči, ktoré si pamätali útrapy hviezd... a ja pri nich. Dlhé roky sme pozorovali spolu striedania ročných období, východ a západ ohnivej gule, časy, keď sneh sadal na viečka ospalej krajinky... tam som bola, tam som patrila. Domov. Teraz bežím, utekám. Mrak smrti Ako končí jar života, ľahko a jemne, ako končí krásny sen plný jagavých vodopádov a predstáv, ako každý vták raz na zem zosadne, tak som zosadla aj ja. Nie však vlastnou vinou. Prišli totiž oni. Tiene zo severu, tiene z hranice svetla a tmy, tiene z neúprosnej krajiny ľadu. Oni. Medvede. Ozrutné biele medvede. Vtrhli do nášho domova ako víchor, ako skaza prinášajúca nekonečný mor. Strhli stromy, svojim revom zahlušili vtáky, zabili rybičky, zabili moje dve srdcia, moje dva úsmevy, dva láskavé pohľady. Boli sme preč, na lúke, počúvali sme ako rastie tráva... otec si nebral žiaden luk, žiaden šíp... domov bol mier, zakazoval zbrane. Nemali sa ako brániť, nemali. Chrániac ma, zverili ma do rúk iného, nech ma zoberie, nech ma zoberie odtiaľto preč, preč od nepriateľov lesa, preč od bielych tieňov, preč od smrti. Nech ma vezme do krajiny neumierajúcich, nech prežijeme krásny život, nech čelíme všetkým vekom spolu. Strýko Meldon a ja. Utekáme, utekáme preč a bežíme. Neobraciame sa, lebo vieme, lebo my to vieme. Pre nich je koniec, rovnako aj pre nás. Oboch nás čaká ale iný začiatok. Ich na ceste smrti, nás tu. V krajine kúziel, v krajine svetla...   |
|
OceneniaInventár |
|
