Avatar

Meno: Meirion Bran Carne
Funkcia: Čarodejník
Fakulta: Estrellis
Rasa: Anjel
Ročník: 0.
Vek: 35
Body: 540
Peniaze: 27410

popis
popis

Červený odtlačok otcovej dlane sa stále vynímal na mojom líci a rovnako tak stále štípal. Sedel som zhrbený na svojej posteli, hlava sklonená a po lícach mi tiekli slzy.
„Koľkokrát som ti hovoril, že tie svoje prašivé krídla nemáš ukazovať na verejnosti.“ Kričal na mňa ako zmyslov zbavený a ja som sa len krčil v očakávaní ďalšej facky. Nebolo by to nič výnimočné v takých chvíľach, kedy otec nad sebou strácal kontrolu. „Ale nie, ty nemôžeš raz v živote urobiť čo sa od teba chce.“ Naozaj znel rozčúlene, až nepochopiteľne, vzhľadom na to o čo šlo a môj sedemročný rozum to nedokázal chápať. „Ale čo sa dá čakať, keď si po matke polovičný mukel. Čert mi bol dlžen ten deň keď som ju stretol. Ale kto tušil, že je tak sprostá a nechá si spraviť decko...“ pohŕdavo si odfrkol.
Nenávidel som, keď takto hovoril o mojej mame a robil to často. Nenávidel som ho za to, ako sa k nej choval a ako sa choval ku mne. Aj v tejto chvíli som si prial mať dosť moci a sily, byť veľký a môcť mu zavrieť ústa, ukázať mu, že takto sa k mojej mame jednoducho správať nesmie, že mu to nedovolím. „Nechcel som otec... to samé...“ povedal som miesto tých všetkých slov, ktoré sa mi na jeho adresu vynárali v mysli.
„Pýtal som sa ťa niečo?“ okríkol ma a znova načiahol ruku pre ďalšiu ranu, ale zastavil sa. „Jednoducho budeš robiť čo ti poviem. Môžeš byť rád, že si tu... keby je to na mne, ostaneš v tej prašivej diere... nezaslúžiš si nosiť naše meno a ani byť v Celesté... a miesto toho sa promenáduješ po uliciach a vystrkuješ tie hnusné pahýle, ktorým hovoríš krídla... Kto to kedy videl...“ znechutene zakrútil hlavou. „V našej rodine vždy boli len biele a tie tvoje.“ hnus z tváre sa mu dal vyslovene čítať.
Nenávidel nie len moje krídla, popolavo sivé s občasným pierkom inej farby, ale aj mňa. Za to že som premenený anjel, že som sa narodil ako človek, že mám rodový živel svetlo, zatiaľ čo jeho táto schopnosť obišla... neznášal podľa mňa aj predstavu, že som jeho hanba a zlyhanie, na ktoré sa prišlo a ktoré ho jeho rodina donútila priznať a vychovávať...
„Ešte raz také niečo urobíš a dopadne to horšie, než je len jedna facka Meirion!“ znel smrteľne vážne, až trocha radostne, akoby predpokladal, že sa to čoskoro stane. „A dívaj sa na mňa, keď sa s tebou rozprávam!“ surovo ma chytil rukou za líca, zvierajúc ju a necitlivo mi zaklonil hlavu, aby som mu videl do tváre. „Rozumieš čo som ti povedal? Alebo si tak sprostý, že to treba zopakovať? Lebo by som sa tomu nečudoval...“ posmešne sa mi zaškeril priamo do tváre.
„Rozumiem. Už sa to nezopakuje otec. Sľubujem“ odpovedal som trasľavo, s očami plnými strachu. Naozaj som sa ho v týchto momentoch bál, ale bol som ešte dieťa. No moje detstvo sa neprirodzene rýchlo končilo.
„To by som ti radil ty sopliak. Mne nikto nebude robiť hanbu.“ ešte výhražne zasyčal a potom ma pustil, bez ďalšieho slova či pohľadu odkráčajúc preč. Počul som len štrkot zámku, keď zamkol dvere mojej izby a vedel som, že zasa pôjdem spať hladný. Poutieral som si slzy, starostlivo, z tváre i z rúk a potom som spod matraca vytiahol ukrytý zošit, plný kresieb, nalistoval prázdnu stranu. Sústredene som zavrel oči a keď som ich po chvíľke otvoril, načrtol som prvé ťahy novej kresby a spolu s nimi sa na mojich perách objavil úsmev a zabudol som aj na štípajúce líce... podivného a zaujímavého kvietku, ktorý som objavil a o ktorom som mal v pláne všetko napísať mame... no predsa raz vidieť je lepšie ako stokrát počuť...


popis

„Nech mi povieš čokoľvek, odchádzam. Som plnoletý, už nemáte právo ma tu držať.“ kričal som na otca a starého otca, ktorí prišli do mojej izby hneď ako im niekto z ich skvelého služobníctva utekal prezradiť, že si balím veci. „Nezostanem v tomto prašivom dome ani jedinú sekundu. Už na mňa nemáte žiadne stupídne právo. Idem domov.“ vrieskal som a videl som, že môj otec pení.
„Ty malý nevďačný bastard, ako sa opovažuješ...“ prišiel ku mne, vzťahujúc na mňa ruku.
„Adam!“ ozval sa hlboký hlas starého otca a otcova ruka nedopadla na moju tvár tak ako toľkokrát predtým, hoci očividne to nebolo z otcovej vôle. „To by stačilo. Vravel som ti, že na toho chlapca nevztiahneš ruku. Nie v mojej prítomnosti. Očividne si si moje slová nebral k srdcu.“ zaskočilo ma to. Nečakal som, že by ten starý muž, ktorý so mnou sotvakedy prehovoril zopár slov stál v tomto proti otcovi. Celé tie roky neurobil vôbec nič, keď ma otec otĺkal za každú hlúposť, alebo len keď mal zlú náladu.
„Ale otec!?“ neochotne stiahol ruku, očividne majúc problémy aj s tým. Pravdepodobne nejaké kúzlo, ktorým ho starý otec zadržal. „Ten nevďačník chce len tak odísť a chová sa, ako keby sme boli prašiví... my, zatiaľ čo on je len obyčajný miešanec...“ hovoril rozhorčene, na spánku mu pulzovala žilka a očividne bol tak rozčúlený, až prskal. Robil to vždy, keď mal problémy so sebaovládaním.
„Možno že keby si sa k nemu celé tie roky nechoval ako k menejcennému, ako k príťaži ale ako k svojmu synovi, neutekal by tak ochotne za svojou matkou.“ povedal s ľadovo chladným hlasom. „Celé tie roky som dúfal, že sa k nemu začneš chovať ako k svojmu synovia a nie ako k otravnej veci...“ očividne nebol spokojný s tým ako sa jeho otec ku mne správa. Nerozumel som tomu. Prečo to potom celé roky toleroval? Prečo sa ku mne nesprával inak? Alebo neprejavil viac záujmu? No teraz už to bolo jedno.
„Odchádzam a nezadržíte ma! Nech už mi poviete čokoľvek. Jedine násilím.“ povedal som vzdorovito mužovi, ktorý bol mojim starým otcom, ale v skutočnosti sa tak nikdy nechoval. „Nestrávim už ani sekundu naviac. Nie s týmto... Aj tak som pre váš všetkých len polomukel.“ hneval som sa a bolo to aj počuť. Opovrhoval som nimi, možno viac ako oni mnou.
„V poriadku. Nikto ťa tu nebude držať násilím.“ prehovoril znova a pozrel pri tom na otca. „Ak chceš odísť, nech sa páči. Ale nezabudni, že tvoja matka nie je jediná rodina čo máš. Si Argent...“
„Nie, to teda nie som. Nikdy som nebol a nikdy nebudem...“ hnevlivo som odsekol a prehodil cez plece tých pár vecí ktoré som si cenil a považoval za svoje, zbalených vo vaku. „A nikdy sa sem nevrátim. Nechcem mať s vami nič spoločné.“ ešte som odvrkol, prechádzajúc popri nich.
Nezastavil som sa, aby som mohol vidieť výrazy na tvárach môjho otca a starého otca. Ani som sa nerozlúčil s tými pár priateľmi, čo som si v Celesté našiel. Chcel som odísť. Hneď a na stálo. A jediné miesto kam ma ťahalo bolo to, kde som mal skutočný domov. K mojej mame.


popis

Cítil som sa čudne, keď som stál pred tým domom, ktorý som naposledy videl pred rokom. Nebol to čudný pocit z toho miesta ale z faktu, že som voľný. A že tu budem môcť ostať koľko sa mi zažiada. A teraz sa mi žiadal ostať tu strašne dlho. Pripadal som si do istej miery nevítaný. Bolo to miesto, o ktorom som vždy sníval. Kde som tak strašne rád trávil prázdniny, no teraz som tu nebol dlho. Podišiel som k dverám, prechádzajúc cez malú predzáhradku a nesmelo zaklopal na dvere, podivne nervózny. Srdce som mal dakde v krku.
„Hneď som tam.“ ozval sa veselý hlas, tiché kroky, očividne náhliace sa a potom sa otvorili dvere v ktorých stála pomerne nízka, útla žena s vlasmi mierne prešedivenými a jemným úsmevom na perách. „Meirion?“ opýtala sa, zažmúriac do tmy. „Si to ty zlatko?“ opýtala sa, vystúpiac trocha viac z dvier, aby lepšie rozoznala črty mojej tváre v šere.
„Áno mami, som to ja.“ usmial som sa postúpiac tiež krok k nej. Nezmenila sa, len jej na tvári pribudlo zopár jemných vrások, vedľa očí a pri kútikoch pier. Vrásky smiechu. Obdivoval som ju. Aj napriek tomu čo jej môj otec urobil, stále sa usmievala.
„Och bože.“ zvolala a okamžite sa mi vrhla do náručia, pevne ma objímajúc a bozkávajúc po tvári. „Čo tu robíš? Nečakala som ťa. Nepísal si, že prídeš. Otec ťa pustil?“ spolu s bozkami ma zasypala aj množstvom otázok. No ani len nečakala na to kým jej odpoviem a vtiahla ma dnu, do malej chodbičky.
„Prišiel som na stálo mami.“ usmial som sa a vrátil jej väčšinu bozkov. Neistý pocit sa rozpustil a cítil som len hrejúcu a vrelú náklonnosť mojej dokonalej matky. „Som plnoletý, odišiel som a on mi už do toho nemá čo hovoriť. Ostanem s tebou.“ povedal som jej, stále ju objímajúc.
„Och zlatko.“ pustila ma a zovrela moju tvár vo svojich dlaniach. „Môj krásny milovaný synček...“ oči sa jej zaplnili slzami a na perách žiaril šťastný úsmev. Hlas sa jej triasol a videl som, ako veľmi je z tej novinky nadšená. „Budeš tu so mnou... Budem ťa mať pri sebe.“ hladila ma dlaňami po lícach a potom mi začala z pleca sťahovať vak.
„No tak mami, neplač.“ utieral som jej slzy, sám s ťažkosťami potláčajúc vlastné. „Ostanem s tebou. Tu, doma. Tak ako to má byť.“ vravel som jej a smial sa spolu s ňou. „Nechaj to. Je to môj vak, postarám sa oň. Veď do izby trafím.“ zobral som jej ho z rúk, pokladajúc k botníku na zem.
„Neplačem. Len som strašne šťastná.“ stále sa smiala a stále plakala. „Som tak rada. Môj chlapček konečne doma.“ stále sa rozplývala a nezdalo sa, že to tak skoro skončí. „Postarám sa o teba. Oslávime tvoje narodeniny. Mám pripravený darček, chcela som ti ho poslať. Uvarím ti tvoje najobľúbenejšie jedlo a raňajky do postele, tak ako na Vianoce.“ už nadšene rapotala, vymýšľajúc nám plány.
„Postaráme sa o seba navzájom. Teraz už aj ja o teba. A tiež som šťastný.“ začal som sa vyzúvať, tešiac sa, že je mama tak šťastná a spokojná. Aj ja som bol. Najviac na svete. Teraz nastávalo to lepšie obdobie nášho života. „A nemusíš si robiť starosti mami. Hoci tie raňajky do postele sa mi páčia...“ zasmial som sa a nechal sa zatiahnuť do kuchyne, kde sa mi dostalo takého obskakovania, akého nie za celý čas u otca, kde bolo školené služobníctvo...


popis

„Dúfam, že ti bude chutiť. Skúšala som nový recept.“ Sedela oproti mne a s napätím sledovala, ako si prvý raz zahryznem do jej kulinárskeho výtvoru. Chvíľu som len prežúval, vychutnávajúc spojenie chutí, ktoré vedela vyčarovať len Trudy. Už ma pár krát napomenula, že s plnými ústami sa nerozpráva a tak som to neriskoval, no len čo som prehltol posledné sústo, pustil som sa do chválenia: „Ak na mne budeš skúšať všetky tvoje nové recepty, o chvíľu sa nezmestím do ničoho, čo mi visí v skrini. Je to vynikajúce.“ Okomentoval som a odhryzol si ďalší kúsok.
Zasmiala sa, prekladajúc mi na tanier zvyšok toastov a k tomu ešte pridala nejaké lievance. „Len jedz, veď ťa sotva vidno.“ Ponúkala ako vždy. Prevrátil som oči a zakrútil hlavou. Vonkoncom som nebol žiadne tintítko. Už dávno som nebol chudý, samá ruka, samá noha. Aj dievčatá sa za mnou otáčalo, čo bolo jasnou známkou toho, že za niečo predsa len stojím. No ona vždy vravela, že ma je málo.
„Bože Trudy, ty ma chceš ozaj zabiť. To nezjem ani keby som sa vážne veľmi snažil.“ skonštatoval som, ale vonkoncom som nemal v úmysle niečo z tých dobrôt nechať. Chodil som k nej každý deň a ona mi vždy dala nejakú dobrotu, alebo vylepšila niektorý svoj recept takým spôsobom, ku ktorému by sa bežný zákazník nedostal.
„Som zvedavá,“ prehovorila na mňa zatiaľ to s chuťou sledovala, ako sa po zjedení toastov púšťam do lievancov poliatych roztopeným maslom a javorovým sirupom... „kedy už mi donesieš ukázať nejakú tvoju slečnu. Nevrav mi, že žiadnu nemáš alebo že sa ju hanbíš sem priviezť.“ Zvedavo si podoprela hlavu, opierajúc sa lakťami o stôl.
Zasmial som sa, až mi takmer kúsok lievanca vypadol z úst a tak som ho radšej rýchlo požul a prehltol. „Sľubujme, že hneď ako nájdem nejakú, čo stojí za to, tak ju sem dovediem, aby si jej nachystala svoje dokonalé francúzske toasty a horúcu čokoládu. Tie súčasné by to nedokázali patrične oceniť.“ Zasmial som sa nad svojim priznaním, že vlastne nie je len jedna. Veď to tak aj bolo. Krátke známosti, ktoré mali jediný účel. Vzájomné krátenie si času. Nič viac, nič menej. Nikdy som ich nikam nebral a ony o to ani nestáli.
„Ach ty sukničkár. Treba ti poriadnu ženu, čo sa o teba postará. Ja tu nebudem večne, aby som ťa vykrmovala!“ vravela naoko prísne, no oči sa jej smiali. Uťahovala si zo mňa. Nemala žiadne ilúzie o mojej povahe, no i tak ma mala rada. Rovnako ako som mal ja rád ju. „Ale beriem ťa za slovo. Už teraz sa na ňu teším.“ Dodala, keď sa dvihla od stola a nechala ma samého zápasiť s lievancami a myšlienkami, ako ma nejaká podľa nej poriadna žena riadne vykrmuje.


popis

„Bran! Čo sa tam zašívaš? Poď k nám. Alebo máš chuť spadnúť?“ volali na mňa, zatiaľ čo ja som sedel na vrchu šikmej strechy, ktorú sme pokrývali.
Bol to niekoľkoposchodový dom a mal som z neho krásny výhľad do okolia. Domy, ulice, veže kostolov v diaľke... neodolal som a behom pauzy na obed som tam musel vyliezť s papierom a ceruzkou. Ten pohľad stál za to, aby som ho zachytil. „Prídem potom.“ zakričal som na nich späť. „A nič sa mi nestane. Len potrebujem trocha oddychu, ste ubrblaní ako ženské.“ odvetil som so smiechom a odpoveďou mi bol ten ich.
Boli sme skvelá partia. Väčšina z nich bola v mojom veku a trávili sme čas spolu nie len na stavbách, ale aj po večeroch v krčmách a puboch. No teraz som chcel kresliť. Odkedy som bol tu, v Londýne, kreslenie som strašne zanedbával. Medzi toľkými chlapmi sa to ani inak nedalo, keď sme večer čo večer zamierili do nejakého podniku, ochutnať tamojšie pivo, obzrieť miestne dievčatá. Zväčša sme ostali pri ochutnávaní a obzeraní, ale ďalej sme sa už nedostali. Ani mi to veľmi nevadilo.
S mamou som si stále písal, no už nie každý deň. A ešte menej som jej posielal kresby. V momente ako som videl výhľad z tejto strechy, vedel som, že toto pre ňu zvečním. Dokonca som už ani nepraktizoval mágiu. Prútik ležal na dne zásuvky a ani živly som už dávno nevyvolal. Cítil som sa skoro ako smrteľník, len z tým rozdielom, že ak by som sa pošmykol a spadol domu, jednoducho by som rozprestrel krídla a bezpečne sa zniesol na zem, zatiaľ čo ktokoľvek iný by skončil zle.
„Bran! Zasníval si sa? Musíme makať, tá strecha sa samotná nespraví a nemysli si, že sa budeš ulievať...“ tie slová boli sprevádzané smiechom a strhol som sa tak, že som skoro stratil rovnováhu.
„Už idem, veď nehorí!“ zakričal som na nich, pomaly schovávajúc ceruzku a papier. Ani som sa nestihol najesť a neuvedomil si, ako pauza na obed ušla. No práca nepočkala a ja som sa jej musel venovať rovnako ako ostatní. Kreslenie muselo počkať. Aspoň kým strecha neostala opustená a chlapi sa nerozišli každý svojou cestou.


popis

„Prečo som tu? Čo odo mňa chcete?“ mračil som sa na sivovlasého muža, ktorý sedel v tieni na opačnom konci miestnosti, ktorú som nespoznával.
„Mladý pán Argent.“ zasmial sa muž, no jeho hlas neznel vôbec staro. „Váš otec nie je vôbec nadšený tým, aké meno robíte vašej rodine.“ znova sa ozval tichý, pobavený smiech.
„Moje meno je Carne. S tým bastardom nemám nič spoločné.“ ohradil som sa, zmätene sa rozhliadajúc po miestnosti, ktorú som predtým nikdy nevidel.
Zasa ten smiech, ktorý mi spôsoboval zimomriavky. „Takže meno po matke pán Carne. Musíte svojho otca skutočne neznášať. Ten prístup sa mi páči.“ pobavenie v jeho hlase sa nedalo prepočuť. Nemal som z neho dobrý pocit, no aj som tak ostával. Chcel som sa dozvedieť, čo je vo veci. Prečo som sa dopekla ocitol v tejto miestnosti s tým chlapom. „Len pokoj pán Carne. Nemusíte sa ničoho báť... popravde myslím, že by sme si mohli celkom rozumieť.“
„Nemám záujem baviť sa s niekým kto sa pozná s tým chlapom čo ma splodil...“ odsekol som, prestávajúc mať trpezlivosť. Nechcel som tam byť. Nechcel som mať s anjelmi nič spoločné a ten chlap predo mnou bol zaručene anjel. To neveštilo vôbec nič dobré. Nie pre mňa, keď som chcel byť od tohto sveta čo najďalej.
„Ale, ale, povaha po otcovi. Ste rovnako tvrdohlavý ako on Meirion... No aj tak si myslím, že nájdeme spoločnú reč.“ už neznel pobavene, ale chladne, vypočítavo. „Čo keby som vám povedal Meirion, že ja mám k podobným ako je váš otec rovnaký vzťah? Čo ak vám navrhnem pomoc? S menšou pomstou vášmu otcovi za všetky tie roky a to čo spravil vašej matke?“ zvedavosť, možno na moju odpoveď možno že na to ako zareagujem sa nedala nepostrehnúť.
„Prečo si myslíte, že mám záujem?“ opýtal som sa, no pravda bola taká, že tá ponuka ma zaujala. Hoci sa mi nepáčilo, že ma prirovnával k otcovi, nemohol som si pomôcť. Naozaj som vždy túžil vrátiť tomu chlapovi všetko čoho som sa počas tých rokov dočkal. Všetko to pohŕdanie a pocit, že som len bastard.
„Pretože viem získať informácie ktoré potrebujem.“ povedal znudene, prezerajúc si končeky vlastných prstov, akoby boli tie najzaujímavejšie na svete. „Viem, ako svojho otca nenávidíte. Koľkokrát ste vraveli, ako rád by ste mu vzali všetko na čo je tak nesmierne hrdý... Aj steny majú uši Meirion... a mnohé z tých uší slúžia mne...“
Nerozumel som o čo mu ide, ale vravel pravdu. Trpkosť, ktorú som cítil k otcovi ma doviedla aj k takým myšlienkam. A tie som často hovoril nahlas, posilnený pár pohárikmi alkoholu. „Čo chcete a čo by ste z toho mali vy?“ zamračil som sa, nalomený prijať jeho ponuku... pomsta otcovi znela priveľmi sladko, než aby som ju ignoroval...
„Je to jednoduché... Pomôžem vám zobrať vášmu otcovi to, čo si najviac cení... a vy mi pomôžete získať to, pomocou čoho to budem schopný urobiť...“ povedal ako keby to bolo to najjasnejšie pod slnkom. V ten deň som odišiel, odmietajúc tú ponuku... nemal som z nej dobrý pocit no odchádzal som nalomený, s dobiedzavým chrobákom pochybností o správnosti svojho rozhodnutia, ktorý ma neustále nútil premýšľať nad tou možnosťou. Pretože som vždy túžil po tom vziať mu to najcennejšie. Ukázať mu, aké je byť len obyčajným človekom, ktorými on tak opovrhoval...


popis

S pohárikom v ruke, ležal som rozvalený na gauči a premýšľam nad ňou. Prekvapila ma. Poriadne. No bol som rád, že som ju našiel, hoci som netušil, ako splním tú nadľudskú úlohu. Nájsť si k nej cestu mi pripadalo ako nemožné. Áno, bola pekná. Nevšedná, no pekná. Dokonca by som ju bol považoval za príťažlivú, nebyť toho jej výrazu. Mala peknú tvár, plné pery, výrazné lícne kosti, ale v jej pohľade niečo chýbalo. Dočerta vyzerala sotva na dvadsať päť, ale pohľad mala mŕtvy. Ani náznak iskierky, ktorá bývala prítomná u žien v jej veku. Len prázdno, akoby jej duša umrela. Nebola prívetivá ale chladná, bolo to vidieť na celom jej ja. Ako držala telo, ktoré by inak bezpochyby lákalo pohľady mužov, no takto, sotva si ju dakto všimol. Bola ako sivá myš, ako žena, čo prežila celý život a bol plný smútku, bolesti a osamelosti. Netušil som, ako s ňou vydržím. Ako sa vôbec dostanem do jej priazne. Nemal som pocit, že dokáže mať rada a že dokáže mať radosť z kohokoľvek alebo čohokoľvek.
Vzdychol som, kopnúc do seba obsah pohára a grimasa na mojej tvári prezradila, že to ani zďaleka nebolo prvotriedne pitie. Jediné, čo ma k nej ťahalo bola pomsta tomu hajzlovi, čo si nerád, ale predsa hovoril môj otec. Zaslúžil si to čo som mu chystal a jedine preto som bol ochotný urobiť čokoľvek... pomáhať jej v tom obchode, ak bude chcieť, vyhľadať ju, lichotiť jej, dokonca jej dvoriť. Netušil, ako inak to zariadiť, aby mu povedala to svoje malé tajomstvo.
Znova som si vzdychol, zamračiac sa pri tej predstave a nahol som sa pre fľašku, nezaťažujúc sa viac pohárom. Dúfal som, že to nejako zvládnem a že to dievča nie je naozaj taká... hoci sa tvárila ako skysnuté mlieko. Možno mala len zlý deň, alebo bola hanblivá, hoci som tomu veľmi neveril. Dúfal som, že v nej vykrešem iskierku života. Inak som bol stratený. No nezúfal som. Veď som už vyšiel víťazne z horších situácií, ako mohla predstavovať jedna nepríjemná, nudná, hoci pekná ženská. A rozhodne som sa nemienil vzdávať svoj boj skôr, než začal...


popis

„Ach bože ženská, musela si si toto vymyslieť práve keď som sem prišiel?“ sťažka som si vzdychol, keď som ju držal nad záchodovou misou a držal jej vlasy, aby som nemusel umývať aj tie. Bol som zhrozený, keď som šiel okolo obchodu a našiel som ju tam v tom stave. Najskôr som myslel, že je len opitá. Sotva chodila. Vlastne som mal pocit, že sotva sedí... Najskôr ma posielala do čerta, no nedal som sa odbiť. Niečo bolo na jej stave čudné, niečo mi na nej nesedelo a tak som z nej nakoniec vypáčil, čo za hlúposť urobila, hoci sotva vedela ovládať vlastný jazyk. Ani som nezaváhal, zobral ju k sebe do tej búdy, ktorá si hovorila dom a prvé čo som urobil bolo, že som jej do krku napchal bezoár.
Naozaj som dúfal, že mal čas zaúčinkovať, pretože krátko po ňom prišlo na rad vracanie. Nevedel som, či je to reakcia na alkohol, ktorého vypila viac ako znesie alebo sa to jej telo čistilo od jedu vďaka bezoáru, no trávili sme nad misou dosť veľa času, až kým z nej nešlo nič iné, než žlč.
„Dúfam, že mi zasa nepozvraciaš koberec, keď ťa odtiaľto vezmem...“ povedal som jej, hoci som nemyslel, že ma vníma. Nevoľnosť ju neprechádzala dlhé hodiny, jedine ak som s ňou chodil okolo miestnosti. No stačilo sa na chvíľku zastaviť a odniesol si to nie príliš nový a čistý koberec v mojej spálni. Dúfal som, že tentoraz to tak nebude. „Tak poď...“ chytil som ju pod pazuchy a natiahol sa po uterák... „dáme ťa trocha do poriadku.“ poutieral som jej, už snáď po stý raz ústa. „A tie tvoje handry tiež nie sú v ktovieakom stave...“ vzdychol som si pri predstave, že sa chystám asi prvý raz v živote vyzliekať ženu a nič z toho nebude. Pravdepodobne si to nebude ani len pamätať. Posadil som ju, dačo zamrmlala, no nebola pri zmysloch a čupiac za ňou, nejako som jej stiahol povracané tričko ďakujúc nebesiam za to, že má podprsenku. Hodil som ho rovno do vane, nezaťažujúc sa zatiaľ praním a dvihol som ju hore, nesúc ju do postele... kráčať už rozhodne nezvládala.
Na posteľ sa zvalila ako vrece zemiakov, len odfukujúc. Bol som skutočne rád, že dýcha. Skontroloval som to a nie raz. Najhoršia časť prichádzala, musel som ju nejako dostať z nohavíc. Celý čas som sa modlil, aby som jej spolu s nimi nestiahol aj nohavičky a díval som sa len jedným okom, kontrolujúc situáciu. „Bože s tebou je práce... nemohla si si to odpustiť? Teraz sa o teba musím postarať.“ zafrflal som, naťahujúc jej moje tričko. Dať jej dolu podprsenku už bol najmenší problém, v tom som mal riadnu prax, no vyústenie tohto činu nebolo tak sladké ako zvyklo byť. „A nepovracaj mi periny, nemám druhé obliečky...“ prísne som jej nakázal, keď som ju uložil na bok a prikryl perinou.
Ani sa len nezamrvila, len ticho ležala a spala, zatiaľ čo ja sám som sa uložil na válendu, kde som mienil prebdieť noc a dozerať na ňu. Nemohla mi tu umrieť, potreboval som ju. A tak som mal pred sebou kopec času, kedy som mohol premýšľať, čo v jej živote bolo až tak desivé, že sa rozhodla odísť nadobro...


popis

Sedel som na gauči vo svojej spálni a sledoval ju, ako spí. Vyzerala pokojne vzhľadom na to, aké peripetie sme si spolu prežili, kým sa jej podarilo konečne zaspať. Našiel som ju v obchode... len tak som šiel okolo, pozrieť sa či tam náhodou ešte nepotrebuje s niečím pomôcť. Bola nezvykle veselá, no aj istým spôsobom čudná. A netrvalo dlho kým som sa dozvedel čo je vo veci...
Ženská bláznivá... naliala do seba nejaký hlúpy jed, pretože už nechcela ďalej žiť. Dalo to zabrať, udržať ju pri vedomí natoľko, aby som jej do hrdla mohol napchať bezoár. A potom nastala tá horšia časť. Potrebovala zo seba to svinstvo dostať, ale to mi došlo až v momente, kedy ovracala svoje oblečenie a časť môjho koberca.
Zvyšok noci sme strávili v kúpeľni. Jej šaty putovali rovno do umývadla naplneného mydlovou vodou. Ja som jej držal vlasy nad záchodom, kým sa bezoár staral o to, aby sa z nej dostala aj posledná kvapka jedu. V druhej polovici noci už ju len naprázdno napínalo a šla z nej len žlč. Triasla sa a napínalo ju, nebola v sebe schopná udržať ani trochu vody, jedlo som ani neskúšal.
Bol som radosťou bez seba, keď konečne neskoro ráno zaspala. No mňa čakala ďalšia smena. Vyprať šaty som musel rýchlo, aby som sa mohol hneď vrátiť a dávať pozor, či je živá a relatívne zdravá. Ak sa jej stav tak dal nazvať. Spala pokojne, možno práve pre to, čo si prežila hodiny predtým.
Premýšľal som, snažiac sa udržať svoje viečka otvorené, prečo to asi spravila. Bola mladá, krásna, nepochybne inteligentná, taká žena by mala mať svet na dlani, hlavu plnú ideálov, úsmev na perách a život mal byť ľahký, ako prechádzka ružovou záhradou. Vyzerala ako ten typ. No nebola taká. Tým si bol istý... videl to v jej pohľade, ktorý nebol taký, aký by od ženy v jej veku očakával. Uvažoval som aj nad tým, čo spraviť teraz. Nemohol som si dovoliť aby sa jej niečo stalo, keď som potreboval tie informácie.
Rozhodol som sa zavrieť ju tu, medzi tieto štyri steny, odstrániť všetky nebezpečné veci a nepustiť ju, kým si neuvedomí akú hlúposť urobila alebo kým neprídem na spôsob, ako z nej tú informáciu dostať. Nepáčilo sa mi, čo sa chystám urobiť. Nebol som nikdy žiadny únosca ani násilník, no keď som chcel dosiahnuť pomstu otcovi, musel som to urobiť. Bolo mi jej ľúto. Mala byť šťastná a spokojná, nie sa tak trápiť. No s tým som nemohol nič urobiť. Ak by som sa pokúšal, skutočne pokúšal, prirástla by mi k srdcu a to som si nemohol dovoliť. Moje smerovanie bolo jasné a nemenné.
Vzdychol som si a párkrát zažmurkal, rozháňajúc spánok. Pozrel som na ňu, no dýchala pokojne, spala na boku, zamotaná v mojom tričku do prikrývky. Vyzerala mierumilovne, nežne, sladko a nevinne. Vedel som, že taká nie je. Znova som zažmurkal a viečka som mal čoraz ťažšie. Už som nevládal ich držať otvorené. Bol som hore viac ako 24 hodín a pripadalo mi, že to boli aspoň dva dni. Viečka mi klesli, hlava sa prevážila smerom k pravému plecu a už som o sebe nevedel. Až do chvíle, keď ma neprebudila Reeba, keď sa konečne dospala z tých rušných hodín predtým.


popis

Mračiac sa a šúchajúc si hlavu, sadol som si na gauč, spomedzi pier zavše vypúšťajúc pár nadávok. Nechcelo sa mi veriť, že tá malá potvora ma ovalila po hlave knihou v snahe ujsť. V tom momente sa mi zatmelo pred očami a potom som ešte hodnú chvíľku videl pred sebou iskričky rôznych farieb. Musel som skonštatovať, že na to ako útlo vyzerala a aká musela byť slabá keď odmietala jesť, sily mala rozhodne dosť. Až priveľa na môj vkus.
Ani neviem ako sa mi podarilo chytiť ju a tiež ovládnuť svoje aktuálne rozhorčenie a nič jej neurobiť. Naozaj som mal chuť prehnúť ju cez koleno a poriadne jej dať na zadok, aby si uvedomila, aké kraviny vyvádza. V tomto prípade by to bolo mienené úplne asexuálne. Nechcel som jej zle. Naopak, chcel som jej z hlavy vytĺcť ten sprostý nápad so samovraždou. Hoci zo zištných dôvodov. To ale nemusela vedieť.
Znova som si ohmatal to miesto, kam dopadla jej dobre mierená rada a pod prstami som zacítil, ako tam naviera krásna hrča. Hrču som mal naposledy niekedy v sedemnástich, keď nejaký s tých namyslených anjelskych čistokrvných bastardov nazval moju matku muklovskou štetkou a ja som mu ručne stručne ukázal, že takto sa vyjadrovať nebude. Už sa tak znova nikdy nevyjadril, aspoň nie v mojej blízkosti. A teraz som mal na hlave hrču veľkosti tenisovej loptičky od dievčaťa, ktoré sotva vážilo päťdesiat kíl.
Zašiel som do kuchyne a mávnutím prútika urobil z vody pár kociek ľadu, ktoré som si dal do vrecka a pocítil nesmiernu úľavu, keď som si ich konečne priložil k postihnutému miestu. Mohol som ďakovať nebesiam, že zaútočila na hlavu, ktorú som mal dosť tvrdú a nie na iné, oveľa chúlostivejšie partie. Aj s tým som mal skúsenosti, niekedy som dokonca pochyboval, že ešte budem môcť mať deti...
Keď som sa znova usadil do gauča, ktorý mi pomaly ale isto spôsoboval nenávratné poškodenie chrbtice, musel som sa usmiať, keď som si uvedomil, aká odvážna a plná života v tom momente bola. Isto si musela myslieť, že som nejaký maniak, ktorý jej môže urobiť čokoľvek a predsa sa podujala na taký kúsok. Nuž, to bolo dobre a začínal som byť svojim spôsobom za tú hrču aj rád. Znamenala iskričku nádeje, že predsa len chytí druhý dych. Že predsa len prestane myslieť na hlúposti a s rovnakou energiou ako sa snažila dostať z mojej milovanej spálne sa vrhne aj do skutočného života tam vonku.


popis

Celý oslintaný som ležal na gauči po tom, ako mi naše malé šteňa, ktoré rástlo nehorázne rýchlo prišlo dať bozk na dobrú noc. Bavilo ma pozerať, aké je nespútané a aj to, ako sa do Reeby pri ňom doslova vlieva energia. Žiarila. Konečne mala v tvári tú správnu farbu a na perách úsmev tak často, až som sa čudoval, že do nich nedostáva kŕč. Páčilo sa mi to. Dokonca ma bavilo aj jej občasné zapáranie a poúčanie o tom, ako by som sa mal správať v kuchyni, aby som si nič neodrezal. Takmer som ju nespoznával.
Pristihol som sa, že sa sám usmievam, keď myslím na to, ako láskyplne a srdečne sa správa k Fliačikovi. Tak si ho nazvala. Vôbec nebola taká chladná a neosobná, ako som ju spoznal. Mal som dojem, že vyslovene potrebovala starať sa o niekoho, mať vo svojom živote niekoho, kto ju bezvýhradne potreboval. A to šteňa na nej od prvej sekundy doslova viselo. Niekedy som si pripadal ako do počtu, ale popravde mi úloha tajného pozorovateľa len vyhovovala.
Občas som od nich dvoch nevedel odtrhnúť oči. Všetky tieto zážitky boli pre mňa úplne nové. Nikdy som nebýval v jednom dome s inou ženou ako mojou matkou a s tým sa to rozhodne nedalo porovnávať. Väčšinu kuchárskej práce odviedla ona. Rozhodne jej to šlo lepšie ako mne, dokonca aj keď sa jej to malé chlpaté šidlo plietlo pod nohy. V takých chvíľach som sa ju pokúšal odbremeniť a zobrať si drobca do parády prezmenu ja. Ani som nevedel prečo, ale vôbec som sa nebál, že by využila novonadobudnutú relatívnu voľnosť pohybu po mojom dome a dačo vyviedla. Jednoducho som mal pocit, že je spokojná. A aj ja som bol, zakaždým viac, keď som ju videl usmievať sa.
To že mi na nej začalo záležať som si uvedomil až v momente, kedy som to nevedel zastaviť. Naozaj mi prirástla k srdcu, ako som spoznával všetky tie ostatné stránky jej ja. Jej starostlivosť, humor, bezprostrednosť a dobrosrdečnosť. Množstvo energie, ktoré v sebe mala ma priam udivovalo. Začínal som si uvedomovať, že vlastne ani netúžim tak ako kedysi po tom, aby jedného dňa odišla. Kedysi som len čakal na chvíľu, kedy jej bude dosť dobre aby som ju mohol pustiť, teraz som chcel aby bola v poriadku, ale predstava jej odchodu ma vôbec netešila. Mal som čoraz väčšie výčitky svedomia vďaka mojim dôvodom, pre ktoré som to všetko robil a začínal som čím ďalej tým viac pochybovať o svojich motívoch. Zrazu sa mi už nezdali tak dobré ako keď som sa na to dal... To mi úsmev zotrelo z tváre a prinútilo ma zamračiť sa. Nespokojne som sa prevalil na bok, zaháňajúc myšlienky na moju spolubývajúcu, ktoré ma rozptyľovali až priveľmi a zatvoril som oči, vo vopred prehranej snahe čo najrýchlejšie zaspať.


popis

Celý večer som bol tak trocha v oblakoch, mierne nesústredený a zopárkrát som sa musel Ree ospravedlniť, že som jej stúpil na nohu pri tanci, čo sa mi nikdy predtým nestalo. Bola prosto dokonalá. V tých šatách, s účesom a šperkami, akoby predo mnou stála iná žena a predsa ona. Nádherná, ako keby práve vystúpila z historickej knihy alebo starého obrazu. Bola bezkonurenčne najkrajšia žena v celej sále. Jediná, na ktorú som sa poriadne pozeral. Uložil som ju do postele. Veľa toho natárala, pretože sa mierne pripila a bola rozkošná, ako sa tak chichúňala a bľabotala. Musel som sa usmievať, keď mi stále hovorila ako veľmi ma má rada a aký milý a dobrý som k nej... Ako správny gentleman v uniforme, nakoniec som jej pobozkal ruku, uklonil sa a vypochodoval z jej izby, zamieriac si to do svojej.
Dostal som sa zo svojho kostýmu a konečne ležal vo svojej mäkkej posteli, no márne som sa snažil zaspať. Len som sa prehadzoval z boka na bok, sem tam sa započúvajúc do ticha či Reebe nie je náhodou zle a inak som bol uväznený so svojimi vlastnými otravnými myšlienkami a predstavami. Celé telo ma doslova bolelo nenaplnenou túžbou. Bola neskutočne žiaduca a vôbec si neuvedomovala, čo so mnou jej zjav robí, najmä keď sa mierne ovínila a potom bola veľmi prítulná a prívetivá.
Keď sa ku mne pritisla, oči mi neustále samé od seba zabiehali k jej výstrihu, no maximum, čo som si dovolil bol jemný bozk na odhalený krk a ruka okolo jej pása. Choval som sa gentlemansky, hoci som mal chuť zatiahnuť ju za roh a tie šaty z nej... Najradšej by som sa prefackal za tie myšlienky, ktoré mi spôsobovali v osamelom nočnom ticho ešte väčšie trápenie. Ak by som bol chcel, v tom stave by som ju bol dokázal zviezť a skutočne som po nej túžil... hladiť jej pokožku, bozkávať jej telo, jazykom sa hrať s... ach. Nebol som so ženou od tej nešťastnej epizódky, ktorú som nemienil zopakovať a v ten večer sa to na mne podpísalo. Zlostne som sa prevrátil na druhý bok, päsťou výdatne naprávajúc bezchybný vankúš pod mojou hlavou, ventilujúc tak vlastnú frustráciu. Nepomohlo... zaspal som až niekedy nad ránom, dovtedy mučený predstavami toho, čo by sa mi naskytlo, keby jej šaty zaplatia za svoju krutosť takým spôsobom, aký sa mi pozdával...


popis

„Pán Carne, dávno sme sa nevideli...“ s chladným úsmevom sa mi prihovoril ten známy hlas. Napriek tomu, že som ho počul len raz v živote, nevedel by som ho zmeniť. Len s tým rozdielom, že teraz nepatril starcovi, ale mladému mužovi. Možno tak v mojom veku.
Zastal som na mieste, prezerajúc si ho s nepriateľským mračením. V rukách som mal dve veľké papierové vrecká plné čerstvých potravín a ovocia, čo som niesol domov. „Čo tu chcete?“ opýtal som sa chladne. Napriek celkom inému vzhľadu, jeho výraz, pohľad a ani hlas sa jednoducho zameniť nedali.
„Ale no tak...“ zasmial sa pobavene. „Myslel som, že pri druhom stretnutí už bude to nezmyselné nepriateľstvo preč... Keď už spolupracujeme...“ podišiel predo mňa, pohŕdavo si prezerajúc nákup, ktorý som niesol Reebe. „Vraj vám to s Reebou na plese veľmi pristalo. A vraj sa k vám mala...“ jeho úškrn sa zmenil na spokojný. „Môžem teda predpokladať, že všetko postupuje tak ako si želáme?“
„Nemám najmenší dôvod chovať sa priateľsky...“ sledoval som ho pohľadom, ako kráčal okolo mňa. No srdce mi zovrelo, keď spomenul Reebu a ples. Dúfal som, že ho už v živote neuvidím a že na túto svoju chybu budem môcť zabudnúť. Ale dohnala ma a ja som nevedel, čo robiť. Nestál som o tú dohodu a o pomstu otcovi. Už mi bol úplne ukradnutý.
„Len dúfam Meirion, že si si to nerozmyslel... to by sa nám nepáčilo.“ povedal výhražne. „A tiež nemáme nekonečnú trpezlivosť... Ja osobne ti verím, ale mojim priateľom sa to otáľanie prestáva páčiť... Musel som im vysvetliť, že Reeba je tvrdý oriešok. A že násilím by si tú informáciu získal len ťažko...“ sladko sa usmial, ako keby mi robil nesmiernu službu... „Ale ako vravím, moja trpezlivosť nie je bezodná a nedokážem svojich priateľov upokojovať navždy...“ veľavýznamne sa odmlčal a nebyť zlovestného iskrenia v jeho očiach, ktoré prezrádzalo, že sa vlastne celkom teší na tú možnosť, že by veci nešli podľa ich predstáv, vyzeral by jeho výraz takmer ľútostivo. „Ak všetko pôjde ako má... nikomu sa nič nestane, ale ak neuspejete, alebo si nedajbože zaumienite že nedodržíte našu dohodu...“ mykol plecami, akoby mi to gesto malo všetko prezradiť. „Skutočne by sme všetci boli radšej, keby sa to zaobišlo bez násilia a obetí... Reeby by bolo škoda a vás tiež pán Carne, sľubných mladých anjelov je čoraz menej...“
Mal som chuť mu niečo urobiť, za to čo vraví, ale nevedel som, čo robiť. Najradšej by som mu len vykričal, že kašlem na jeho ponuky a nemám záujem. Že mi je otec a aj všetky anjelské záležitosti ukradnuté a svoju ponuku si môže strčiť za klobúk, ale popravde som sa bál. Nie o seba, ale o Ree... že jej môžu ublížiť. A to by som si neodpustil. „Nemajte obavy...“ odvetil som mu, vnútorne zúfalý z toho, ako som netušil, čo budem robiť. „Ale lepšie to pôjde ak nebudem mať pocit, že mi niekto neustále pozerá cez plece...“ musel som niečo vymyslieť. Musel som nejako zariadiť, aby bola Ree v bezpečí a dali nám pokoj... „Takže ocením, ak mi dáte pokoj...“ odsekol som a vykročil smerom domov, zatiaľ čo srdce mi divoko búchalo od strachu. Nevedel som čo robiť a nevedel som, ako sa Reebe po tomto ukážem na oči. Takmer som uveril že všetko zlé je preč a že mám šancu byť s milovanou ženou, ale moja naivita musela byť samozrejme po zásluhe potrestaná. No paradoxne ma najviac desilo to, že jej budem musieť povedať pravdu a potom už nebudem mať žiadnu šancu, že by mi znova uverila...


popis

Ležala schúlená v mojom náručí, spokojne vydychujúc nosom vzduch, ktorý ma šteklil na hrudi. Zaspala tak rýchlo, až ma to donútilo ticho sa smiať. Vraj sú to muži, čo sa hneď po milovaní otočia na druhý bok a zaspia... ja som mal doma ženu, ktorá sa zachovala takmer podľa tohto scenára. Bol som ospalý, no chcel som ešte nejakú chvíľku ostať hore a vychutnávať jej blízkosť a krásu. Potiahol som deku, ktorá nás zakrývala ešte trocha vyššie, aby bola Ree poriadne prikrytá a neprechladla mi. Bolo mi až smiešne, že svoje nohy hneď strčila k tým mojim, znova studené, hoci nie tak ako v ten prvý raz. Ale páčilo sa mi to. Bolo to také príjemné, dôverné gesto, ako keby už sme to mali zabehnuté týmto spôsobom. Opatrne som ju pobozkal do vlasov, na čo sa jemne zamrvila a neskutočne rozkošne pokrčila nos, až som sa zasa musel usmiať. Len som mal hlavu položenú na vankúši (jej ako vankúš slúžilo moje ľavé plece) a zavrel som oči, sústreďujúc sa na pocit tepla sálajúci z jej tela, okrem ešte stále studených nôh. Objímal som ju oboma rukami, ľavú dlaň položenú na jej lakti, pravú pod dekou na jej boku. Stále sa mi nechcelo veriť, že sa to všetko odohralo. Že to bola skutočnosť a že tá skutočnosť bola tak neuveriteľne skvelá... zasa som sa usmial, potláčajúc chuť začať sa nahlas smiať. Nechcel som ju zobudiť. Bola tak sladká, keď spala. A to krčenie nosa bolo takmer neodolateľné. Sviečky už dávno dohoreli, rozhorúčenosť zo mňa opadávala a napriek deke a jej blízkosti, začal som cítiť chlad okolitej miestnosti. Posledné, čo som si z toho večera zapamätal bolo, ako som jednou myšlienkou nechal vzplanúť oheň v malom krbe, ktorý mal za úlohu izbu vyhriať, otočil som hlavu bokom, tak že vôňa jej vlasov bolo to, čo som cítil pri každom nádychu a potom som konečne dovolil spánku, nech ma pohltí, tešiac sa na ráno, keď sa zobudím s mojou Reebou v náručí...

popis

Čert mi ju bol dlžen, ženskú bláznivú... no pokojne by som mu kvôli nej upísal dušu...

Ocenenia

OcenenieOcenenie
OcenenieOcenenie
OcenenieOcenenie
OcenenieOcenenie
OcenenieOcenenie
OcenenieOcenenie
OcenenieOcenenie
OcenenieOcenenie
OcenenieOcenenie
OcenenieOcenenie
OcenenieOcenenie
OcenenieOcenenie
Ocenenie


Inventár

Vstup do školy

Nick:
Heslo:



Zatvor